| |
Aktuálne
Podujatia
Archív
Redakcia
História
Knižná edícia
Predplatné
Kontakty
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)
|
|
ANTONI FERDYNAND OSSENDOWSKI: Krajinou ľudí, zvierat a bohov
Knihu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. nn 
Antoni Ferdynand Ossendowski (1876 – 1945) – vyštudoval matematiku a prírodné vedy v Petrohrade, neskôr si doplnil vzdelanie štúdiom fyziky a chémie na parížskej Sorbonne. Po štúdiách sa stal docentom Technickej univerzity v ruskom Tomsku, no vedeckú kariéru zanechal vďaka svojej vášni pre cestovanie. Po vypuknutí rusko-japonskej vojny v r. 1905 ho vyslali do Mandžuska, kde sa zaoberal geologickým prieskumom – hľadaním surovín potrebných pre armádu. V dvadsiatych a tridsiatych rokoch sa preslávil ako cestovateľ, autor reportáží takmer zo všetkých kontinentov pre viaceré poľské a európske časopisy, spisovateľ cestopisov či kníh pre mládež.
Najslávnejšie dielo A. F. Ossendowského (1876 – 1945) Krajinou ľudí, zvierat a bohov je akýsi denník zážitkov, aké boli jeho údelom, keď počas občianskej vojny v Rusku utekal pred boľševikmi – ako niekdajší tajomník admirála Kolčaka – cez Sibír. Mongolsko a Čínu. Autor si získal dôveru mongolských lámov a za nezvyčajných okolností sa zoznámil so slávnym „krvavým barónom“ von Ungern-Sternbergom, baltským Nemcom v cárskych službách, ktorý mal v úmysle vybudovať na území sibírskej kolónie cárskeho Ruska Panmongolské impérium. Cestou cez tajgu, hory a púšte sa Ossendowski dostal na miesta, kam ešte nikdy nevstúpila noha bieleho človeka. Krajinou ľudí, zvierat a bohov, svedectvo o autentických autorových dobrodružstvách a zážitkov, je napísané s takým zanietením, že ťažko odolať mágii výpravy „do hlbín ázijského kotla, žeravého od politických vášní“. Koniec koncov kniha bola v dvadsiatych rokoch preložená do sedemnástich jazykov sveta, v obľúbenosti získal autor hneď druhé miesto za nositeľom Nobelovej ceny Henrykom Sienkiewiczom.
Antoni Ferdynand Ossendowski: Krajinou ľudí, zvierat a bohov
Časť prvá
Krajinou krvi a krajinou večného mieru
PRÍČINY MOJEJ CESTY
Pred boľševickým prívalom som musel odísť z Petrohradu na Sibír ešte roku 1918. Do januára 1920 som pôsobil na Sibíri, kde boľševickú vládu nahradila vláda admirála Kolčaka, porazená pre vplyv monarchistov a pre neschopných ministrov. Po sibírskej katastrofe, keď Kolčaka porazili v Irkutsku a piata poľská divízia bola už v zradných rukách boľševikov, ktorí rýchlo zaplavovali celú krajinu a bez boja postupovali na východ za zvyškami demoralizovaného vojska sibírskej vlády, na Sibíri sa začalo s prenasledovaním Poliakov. Postačilo meno, čo znelo trocha poľsky, a mohli vás odsúdiť na smrť. Musel som teda myslieť na ďalší útek.
Začiatkom roku 1920 ma osud zavial do Krasnojarska, mesta na brehu veľkej a krásnej rieky Jenisej, ktorá pramení v horách Urianchaju a ústi kdesi v Severnom ľadovom oceáne.
S niekoľkými Poliakmi sme pripravovali plán úteku do Urianchaju a ďalej – do Mongolska, Číny, Európy... no udalosti pozmenili naše plány. Mojich známych uväznili a onedlho zomreli vo väzení na škvrnitý týfus; skupina boľševických katov prišla aj po mňa, no i keď pripravili pascu, náhodou ma nezastihli doma.
Vystríhali ma zavčasu. Keď som sa prezliekol za vidiečana, vyšiel som pešo za mesto, prenajal som si prvého lepšieho Sibírčana, čo sa vracal domov na vidiek a už o pár hodín som bol štyridsať kilometrov od Krasnojarska, v malej dedinke, obklopenej zo všetkých strán hustým sibírskym lesom, čiže, ako ho nazývajú miestni sedliaci, „tajgou“. Sem mi priatelia poslali pušku, 300 nábojov, sekeru, nôž, kožuch, čaj, sucháre, soľ a kotlík. O niekoľko dní ma ten istý sedliak odviezol hlboko do lesa, k chate, ktorú opustil jej majiteľ – bola síce napoly spálená, ale občas ešte používaná miestnymi poľovníkmi na prenocovanie. Od toho dňa som sa stal prírodným človekom, no vtedy som nepripúšťal, že to môže trvať tak dlho.
