|
|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)  |
Fragment
ročník 2006, číslo 5-6 Andrés Sorel (1937), rodák zo Segovie, je popredným predstaviteľom obrodných úsilí v španielskej próze v období demokratizačného procesu po páde frankizmu v roku 1975. Doteraz vydal vyše štyridsať prozaických kníh a literárnych esejí o španielskej histórii, ale i súčasnosti. Jeho diela sú preložené do mnohých jazykov. Už vyše dvadsať rokov je generálnym tajomníkom Asociácie španielskych spisovateľov a šéfredaktorom literárnej revue República de las Letras, ktorá prináša ukážky z tvorby španielskych i zahraničných spisovateľov. V prozaickej tvorbe reflektuje Sorel neraz aj osobné skúsenosti z frankistickej totality, keď bol diskriminovaný a krátko aj väznený ako i z trojročného francúzskeho exilu. Značné úsilie venuje Sorel objasňovaniu menej známych aspektov života a tvorby španielskych básnikov A. Machada, F. G. Lorcu, M. Hernándeza a Kubánca J. Martího. Po historickej téme siahol autor v románe Súmrak bohov Babylonu, vydanom v slovenskom preklade v roku 1990. Na pozadí zániku starovekého Babylonu zobrazil príbeh lásky krásnej Židovky Isy, ktorá žije v nádeji na vyslobodenie z babylonského zajatia, a mladého bojovníka Tikurtu, zveda perzského kráľa Kýra. Umelecky náročnou reflexiou nad prevratnými zmenami v španielskej spoločnosti po páde frankizmu je Sorelov román Koncert v Seville, vydaným vlani aj v slovenskom preklade. V jednej zo svojich najnovších kníh Výkriky z úžiny (2000), autor reflektuje pálčivú problematiku ilegálnych utečencov z Afriky, ktorí zúfalo hľadajú v stredomorských krajinách - najmä v Španielsku - možnosti úniku z hlbokej biedy a pracovné príležitosti zabezpečujúce im dôstojnejší život. Pokusy o útek končievajú neraz tragicky: ilegálni prisťahovalci hynú počas plavby cez úžinu, alebo padnú do rúk polície, ktorá ich deportuje späť. Autorova umelecká výpoveď o týchto skutočnostiach je predchnutá myšlienkami humanizmu a tolerancie. Samotný Sorel to podčiarkol v súvislosti s celou svojou tvorbou pri tohtoročnom predstavení slovenského prekladu svojho románu Koncert v Seville v bratislavskej Cervantesovej aule pod záštitou Španielskeho veľvyslanectva, keď za základný aspekt svojej tvorby označil protest proti akejkoľvek diskriminácii a potrebu tolerancie predstavujúcej jednu zo základných požiadaviek a predpokladov mierového spolužitia v európskom i svetovom spoločenstve národov. Ukážky z tvorby Andrésa Sorela, ktoré publikujeme v tomto čísle Fragmentu, sú z knihy Výkriky z úžiny.
Žena bez hlavy Keď som sa roku 1972 kresťanskej éry narodila, bývali sme v dome starej mamy, čo už patril aj jej mame. Žila som tam do svojho desiateho roku. Boli to možno najšťastnejšie dni v mojom živote. Dom stál v centre Mediny. Ulička bola taká úzka, že len ako deti sme ňou mohli kráčať vedľa seba. Dospelí museli ísť v rade za sebou. Náš dom patril k najlepším, lebo mal aj dvere z dosák pozbíjaných hrubými a peknými klincami s hlavičkami v tvare kosoštvorca. V strede dverí bolo umiestnené klopadlo. Zato však ako na všetkých domoch v tých časoch nebolo do ulice obrátené ani jedno okno. Po schodíkoch sa zostupovalo do pitvora, kam som sa v noci neodvážila vkročiť, lebo som sa veľmi bála tmy. Pitvorom sa vchádzalo na vnútorný dvor. Okrem dní, keď pršalo alebo bola tuhá zima, odohrával sa tu celý náš život: modlitby, rozhovory, popíjanie čaju, pranie a vešanie bielizne, preberanie rodinných vecí. Dospelí, najmä však ženy, trávili na vnútornom dvore celé hodiny. My, deti, sme po odchode zo školy mali zopár hodín voľna a až v podvečer sme sa museli vracať domov. Uprostred vnútorného dvora bola studňa, lenže už vyschnutá a zakrytá hrubou okrúhlou doskou, aby sme do nej nenazerali a nebodaj nespadli. V rohu bola besiedka z divého hrozna, ktorá poskytovala tieň proti letnej páľave. Všetky izby boli