|
|
|
|
Aktuálne
|
POHYBLIVÍ
V POHYBLIVOM „Angažujeme sa: Za návrat anjelov. Za návrat dobrých anjelov ľudskosti do vašich hláv a citov. Za čistotu úmyslov a mravnú bezúhonnosť činov. Za návrat ľudí k ľudskosti. Sme bežci, spôsobom nášho jestvovania je beh a to, čo s behom súvisí. Kašleme na literatúru, zaujíma nás zmysel pohybu." Citát je úryvok z ich prvého literárneho manifestu.
Recenzia Daniela Heviera, uverejnená v denníku SME 4.5.2008. Pohybliví v pohyblivomBez mediálneho hluku, nevtieravo, takmer cudne sa dostáva do rúk čitateľa pozoruhodná slovenská kniha. Vlastne sa mu ani do rúk nedostáva: sám si ju musí objaviť v záplave iných titulov na pultoch kníhkupectiev. Jej názov Pohybliví v pohyblivom s troma menami v podtitule Laučík - Repka -Štrpka z nej robí tak trochu konšpiratívnu udalosť. Predpokladá sa, že po nej siahne iba zasvätenec, človek, ktorý vie, o čom je reč. Táto kniha, taká objemná, že pri nej možno právom hovoriť nielen o duchovnej, ale aj fyzikálnej hĺbke, je totiž svedectvom o existencii básnickej skupiny Osamelí bežci vo všetkých významoch tohto neuchopiteľného slova: o existencii personálnej, fyzickej, priestorovej, ale aj metafyzickej, duchovnej, časovej i nadčasovej. Ročník 1944 Literárne zoskupenia vznikajú z rôznych dôvodov. Často je za tým strategický záujem spojiť individuálne sily pri presadení sa v literárnom priestore, získať publikačný priestor či mediálnu pozornosť. Nad tieto utilitárne ciele vystupuje spoločná idea, príbuznosť ľudských i literárnych názorov, jednoducho - staromódne priateľstvo. Z viacerých vyjadrení jednotlivých členov zoskupenia, o ktorom je reč, vyplýva, že Osamelí bežci jednoducho museli vzniknúť. V mendelejevovskej tabuľke zákonitostí a náhod bolo už všetko predpripravené, spoločné témy, vzájomné impulzy, zdieľanie dobovej atmosféry, obľúbení autori. Už len dosadiť mená konkrétnych prvkov tejto ľudskej chémie. Tie mená sa napokon nemohli navzájom nenájsť. Boli to: Ivan Laučík, Peter Repka, Ivan Štrpka. Každý bol ročník 1944. Každý z nich bol sám za seba, solitér i sólista, obyvateľ samoty. Každý z nich bol zároveň prijímačom otvoreným na prijímanie myšlienkových energií z iných zdrojov. Všetci boli hráčmi vyhľadávajúcimi menšie orchestrácie, nie anonymné kolektívy a davy, v ktorých sa stráca osobné zaradenie i individuálna zodpovednosť. Osamelí sa k sebe dostali cez pohyb a ten pohyb nazvali behom. Beh je najrýchlejší ľudský pohyb, pri ktorom je človek ešte samým sebou: nevytvára hybridný konštrukt s mechanizmom či strojom, využíva a spotrebúva sám seba, jeho motorom je jeho vlastné telo, dych, svaly, kosti, krv. Spotrebúva iba kyslík a namiesto splodín produkuje čistú životnú a živočíšnu energiu. Beh je najrýchlejší pohyb človeka, v ktorom je v interakcii s krajinou, je schopný ju ešte vnímať ako svojho partnera, zdroj obrazov a síl. Beh je najrýchlejší pohyb, v ktorom sa spája fyzika s metafyzikou, mechanizmus ľudského tela s nebeskou mechanikou, o ktorej tušia astronómovia i astrológovia. Osamelí bežci si dali do názvu pohyb a Ivan Laučík, ktorý z nich knižne publikoval prvý roku 1970, dal toto energetické slovo aj do názvu svojho debutu: Pohyblivý v pohyblivom. Už v Prológu tejto zbierky čítame ozvenu tohto slova: Príbeh-beh-beh! Osamelí bežci vrátili do slovenskej poézie príbeh. Nebol to, pravdaže, nijaký ľahko dešifrovateľný slovný dej, nijaká epika (a už vôbec nie hrdinská!), nijaká krátkodobá historizácia historiek. Bol to návrat k príbehu ľudského srdca, k existencii, k intímnemu zážitku, ktorý