|
|
|
|
Aktuálne
|
OSIP MANDEĽŠTAM: Zázrakmi chránená tíš 
Osip Mandeľštam (1891 – 1938) má svoje nezameniteľné miesto v súhvezdí najpozoruhodnejších ruských spisovateľov. Medzi jeho generačnými druhmi nachádzame Annu Achmatovovú, Marinu Cvetajevovú, Borisa Pasternaka, Michaila Bulgakova. Mandeľštam – v nečase boľševickej totality nezákonne perzekvovaný a až posmrtne rehabilitovaný – sa vo svojej poézii a esejistickej tvorbe usiloval nájsť živý zmysel a trvalé hodnoty svetového kultúrneho odkazu. Svoj záujem sústredil na historicko-filozofické systémy i na problémy umenia a literatúry. Za svojho života Mandeľštam vydal iba tri neveľké zbierky veršov (Kameň, Tristia, Básne), jednu knihu próz, zahrňujúcu cyklus autobiografických čŕt Šum času, rozsiahlejšiu prózu Egyptská známka a zborník článkov a esejí O poézii. Všetky ostatné diela Osipa Mandeľštama ostali po dlhé desaťročia iba v rukopisoch, ktoré sa podarilo zachrániť a postupne vydať. Mandeľštamovo dielo patrí k vrcholom ruskej duchovnej a slovesnej kultúry, v ktorom sa stretajú najlepšie tradície ruskej intelektuálnej elity s európskym myšlienkovým kontextom. Mandeľštamove brilantne písané úvahy o kríze súdobej kultúry, vedy a spoločnosti, o aristokratickej podstate kultúrneho a duchovného života, o systéme a forme, o zmysle ľudských dejín súzvučia s názormi napríklad Ortegu y Gasseta, H. Bergsona a N. Berďajeva. Rozsiahle literárne dielo Osipa Mandeľštama – tohto fantastu slov – je „skúškou odvahy“ každého prekladateľa. Slovenskí prekladatelia (J. Štrasser – próza, eseje, korešpondencia, J. Zambor - poézia, J. Kvapil - poézia, J. Mihalkovič - poézia, S. Čechová - próza) sa zhostili tejto neľahkej úlohy doslova majstrovsky. Čas už potvrdil pravdivosť Mandeľštamových prorockých slov, že nie je „básnikom na včera ani na dnes, ale básnikom navždy“.
Kožuch Dobre je mi v mojom dedkovskom kožuchu, akoby som na sebe nosil dom. Keď sa ma spýtajú, či je dnes vonku zima, ani neviem, čo na to odpovedať, možnože je, ako to mám vedieť? Sú také kožuchy, nosievali ich popi a priekupníci, teda ľudia pokojní, nenáhliví, rozvážni – na cudzie nesiahnu, zo svojho neupustia, kožuch je ako sutana, golier stojí pevne ako stena, súkno je jemné, nezodrateľné, nie je obrátené na druhú stranu, kožuch je čistý, voľný, človek by ho nosil a nosil, aj keď je po cudzom človeku, ale nemôžem si naň zvyknúť, páchne čímsi nepríjemným, kadidlom a starou truhlicou, duchovným dedičstvom. Kúpil som ho v Rostove na ulici, nikdy som si nemyslel, že si kúpim kožuch. My, Petrohradčania, ľudia vrtkí a pochabí, sme chodievali oblečení po európsky, v ľahkých vatovaných trištvrťových zimníkoch od Mandela, s detským golierikom, v tom lepšom prípade z perziánu, ani ryba, ani rak. A tak ma Rostov zvábil svojím obchodom s kožuchmi, v meste je veľká drahota, na nič sa človek nezjedná, ale kožuchy sú za babku. Kožušinový tovar vynášajú v Rostove na ulicu priekupníci s kožuchmi. Predávajú ho rozvážne, tvrdohlavo, majú výdrž. Nevyvolávajú miliónové sumy. Pohŕdajú vysokými číslami. Zapýtajú osem, predajú za tri. Majú svoje slnečné miesto na tej najširšej ulici. Tam sa prechádzajú hore-dolu od rána do druhej hodiny popoludní, s kožuchmi len tak prehodenými cez plecia, na krátkom kožúšku alebo na úbohom kabátiku. Natiahnu si na seba to najnevzhľadnejšie a najmenej teplé, aby tovar vynikol, aby kožušinová lemovka čo najviac lákala. Keď kupovať kožuch, tak len v Rostove. Je to staré kožušnícke metropolitné mesto. Prechádzajú sa po ňom popské hladké kožuchy bez vreciek: veď načo je popovi vrecko, len sa pekne zakrútiť do kožucha, peniažky neujdú. Nedá si pokoj ten môj kožuch, vábi ma na cestu, do Moskvy, do Kyjeva, ľúto mi je prepásť zimu a nevyužiť ho. Žiada sa mi zájsť na Kreščatik, na Arbat, na Prečistenku. Žiada sa mi ísť aj do Charkova na Sumskú a do Petrohradu na Veľký prospekt, poprechádzať sa trebárs aj po Podbrezovej ulici. Všetky ruské mestá sa v mojej mysli zmiešali a zliali do jedného veľkého nevídaného mesta s večnou sánkovačkou, kde Kreščatik ústi na Arbat a Sumská ulica sa končí Veľkým prospektom. Milujem toto vymyslené