obrátené do dvora. Ja som s bratom spávala v malej kutici, do ktorej sa ledva zmestili dve prične. Najväčšia izba patrila starej mame, ktorá väčšinu dňa preležala. Navštevovali ju dve dcéry, mladšia z nich, moja mama, vysedávali pri nej, počúvali jej rady a sprevádzali ju pri modlitbách. Keď stará mama osamela, dozerala na vnútorný dvor cez okienko, ktoré bolo vždy otvorené. Jednostaj sa z neho ozýval jej drsný hlas, keď napomínala ženy pri práci, vydávala príkazy, ponosovala sa, že nevládze zísť z postele, a dožadovala sa, aby jej niekto prišiel pomôcť. Niekedy vzdychala tak hlasno, že ju bolo počuť až v pitvore a pri domových dverách, a jej stony sa šírili v kľukatých uličkách starého mesta, takže to vyvolávalo súcit miestnych obyvateľov. Vtedy sme vedeli, že ju treba nechať samotnú, lebo ju kvári úzkosť a nič na svete ju nemohlo upokojiť. O pár rokov neskôr mi o tom rozprávala mama: hoci stará mama bola hlboko veriaca, bála sa smrti a vedomie, že z nej uniká život, malo za následok srdcervúce vzdychy, a to ju stálo veľa síl. So svojimi pochybnosťami sa zdôverovala len mojej mame: zúfalo sa chytala jej rúk, namáhala sa zdvihnúť a hlasno jej vravela: povedz mi, že je to pravda, dcéra moja, potvrď mi, že jestvuje život aj po smrti. Prorok vraví, že v dome Pána zavládne sláva a pokoj, lenže to sú len slová. Čaká ma naozaj život v Božom raji? Mama plakala. Utierala starej mame kvapky potu, čo sa jej perlili na čele, ako by to boli kvapky krvi, a usilovala sa ju upokojiť. Stará mama sa v záchvate hrôzy prevaľovala na lôžku. Napokon privolila upiť si čaju zo šálky, čo jej mama priložila k trasúcim sa perám. Niekedy však čaj vyvrátila. Izba starej mamy bola najväčšia, ako som už povedala, a preto sa v nej schádzali ženské príslušníčky rodiny, ďalšie moje dve vydaté sestry, čo bývali blízko od nás, jedna sesternica a ktorási vzdialená príbuzná. Starú mamu navštevovali takmer každý podvečer a popíjali pri nej čaj. Na krku mala zavesený kľúč od komory, kde skladovala múku, olej, koreniny, hrach, čaj, citróny a mäso, čo sa nakupovalo vo sviatočné dni. Kľúč mala vždy pri sebe, nikomu ho nezverila. Aj keby sa mala po dlážke plaziť, iba ona otvárala tajnú miestnosť, ktorú som videla len zďaleka z vnútorného dvora, aby z nej vybrala potrebnú poživeň. Po malých schodoch sa vystupovalo na terasu, ktorú sme mali najradšej, lebo sme sa na nej mohli hrať bez dozoru dospelých. Keď sa zotmelo, terasa bola vyhradená pre mužov, ale okrem jedenia a modlitieb pri západe slnka sme ich takmer nevideli. Muži si na terase hoveli za večerného chládku, pozorovali pouličný ruch, alebo hľadeli na nebo posiate hviezdami. S otcom som sa takmer nestýkala. Včasráno odchádzal z domu a nemala som ešte ani desať rokov, keď zmizol navždy. Nikdy sme sa už potom o ňom nič nedozvedeli. Mama si poplakala, ale to už patrilo k jej životu. Čo si teraz počnem sama s deťmi, nariekala. Boli sme však len dvaja a napokon sa s tým zmierila. Hoci jej druhá dcéra sa proti tomu ohradila, stará mama vyhlásila, že kým bude žiť, nesmie ju opustiť a že nám pri nej nikdy nebude chýbať pohár mlieka a tanier kuskusu. Stará mama však zanedlho zomrela. V deň smútku sa u nás poschádzali všetci príbuzní, synovia, zaťovia, synovci, vnuci. Len otec tam chýbal. Všetci sa zhovárali pošepky. Všimla som si, ako s istou výčitkou hľadia na mňa a na brata. Bála som sa, lenže stretnutie so smrťou čoskoro prehlušilo všetky moje pocity. Od včasného rána sme z izby starej mamy povynášali všetok nábytok. Namiesto truhly umiestnili naprostred izby podlhovastú a širokú kaďu na pranie, a nebožku sme uložili do nej. Ženy ju celú poumývali. Nahé telo som zazrela iba na pár okamihov, lebo ma s náramným krikom, nadávkami, ba aj zauchami vyhnali na vnútorný dvor. Viac v časopise Fragment. Preložil Vladimír
Oleríny.
|
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|