socialistická epocha (ba skôr: opacha) vytesnila zo svojho budovateľského zámeru a chcela vyklieštiť zo života svojich obyvateľov. Osamelobežecká poetika jednak obsahuje etiku a jednak v nej znie príbuznosť slova noetika. Na príbuzenstvá si Osamelí bežci potrpeli. (Nie náhodou sa druhá Laučíkova kniha volala Sme príbuzní na začiatku.) Svojich príbuzných nachádzali rovnako u beatnikov ako v Starom zákone, ktorý sa dá čítať aj ako veľbáseň a generátor imaginácie. Rovnako u romantikov ako u Rimbauda. Rovnako u Peržanov ako u Perseho. Sieť aj ryba Kniha, ktorú držíme v rukách, nás sama vyzýva, aby sme ju čítali dynamicky, pohyblivo, otvoreným spôsobom. Je zošitá veľmi produktívnym spôsobom: nie ako zborník interpretácií, ód, chvál či analýz, ale ako pohyblivá antológia pohyblivých textov. Ako sa píše hneď na prvej, čiže 7. strane: „Táto kniha je sieť aj ryba.“ Byť živou sieťou znamená byť natoľko otvorenými, aby sme zachytili rieku, aby cez nás pretiekla voda, ale by sme jej umožnili návrat späť k svojmu živlu. Byť živou sieťou znamená byť natoľko koherentný, aby to, čo je beztvaré, bez-tváre, tekuté a pohyblivé, našlo z nás východisko von, ale to, čo je „tvaré“, čo má svoju hmotu, objem a váhu (teda aj vážnosť a závažnosť), ostalo. Nie ako väzeň, ale ako hodnota hodna uchopenia. Kniha začína manifestami, ale manifesty nikdy netreba brať doslova a do písmena. Sú to skôr hmloviny ideí a východísk, mapy metafor a záväzky, ktoré si dáva človek väčšmi sám pre seba ako prizerajúcemu sa okoliu. Veď publikum sa nikdy nepodieľa na spĺňaní sľubov, zodpovedať svojej zodpovednosti sa bude vždy iba aktér tohto rituálu. Osamelí bežci navracajú básnika do šamanského prostredia tejto civilizácie, keď bola ešte kultúrou. Ich pramenenie v detstve je krátke (Krátke detstvo kopijníkov bol debut Ivana Štrpku), ale intenzívne. Už navždy určujúce a nezabudnuteľné. Ako hra na boj, ako boj, ktorý má záväzné pravidlá hry. Detstvo je v exupéryovskom zmysle nie obdobím nevedomia, ale vidúceho a vedúceho pod-vedomia. Stav, keď niečo v nás vie oveľa viac ako my sami. Začiatky tejto skupiny boli rovnako „nevedomé“, pretože pri ich vedení stála intuícia. Intuícia znamená byť „in“, čiže tu, dnu, uprostred, v hĺbke. Manifesty troch osobností už žánrovo polemizovali s dobovým slovom, ktoré vzďaľovalo jednotlivca od seba samého: od manifestácií. Manifestácia v dobovom kolorite znamenala stáť na chodníku (napr. pri prvomájovom sprievode) a svojou pasivitou manifestovať príslušnosť a poslušnosť k Idei pochodujúcej v zovretých šíkoch. Manifestácia znamenala kolektívne záväzky, kolektívne radovanie, hromadné podpisovanie petícií a antipetícií, ale aj manifestačné volenie. Osamelí bežci vystúpili z tejto pseudohry, demaskovali a dešifrovali tieto manipulatívne techniky. Pod svoj manifest sa bezbranne a rizikovo podpísali ako Ivan Laučík - Peter Repka - Ivan Štrpka. Ich zoskupenie bolo paródiou i polemikou s kolektívom, davom, zástupom, zväzom. Bolo to spojenie do priateľského zväzku na základe dobrovoľnosti a rešpektovania práva na vlastný názor a vlastnú osobnosť. Preto mohla skupina Osamelí bežci prežiť všetky ideológie, perzekúcie, ale aj chválorečenia. Pohyblivosť, ktorá stála na začiatku, znamenala aj pružnosť, mobilitu, improvizáciu, otvorené oká siete. Básnický text, ktorý sa tak rád vidí zapaspartovaný pod strechou básnickej knižky či zbierky, adjustovaný pre prípadnú večnosť, sa v prípade týchto básnikov stáva nepodstatný. To podstatné bolo básnicky žiť aj v dobe, ktorá zo všetkého najviac odporovala