|
|
|
|
Aktuálne
|
MARIÁN KUBICA : - pár básní - nanič -
Akosi pridlho a tvrdohlavo drží sa nás zimné odchádzanie. A strát pribúda. Marián Kubica (6. 9. 1955 – 26. 2. 2012) zomrel náhle a nečakane. Dal zbohom básneniu, pátraniu a číhaniu po prapôvode slov a ich storakým, alchymážnym zauzleninám. Všetko podstatné – a už nezmeniteľné a nezameniteľné – z básnickej hravosti Mariána Kubicu je uložené v dvoch knihách, ktoré sme vydali v našom vydavateľstve: Báseň ako báseň (F. R. & G. 2004) a Báseň bez všetkého (F. R. & G. 2006). Tú prvú ilustroval Stano Černý, druhú Ivan Csudai. Obrysy slov a báznivá krehkosť tušených obrazov zliali sa do svorného a skvostného jazyka medozvukej básne: „z tmy – sliepňa v slnku … z ničoho nič – diera… tak – krátko večná…“ Takto zanechaná stopa nevyprchá, nesplynie s nevšímavou ľahostajnosťou nášho všednodenného egoizmu. Trvá, a bude trvalo večná. Iní a inak budú zhodnocujúco písať o Mariánovi Kubicovi, o jeho až nadprirodzených schopnostiach nečakane a neočakávane premiestňovať sa v priestore a čase, o jeho hrdých samotách, o jeho zničujúcej družnosti, o jeho vzopretiach sa zvodom banálneho, priemerného prežívania. Nenechajme sa pomýliť: len to, čo bolo napísané, ostane. A Marián Kubica na tom, čo napísal, nebude musieť už nič meniť, nič gumovať, nič zatajovať v zátvorkách ani tam, kam náhle a nečakane odišiel. © Oleg Pastier, 2012 - kubica - čím marián - - báseň - pre prijateľov ... - mám strach - že píšem - iba čo sa vraví ... - ani už - v sebe - neudržím mravy ... - bojím sa - že sa - málo - bojím ... - myslíte - že sa - z toho - z rojím ...
- báseň - v alchymistu ... - dnes - keď ma hudba - vedie vravou o tom - - dnes - cítim - myslím - ako hudba vznietla ... - tak stoja - v rade - od prahy - až po váh - - a svetlo na ne - ďalej - len tak ... svieti ... (ukážka)
Autor o sebe Ľudská, čitateľská i autorská prax mi ukázala a vytvorila vo mne postupne s/pevné presvedčenie, že celá verbálna komunikácia je umelá, je naučená, a je dohodou na jednej strane a na druhej strane, že potenciál jednoltivých slov, obzvlášť keď sa rozoberú na to, z čoho pozostávajú, je oveľa väčší ako ich bežné využitie. Inými slovami, že ľudský mozog je svojím výtvorom, je asociáciou asociácií a všetky slová sú dohromady len jedno veľké synonymum... Veľmi by som sa preto chcel dopísať k textom, ktoré priamo v hlavách čitateľov či poslucháčov aspoň v jednom jazykovom prostredí budú spolu so svojimi funkciami (slov) meniť funkcie ich (mozgov)... Až po všeobecné uvedomenie si tejto dohody a obojstranné zvnútornené oslobodenie sa... A som presvedčený vlastnou – vďaka veršom meniacou sa identitou o tom, že ak ide o poéziu, má tiež svoj kontext. Tento kontext sa šak obyčajne zamieňa s podobnosťou či odvodenosťou, a to až po postmodernu ne-podobných textov autorov ne-usilujúcich sa už ani na nič a na nikoho podobať. Myslím si, že celkom stačí, keď sa textúra podobá na svojho autora a naopak... PASTIER, Oleg – KUBICA, Marián: Medzihra v seriáli ne/verbálnych snov. In: Romboid, roč. XLII, 2007, č. 5, s. 37. Zdroj: Literárne informáčne centrum
|
Obálka:
ISBN:
978-80-89499-51-9 |
|
|