Na druhý deň po príchode do tajgy som si vyšiel na poľovačku a už pár desiatok krokov od chaty som zabil dva obrovské tetrovy hlucháne. O čosi ďalej som našiel jelenie stopy a presvedčil som sa, že nebudem trpieť nedostatkom poživne.
Môj pobyt v tých končinách však bol násilne prerušený.
II. TAJOMNÝ PRIATEĽ
Keď som sa po pár dňoch vracal z poľovačky do svojho úkrytu, zbadal som dym, čo vystupoval z komína chaty. Veľmi opatrne som sa prikradol k obydliu a zbadal som dva osedlané kone; pri sedlách mali priviazané vojenské pušky. Hneď som pochopil, že dvaja neozbrojení ľudia pre mňa nemôžu znamenať vážne nebezpečenstvo, veď som mal k dispozícii dokonalú mannlicherku. Bez šelestu som obišiel chatu popri stene, čo nemala okná, a neočakávane som vkročil do izby. Z lavice vyľakane vyskočili dvoja vojaci. Patrili k boľševikom, lebo na baraniciach mali pripnuté červené hviezdy a na kožuchoch zafúľané červené stuhy.
Len čo sme sa navzájom pozdravili, sadli sme si. Vojaci si už stačili uvariť čaj; naliali aj mne a pri čaji sme sa začali rozprávať. Aby som rozptýlil ich podozrenie a odvrátil ich pozornosť od seba, povedal som, že som poľovník z jednej vzdialenej dedinky a že tu bývam, lebo som tu už dávnejšie vystopoval zopár sobolích hniezd. Od boľševikov som sa zasa dozvedel, že z mesta poslali do tajgy veľký jazdecký oddiel, ktorý sa utáboril asi 15 kilometrov odtiaľto a ich poslali na výzvedy, presvedčiť sa, či sa po lesoch nepotulujú nejaké podozrivé osoby.
– Pochopil si, súdruh, – povedal jeden z vojakov, – že hľadáme kontrarevolucionárov a že ich bez milosti postrieľame...
To som si domyslel už dávno a vôbec som nepotreboval jeho vysvetlenie. Moje myšlienky sa sústredili na to, aby som nezvaných hostí presvedčil, že som obyčajný sibírsky poľovník, čo nemá nič spoločné s kontrarevolúciou. Zároveň som hneď uvažoval o nevyhnutnosti presťahovať sa, len čo odídu, na iné, bezpečnejšie miesto.
Prichádzal súmrak. Tváre mojich hostí boli čoraz nesympatickejšie. Vybrali z torby fľašu špiritusu a začali piť; zahrýzali chlebom a zapíjali teplým čajom. Alkohol rýchlo pôsobil a boľševici, mávajúc rukami a búchajúc päsťami po stole, začali rozprávať oveľa hlasnejšie – vychvaľovali sa množstvom zabitých „buržujov“. Odporne sa rehotali a rozprávali si o veselých dňoch v Krasnojarsku, keď chytali nenávidených kozákov a spúšťali ich pod ľad rieky Jenisej. Nakoniec sa začali vojaci o čosi hádať, no rýchlo ich to unavilo. Pomaly sa ukladali spať.
– Odsedlám ešte kone a prinesiem pušky, – povedal mladší, povystieral sa a vstal z lavice.
V tej chvíli sa dvere, čo viedli von, dokorán otvorili, do izby sa vovalili husté mračná mrazivej pary a ovanul nás prúd studeného vzduchu. Keď hmla opadla, uvideli sme v izbe vysokého plecnatého chlapa v chlpatej baranici a širokom kožuchu. V ruke držal pušku, spoza opaska mu vytŕčala sekerka, s akou sa lovec-Sibírčan nikdy nelúči. Bystré, prenikavé, ligotavé, takmer zvieracie oči neznámeho sa skúmavo pristavili na každom z prítomných. Po chvíli si zložil baranicu, prežehnal sa a potichu sa spýtal:
– Kto je tu domáci?
– Ja! – ozval som sa.
– Môžem tu prenocovať? – spýtal sa.
– No prosím, miesta je dosť, – vyzval som ho. – Napite sa čaju, ešte je teplý.
Neznámy si zatiaľ pomaly začal vyzliekať kožuch, no nespúšťal oči z ľudí a vecí. Hodil kožuch do kúta izby na pušku; zostal len v ošúchanom koženom kabátci a nohaviciach zasunutých do plstených kapcov. Tvár mal pomerne mladú, prešibanú a smelú. Ligotali sa mu skúmavé oči, leskli sa biele zuby. Strapatá, prešedivená štica a hlboké vrásky okolo úst nasvedčovali, že má za sebou búrlivý život.