tejto túžbe. Vonkajšie limity boli očividné a nepriepustné, o to viacej našich troch básnikov dráždili limity, ktoré prijalo umenie, literatúra zvlášť. Preto odmietajú aj zamaskované pritakávanie dobovým schematizmom, tieto stále dorastajúce ochranné šupiny na socialistickom realizme. Ale osamelobežecká poetika si nehľadala nepriateľov, na to bola priveľmi aktivizačná, mobilizujúca, pozitívna. Polemizovala s oveľa hlbinnejšími temnotami človeka, ako mohla byť cenzúra ši nemožnosť publikovať. Najfascinujúcejší príbeh Kniha Pohybliví v pohyblivom vydáva svedectvo najmä o týchto netransparentných, jemných udalostiach ducha, pri ktorých boli bežci aj osamelí aj unikajúci pred vonkajšími i cudzími démonmi. Dnes, z odstupu času, v inej spoločenskej situácii, vo vedomí toho, že dielo jedného z nich (Ivana Laučíka) je už uzatvorené (nie čitateľsky, iba autorsky), sa táto kniha číta ako posolstvo s tenulinkou vrstvou pátosu, ktorý by som hneď korigoval na étos. Odkazuje nás jednak na primárne pramene týchto autorských konceptov, na jednotlivé básnické zbierky Ivana Laučíka, Petra Repku a Ivana Štrpku, ktoré si zachovávajú hodnotu jednotlivých výpovedných aktov, ale aj na prečítanie ich spoločného diela, Diela či Meta-diela, ktoré je rozptýlené na jednotlivých stránkach tejto knihy. Sú to listy, odpovede na položené otázky, záznamy z denníkov, básnické texty, ale aj autokomentáre k udalostiam v knihe. Teda predmetná kniha, ktorú čítame, obsahuje v sebe aj borgesovskú antiknihu alebo protiknihu, pretože je komplementárne zviazaná s výrokmi viažucimi sa k jej procesu vzniku. Na tomto mieste sa už nedá zamlčať meno toho, kto sa stal editorom v tom najkreatívnejšom zmysle slova, Olega Pastiera. Oleg Pastier poskytol nielen svoje vydavateľstvo ako médium na šírenie týchto textov, ale seba samého ako ľudské médium, cez ktoré prešlo množstvo dát, informácií, fragmentov, útržkov, dokumentov, textúr a textov, ale aj zámlk, nedopovedaného či už navždy strateného v čase. Editor odolal ľahko sa ponúkajúcemu pokušeniu ódizovať jednotlivé persóny či akty, sentimentalizovať a karamelizovať horkú chuť minulej doby. Spoľahol sa na výpovednú silu nazbieraného materiálu, ktorý vypovedá sám za seba a za tých, čo ho písali i žili. Spolieha sa na intelektuálne, emocionálne i estetické vybavenie čitateľa, ktorému netreba návody či vysvetlivky, ktorý si v tomto textovom labyrinte nájde svoje klbko sprievodných nití. Kniha Pohybliví v pohyblivom sa dá a má čítať otvorene, tak ako písali a žili svoje diela aj členovia skupiny Osamelí bežci. Iné aspekty vystúpia do popredia, ak ju budeme čítať ako uchopiteľný príbeh od prvej strany po poslednú, iné detaily textovej krajiny zaznamenáme, keď ju budeme čítať ako prí-beh, beh, beh, nesystematicky, nechronologicky, vynechávajúc niektoré pasáže a k niektorým sa opätovne vracajúc. Koherencia celku sa pozná aj z fragmentov. Detaily nezrádzajú celistvosť, iba upozorňujú na jej obdivuhodnejšiu súdržnosť. A keďže traja básnici známi ako Osamelí bežci nežili schizofrenické životy, kde by sa textové nekrylo so žitým, nijaký text vytrhnutý z kontextu neusvedčuje svojho autora zo lži alebo oportunizmu. Kniha Pohybliví v pohyblivom prekračuje rámec literárnohistorickej práce, viac ako na memoárových znakoch trvá na svojej etickej pamäti. Tá je dôležitejšia ako databáza údajov a dátumov. Preto sa kniha Pohybliví v pohyblivom číta ako jeden z najfascinujúcejších príbehov súdobej kultúrnotvornej histórie Slovenska. |
Obálka:
Bruno
Skibb
ISBN:
978-80-85508-76-5 |
|
|