|
|
|
|
Aktuálne
|
EUGEN GINDL : Koloman Sokol (Maestro de los Maestros)
Keby bol Eugen Gindl muzikant, stopercentne by ho fajnšmekri označovali za multiinštrumentalistu; oblasť slova a spoločenských aktivít, ktorým sa celý život venoval, ho prifarila k spisovateľom, dramatikom, scenáristom, publicistom, básnikom a redaktorom – či už išlo o reportérske aktivity a dlhoročné pôsobenie v časopisoch Život, Kozmos, OS, cez činorodú účasť na legendárnej Bratislave nahlas, zakladateľské kroky pri vzniku a formovaní VPN, až po nové návraty k literárnej, filmovej a dramatickej tvorbe v novom tisícročí (Piknik na lietajúcom koberci, Návrat bocianov, Čelom vzad, ozvena, Karpatský thriller, Cestovateľ bez pasu a i). Najnovším dielom tohto invenčného autora je čosi ako splnenie dlhu – stretnutia s Kolomanom Sokolom, jedným z najvychýrenejších svetových slovenských maliarov, zarodili po rokoch do autentickej „oral history“, spomienkami rozprávanými samotným majstrom. Koloman Sokol v neskresľovaných osobných dejinách predstavuje svoj život od detstva v Liptovskom Mikuláši, cez učňovské a školské roky v Košiciach, prvé stretnutia s tamojšími maliarmi (Krón, Jakoby a i) a zobrazenie dobových pomerov (Republika rád, prvá československá republika); presun na pražskú výtvarnú akadémiu (štúdium u Maxa Švabinského), počiatočné radosti a starosti po ukončení školy, zoznámenie sa s celoživotnou partnerkou, pobyt v Paríži, výstavy doma a vo svete, odchod do Mexika, pobyt v Mexiku a USA...
Ukážka: I. Liptovský Mikuláš Narodil som sa v Liptovskom Mikuláši, v hostinci oproti stanici. Nebol to náš hostinec, otec ho mal len v prenájme. V hostinci sedávali železničiari v rakúsko-uhorských uniformách, turisti i štamgasti z okolia. Nepamätám sa, ako bol hostinec zariadený. Pamätám sa iba na klepot koľajníc pod „lastcúgmi“ a „šnelcúgmi“, na húkanie lokomotív. Pre mňa to boli všetko mašinky. Ako chlapec som veľmi túžil po mašinke. Mať mašinku, to bola moja prvá túžba v živote. Chcel som mať mašinku, svoju malú mašinku, lokomotívu s vláčikom, s ktorou by som sa mohol hrávať. Nikto mi však takú mašinku nekúpil. Ani rodičia, ani pestúni. Možno som túžil tak potichu, že sa o mojej túžbe ani nedozvedeli, možno im bolo ľúto vydávať na hračky peniaze. Ba vlastne jednu mašinku mi kúpil Péter báči, otcov brat, za korunu, ale to som už bol skoro mládenec. Náramne som sa jej potešil, ale bol som už veľký, hanbil som sa s ňou hrávať, aby sa mi nevysmievali. A tak som túto najväčšiu túžbu svojho detstva nosil v sebe, až kým sa nám s Lidkou nenarodil syn Ďordi. Tomu som v Amerike nakúpil toľko mašiniek a všelijakých vláčikov, že ich mal plnú izbu: takých obyčajných na kľúčik, ale aj na elektrinu. Preháňali sme ich po koľajniciach popri staničkách, popod tunely, spúšťali sme závory, signalizovali semaformi. Ďordi moju záľubu zdedil, ostala mu na celý život. Málo zberateľov v Amerike má takú zbierku mašiniek ako Ďordi, ale ešte ho to nezunovalo. Kompletizuje svoju zbierku podľa katalógov a kníh, zbiera železničiarsku literatúru. Jednu časť knižnice má plnú kníh o slávnych historických, ale i moderných vlakoch. V Tucsone, kde teraz bývame, oživil Ďordi v downtowne mestskú dopravu na starých, historických električkách. Spolu s priateľmi založili spoločnosť nadšencov, čo túto atrakciu financujú. Jednu električku kúpili v Japonsku, druhú v Belgicku, tretiu v Kalifornii. V dielni, presne podľa prototypu, vyrobili všetky chýbajúce súčiastky. Zreparovali sedadlá, do ligotava vyleštili mosadzné časti, nafarbili ich, ako sa patrí, dali do richtungu. V sobotu večer sa Ďordi alebo dakto druhý z tej kompánie oblečie do starodávnej arizonskej uniformy, zacengá a prevážajú ľudí až do polnoci po downtowne. Ľudia majú staré električky radi, najmä deti. S rozšírenými očami počúvajú historky o mašinkách, čo im Ďordi rozpráva. Aj mňa neraz v tej električke povozil. Takto sa moja veľká túžba z mikulášskej stanice napokon celkom naplnila. Máme veľkú hračku, ktorá nás s Ďordim spája. Naozaj: jednu mašinku som daroval bratovi Jantovi. Ten ju po rokoch požičal na dáku výstavu. Nasrdil som sa: „Tá mašinka bola iba pre teba, na pamiatku. Na výstavy si vyberám obrazy sám.“
|
Obálka: archív redakcie ISBN:
978-80-89499-55-7 |
|
|