Neznámy si sadol na lavicu a, stále sa rozhliadajúc, s akousi zvláštnou dôkladnosťou položil vedľa seba sekeru.
– Čo ti je to žena – tá sekera? – spýtal sa ho opitým hlasom jeden z vojakov. Chlap pomaly zdvihol lesknúce sa oči na vojaka a tichým, čudne pritlmeným hlasom odpovedal:
– Kadejakí ľudia teraz blúdia po lesoch, so sekerou je takto bezpečnejšie...
Stíchol a hltavo sa pustil piť horúci čaj. No aj pritom som si všimol, že si ma párkrát opatrne obzrel a jeho oči ďalej pátrali po miestnosti, akoby hľadali odpoveď na nejaké pochybnosti.
Na otázky vojakom odpovedal neznámy zdvorilo a pomaly; potom obrátil šálku a postavil ju takto na stôl na znak spokojnosti. Povedal:
– Zájdem na chvíľu k svojmu koňovi, a môžem odsedlať aj tie vaše...
– Oj, vďaka ti! – zvolal mladší vojak, už takmer v driemotách. – Len nezabudni priniesť dnu aj naše pušky...
– Dobre, – pritakal chlap.
Boľševici si ľahli na lavicu, nám ponechali len dlážku a už nepočuli, keď sa vrátil neznámy, zhodil na podlahu plstený kabát a hneď si naň aj ľahol. Vojaci aj neznámy už dávno spali, zatiaľ čo ja som ešte uvažoval, čo urobím ďalej. Zaspal som až nadránom, a keď som sa zobudil, chlap už v izbe nebol. Vyšiel som z chalupy a zazrel som ho, ako sedlá dobrého hnedého žrebca.
– Odchádzate? – spýtal som sa.
– Áno... pôjdem spolu s tými... „súdruhmi“ – pošepol, – ale pred večerom sa vrátim. Počkajte na mňa!
Nevypytoval som sa na nič a odpovedal som len prikývnutím. On zatiaľ odviazal od svojho sedla dve ťažké vrecia, zhodil ich pri stene v spálenej časti chalupy, pozorne skontroloval uzdu a strmene a s úsmevom povedal:
– Hotovo! Teraz idem zobudiť „súdruhov“.
O hodinu, len čo sa napili čaju, vojaci a chlap odišli.
Zostal som pred chalupou a obzeral som si zásoby dreva. Zrazu ku mne odkiaľsi z diaľky doľahol výstrel z pušky a po chvíli ďalší. Nastalo ticho. Zo smeru, odkiaľ zazneli výstrely, preleteli vysoko nad lesom splašené tetrovy. Z vrchovca zasneženej borovice zaškriekala sojka. Dlho som načúval, či sa niekto neblíži k môjmu útočisku, no naokolo vládlo úplné ticho.
Na strednom Jeniseji sa v zime zmráka veľmi rýchlo. Zakúril som v peci a začal som pripravovať polievku z hlucháňa, pričom som ustavične načúval aj pri najmenšom šeleste, čo sem priletel od lesa. Stále som výrazne pociťoval prítomnosť smrti, chápal som, že je niekde tu, jednostaj niekde blízko mňa a že sa napokon môže zjaviť v podobe človeka, zvera, mrazu, nešťastnej náhody alebo choroby. Dobre som vedel, že nablízku nie je nikto, kto by mi mohol prísť na pomoc a že všetka moja nádej je založená na božej prozreteľnosti, na sile rúk a nôh, na bystrosti oka a na dôvtipe.
Napriek všetkej sústredenej pozornosti som nezaregistroval návrat neznámeho poľovníka. Tak isto ako večer predtým zjavil sa v miestnosti znenazdajky. Cez hmlu pary, čo sa vovalila dnu, som uvidel jeho jagavé, smejúce sa oči a smelú tvár. Pristúpil k lavičke a zhodil na ňu tri pušky.
– Dva kone, dve pušky, dve sedlá, dve vrecia suchárov, pol tehly čaju, vrecko cukru, 50 nábojov, dva kožuchy, dva páry čižiem! – so smiechom vyratúval Sibírčan. – Poľovačka sa mi dnes naozaj vydarila!
Zarazene som sa pozeral na svojho hosťa.
– Čo tak zízate? – hlucho sa zasmial. – Vyšli sme do lesa na úzky chodník. Tam som ich zastrelil. Ani sa nezachveli! Načo by komu boli takí „súdruhovia“? Ale vypime si čaj a potom spať. Zajtra sa musíte presťahovať inde. Ja vám ukážem bezpečné a príjemné miesto, a potom sa poberiem ďalej...
(ukážka)
|
|
Obálka:
Kresba
archív
ISBN:
978-80-89499-50-2
Rok vydania: 2018
Rozsah: 352 strán
Cena: 9,50 Eur
|