mesto väčšmi než jednotlivé naozajstné mestá, milujem ho tak, akoby som sa v ňom narodil a nikdy z neho neodišiel. Prečo som taký nesvoj v tom mojom kožuchu? Možno je to tým, že sa cítim nepríjemne v náhodne kúpenej veci, ako keby cudzí osud preskočil na moje plecia a sedí si na nich, nič nevraví, zatiaľ sa len uvelebuje. Spomínam si, koľko ráz som za posledné štyri roky v rozličných mestách mrzol: aj v Petrohrade, keď som sa so zľadovateným prídelom v rukách vracal do izbičky v Dome umenia, železné zábradlie zadného schodišťa ma pálilo, nemal som rukavice, nedali sa zohnať, len zázrakom som sa vyvliekol na svoje poschodie, hodil prídel starenke do malej kuchyne na stolík, že sa aspoň trošku ohrejem, preberiem k životu. Žili sme v úbohom prepychu Domu umenia v Jelisejevskom dome, ktorý má vchod z Morskej ulice, z Nevského aj z Mojky, básnici, výtvarníci, vedci v podivnej rodine, pološialení z prídelov, zdivení a ospanliví. Štát nás nemal prečo živiť, a my sme ani nič nerobili. Mimochodom, mladí neklesali na duchu, najmä Viktor Borisovič Šklovskij, jeden z najzapálenejších a najtalentovanejších literárnych kritikov nového Petrohradu, ktorý vystriedal Čukovského, ozajstný pancierový voz literatúry, celý len tak blčal nadšením, sršal filologickým ostrovtipom a mal literárny temperament za desiatich. Ako pravý uchvatiteľ sa v jelisejevskej spálni s kachľami, manželskými posteľami, ikonami a s oknami na Nevský prospekt usadil revolučne rýchlo. Radosť bolo pozerať naňho a bývalí čeľadníci Jelisejevovcov si ho vážili a aj sa ho báli. Vracia sa, napríklad, z expedície za drevom, na chrbte obrovské vrece plné kartónov. Kúrili nám veľmi slabo, zato však priamo v dome boli nedotknuté zásoby kuriva: opustený bankový úrad, asi štyridsať prázdnych miestností, v ktorých boli po kolená naskladané hrubé kartóny, aké sa používajú v banke. Naber si, ak sa ti nelení, my sme sa však neodvážili, zato Šklovskij sa hocikedy vybral do toho lesa a vrátil sa vždy s obrovským úlovkom. V kachliach, rozkúrených kancelárskym raždím, to zapukoce a domáci pán si porozkladá po leštených kartárskych stolíkoch Jelisejevovcov, po posteliach, stoličkách a dobre že nie aj po zemi lístky s výpiskami z Rozanova a začne zliepať svoju unikátnu teóriu o tom, že Rozanov písal román a založil nový literárny druh. Priamo z Rostova k nám pricestovala aj Marietta Šagiňanová so svojou mníšskou uzavretosťou, nie z tohto sveta, presnejšie, nie z tohto nášho petrohradského sveta. Vysmiali sme ju, keď sa ako jediná z celého osadenstva Domu umenia vybrala odhŕňať sneh, splniť si túto skromnú pracovnú povinnosť, ktorú nám uložila sovietska moc a ktorú sme, samozrejme, snobsky sabotovali. Spomínam si na svojho kamčatského suseda z bývalého lacného penziónu, kam nás strčili preto, že vo dvoranách Domu umenia už nebolo miesta – na básnika Vladislava Chodaseviča, autora Šťastného domčeka, ktorého tichý, starecký striebristý hlas nám za dvadsaťročie jeho poetickej činnosti daroval len zopár básní, očarujúcich ako trilky slávika, prekvapujúcich a zvonivých ako dievčenský smiech v mrazivej noci. Bola to surová a prekrásna zima na prelome 20.–21. rokov. Posledná strastiplná zima Sovietskeho Ruska a mne je za ňou ľúto, s láskou na ňu spomínam. Mal som rád Nevský, ktorý bol vtedy prázdny a čierny ako sud, oživovaný iba okatými autami a zriedkavými, veľmi zriedkavými chodcami, ktorých registrovala iba nočná prázdnota. Vtedy Petrohradu ostala iba hlava a nervy. Ťažko je mi v mojom kožuchu, tak ťažko, ako je teraz celému Sovietskemu Rusku, čo sa náhodou nasýtilo, náhodou ohrialo – je to nedobré blaho z cudzích pliec. Ponáhľam sa, aby som v kožuchu rýchlo prešiel popred lahôdkárstvo, ponáhľam sa vysvetliť známym, že som zaň nezaplatil veľa, ale najväčšmi sa zaň hanbím pred starenkou, ktorá sa tiesni v našej kuchynke, vlani na jeseň sa zvlášť vybrala do Moskvy po veci po nebohom synovi a na spiatočnej ceste jej dobrí ľudia poradili, aby ich podala ako batožinu, a odtiaľ jej pokradli všetky tie jej úbohé haraburdy, doslova všetko, čo si nahonobila za celý život. |
Obálka:
ISBN:
978-80-89499-45-8
|
|
|