|
|
|
Aktuálne
|
<<
späť na VALERIJ KUPKA: Zabudnutá štvrtá strana „Valerij Kupka píše poéziu zásadne po rusky“, túto už šiestu jeho knihu poézie do slovenčiny preložili Ivana Kupková a Ján Štrasser. Valerij Kupka (1962, Ukrajina) je aj vynikajúcim prekladateľom z ruštiny, ukrajinčiny a do rusínčiny, preklady kvantitatívne prevyšujú jeho pôvodnú poéziu. Popritom pôsobí ako pedagóg na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity, kde prednáša dejiny ruskej literatúry a kultúry. Básne (iba niektoré majú nadpis) zbierky Zabudnutá štvrtá strana sú rozdelené do štyroch častí (Domy z popola, Dáma so psíkom, Čas naopak, 2013) na 130 stranách. Ich preklad do slovenčiny neobsahuje vždy všetko z pôvodiny, ale sémantiku to vôbec neruší, „významové a rytmické posuny v slovenskej verzii boli odsúhlasené autorom“. Diakritika a interpunkcia v oboch jazykoch (každá báseň je v slovenčine i v ruštine) je zdanlivo bez systému. Treba si však všimnúť veršové presahy a hru s rytmom, nie samoúčelnú, ale spojenú so sémantikou („mucha/ si sadne kamkoľvek/ mucha/ má slobodného ducha“), v niektorých básňach ide o rytmus zvláštny, príjemný, vytvorený napríklad presilou spojky „a“ („idem a idem a padám/ a vstávam a spievam a padám/ a ležím a snívam/ a vidím –„). K tomu možno prirátať i zvláštne epitetá („pustý človek“), nevšedne využitú personifikáciu dejov a javov, jemnosť v lexike, v motívoch, témach. V pôvabných metaforách sú aj nezvyčajné asociácie a niekedy „len“ aforistické pravdy, sentencie („deťom zanechaj stopy/ a cesta sa nájde“), výpovede na princípe metonymie („slučka/ zľahučka/ ovinula šiju“). Vnímanie skutočnosti sa premieta akoby do výtvarných vyjadrení, do obrazov, v ktorých sa odráža skutočnosť nielen vonkajškovo, ale s hĺbkou asociácií a právd lyrického subjektu. V Kupkových veršoch možno nájsť stopy surrealizmu, poetizmu i impresionistické dojmy spojené najčastejšie s nenápadnými prírodnými motívmi, ktorými vypovedá o človeku i dejinách ľudstva, často i tragických. Napohľad jednoduché „obrázky“ skutočnosti, nadväznosť motívov a objavovanie minuciózností je silné – pohyblivé znehybnie, aby nehybnosť statického viac vynikla, zapôsobila („Pešo ide oslepený dom/ utiera si slzy rukávom“). Motívy zohrávajú dôležitú funkciu v Kupkovej poézii: prevažujú lyrické, smutné, ktoré sú v protiklade s nevtieravými, až romantickými, hoci neraz jemne boľavými, častý je motív času v rôznych významoch (osobný, vesmírny,...), kameňa ako čohosi nemenného, stabilného, niektoré sa funkčne opakujú (napr. čierne stareny, anjeli). Do kontrastu kladie časti skutočnosti, ktoré sú trvácne a oproti pominuteľné („čas všetko pokryje prachom“),do vzťahu vie dať javy, ktoré sú vzdialené alebo nesúvisia, bežné, každodenné veci symbolizujú isté prapodstaty. O fázach ľudského života sa zmieňuje cez takmer nezbadané momenty činnosti či atmosféry, o smrti nepriamo, úchytkom, jemne, ale pôsobivo a silne. Ide o spomienky na čosi, čo zanechalo v lyrickom subjekte dodnes stopy viacvýznamového smútku („vtom/ dovŕšil sa čas/ vtom/ čas nás/ nechal v tom/ a nik nebol blízko nás/ a/ nik nám nehodil/ záchranný pás“). Gabriela Rakúsová
|
Obálka:
ISBN: 978-80-89499-30-4
|
|
|