|
BORIS
MIHALKOVIČ:
Môj nebeský kôň
Knihu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. nn 
Boris Mihalkovič (1. 9. 1961 v Modre) vyštudoval slovenčinu a francúzštinu na FFUK v Bratislave. Pôsobil ako redaktor vo vydavateľstve Tatran a ako interný ašpirant a odborný pracovník na Literárnovednom ústave, neskôr na Ústave slovenskej literatúry SAV v Bratislave. V súčasnosti žije v Modre.
Boris Mihalkovič patrí k hŕstke tých, ktorí odmietli považovať vynucovanie si úspechu za tvorivý princíp a vymenili ho za každodennú umeleckú prácu, napísal o Mihalkovičovej tvorbe Ján Litvák pre portál Literárneho informačného centra.
Knižne debutoval zbierkou „básní v próze“ Kocky ľadu (1988), za ktorú získal Prémiu vydavateľstva Smena. V tejto línii pokračoval i útlou zbierkou básnicko-prozaických textov Milovať (1999). V básnickej zbierke Slnko nad Modrou (2011) dospieva k novému básnickému výrazu. V zbierke Môj nebeský kôň (2016) prehlbuje a rozširuje doterajší tematický záber.
Časopisecky publikoval preklady z francúzštiny G. Apollinaira, G. Pereca, R. Depestra, M. Prousta a viacerých frankofónnych kanadských autorov. Knižne vydal preklad La Rochefoucauldových Maxím (1999).
Ako literárny kritik sa orientuje najmä na slovenské preklady z francúzštiny a na pôvodnú slovenskú tvorbu. Spolupracuje s časopismi Romboid, Fragment a Revue svetovej literatúry.
Mestský had
Na prechádzke poludňajšou Modrou
stretávaš navonok ospalú tvár mesta,
je ako mocný, nasýtený had,
zvinutý do svalnatého klbka,
cítiš sa bezpečne, no vieš,
že had v skutočnosti nespí,
môže ťa ako bezbrannú obeť
kedykoľvek schvátiť do prstencov
svojho ligotavého tela.
Staré modranské dvory,
v ktorých sa ľudia pohybovali
od prvých nemotorných krokov
k istej gazdovskej chôdzi
až po motkavé šuchtanie
stareckých vysušených nôh.
Sused, ktorému už odbila sedemdesiatka,
ukazuje mi pyšne svoju garáž:
vlastnoručne vydláždil vchod,
s úľubou pozerá na svoje auto
v dokonale čistom a udržiavanom prostredí.
Zdá sa mu, že svet už dlho nevydrží:
„Neni možné, aby to nebuchlo.“
Toho roku počasie nasadilo reverzný chod:
nebývalo teplým novembrom prechádzam –
chodníkmi, ľuďmi, časom.
Roznežní a znepokojí ma spomienka
na mamu, ako ma tíši v detskej postieľke,
na kolobežkové preteky, ktoré som vyhral
i na Miška Mišíka s otiepkou raždia
na protiľahlej ulici,
ktorého sme sa pre jeho rozkuštrené sivé vlasy
báli cestou do škôlky.
Milí moji – kdeže ste?
Chodím po modranských uliciach
ako potápač v morskom akváriu.
To, čo vidím, prepadá sa do mňa
vo veľkých, zadúšavých hltoch.
Postojím a znehybniem:
mestský had si ma všimol.
Popoludní
Stíšená popoludňajšia chvíľa
– ako keď ťa pri náhlom usnutí
má kto starostlivo prikryť dekou –
je miestom, kde si môžeš
lízať rany utŕžené z lásky,
kde sa nastoľuje dočasný mier,
kde ti samotu nezožiera srd,
ale zmierlivá pokora
odomkýna službu,
áno, teraz to tak môže byť.
Sýkorky
Na šípkovom kre
sýkorka belasá a sýkorka uhliarka
slávia sviatky zimy.
Jemné a filmovo rýchle pohyby
vtáčích nôh, krídel a zobákov
z neprisvojiteľného sveta,
v ktorom nezrieknuteľne a nenapraviteľne
žijeme.
Nespýtali sa ma: „Aj ty si náš?“,
ale keď som sa pristavil
pri ľadových vlasoch tŕstia,
aby som sa im lepšie prizrel,
vyprázdnili scénu
pre jedného diváka.
O tvojom úsmeve
Keď sa na mňa usmeješ –
ako keď sme sa stretli po prvýkrát –
si nad všetkým, čo by mohlo kaliť
ten svet, v ktorom stále lietame,
a ja som tiež nad všetkými kazmi,
s ktorými nemo, v myšlienkach zápasím.
Tvoj úsmev uprostred ťažných tokov
z belosti, bolesti, trýzne i radosti
klenie sa nad nami
a iba ja by som chcel,
aby prosil Boha o požehnanie?
No ty, akoby si si ním bola istá,
obraciaš sa na mňa dozaista
všetkými jazvami, čo sú nám dané.
Zimné zariekavanie s modlitbou
Zas je tu zima
so svojou ľadovou krásou,
so siedmimi vrabcami krúžiacimi
pod ťažkou, olovenou oblohou.
Zas je tu zima
so semeniskami chorôb;
ak nás niektorá zloží do postele,
varíme si horúci čaj,
premýšľame o pevnej pôde pod nohami
uprostred trasovísk,
ktorá by sa mohla stať cestou
pre naše starnúce pobolievajúce nohy.
A modlíme sa:
Ó, Pane, vráť mi tajomstvá,
ku ktorým som dospel
počúvaním Zeme
a nezatrať moju snahu
o hru na jedinej strune,
veď keby som len mohol a vedel,
hral by som Ti na bubienkoch
s pevne napnutou kožou,
na desiatkach strún cimbalov,
na tamburíne i na jasavej trúbke.
So všetkými ľuďmi ma zmier
a ja Ti obetujem chválu svojich pier.
Had
K čiernemu smútku nútia
dni ako obnažený nôž,
čo pod košeľou z prútia
namiesto lásky nesú lož,
je ti úzko.
Nech rátaš ako rátaš von,
z troch grošov žiješ napokon.
A tvoja loďka na dunajskej hrádzi
k Čiernemu moru sa aj doplaví?
Mávala si ma aj rada,
chránila si ma pred pnutím.
Na prsiach si chovám hada.
Necúvne pred uštipnutím.
Jarné počty
Prikutý k stolu som.
Jar je nepokojná.
Surový postulát
ťahá dušu z ohňa.
Vyberať priesady?
Strecha nepremoká.
V živote zasadiť
koreň ľúbočoka.
Za smrť nazrieť zasa.
Červeň v očiach mojich
k bledej tvári má sa.
Z chleba poodkrojiť.
|
