|
|
|
|
Aktuálne
|
<<
späť na JURAJ ŠPITZER: Nechcel som byť žid
Svedecká výpoveď nebýva spoľahlivá. Aj proti vôli svedka sa stane, že obraňuje alebo obviňuje, že niektoré fakty považuje za dôležité, iné zanedbá – podľa miery zaujatosti. Hoci sa usiluje o pravdivú výpoveď, o čom autori pamätí potomkov takmer vždy ubezpečujú, obraz sveta je jeho obrazom, ako ho videl on. Iný svedok tých istých udalostí môže vidieť veci inak, pravdaže zase pravdivo, z hľadiska pravdy – svojej. Historická metóda môže akiste presnejšie osvetliť význam udalostí a ich rozmery, ale neutrálna vedecká metóda môže zakrývať aj nemohúcnosť a nedostatok odvahy, inak by sa učebnice histórie nemuseli tak často prepisovať – pre zaujatosť. Písať o židoch je navyše nevďačné. Príbeh sa považuje za obranu alebo obviňovanie. Aj ja som podľahol zábranám a predsudkom. Rukopis správy o Novákoch odpočíval vyše dvoch desaťročí. Odbočenia, dodatky a korektúry nezmenili nič alebo iba veľmi málo na pôvodnej podobe a obsahu. Správu som mal podať už dávno. Čas zanáša udalosti legendami úmerne k zabúdaniu. Do oznamovacieho podania vstupujú potom románové prvky. Ani zázračná pamäť nemôže totiž zachytiť motívy skutkov a reč postáv, ktoré chce oživiť. Akiste tak nehovorili, ale mohli. Obsah a spôsob ich reči zodpovedá tomu, ako som ich poznal. Ak sa objavia v nedobrom svetle, na vine nemusí byť svedok, ale ich správanie. Považujem za zanedbateľné uvádzať plné mená. Najmä aj s ohľadom na potomkov. Pri vyčnievajúcich postavách porušil som toto svoje právo. Predniesol som aj svoju definíciu textu: Správa prináša informácie o reálnych faktoch, udalostiach a príbehoch, o ktorých autor predpokladá, že by mohli prispieť k poznaniu stavu vecí v určitom časovom úseku. Rozprávač ako účastník vyslovuje na ne svoj názor, ale chce byť predovšetkým sprostredkovateľom. Používa vymoženosti a prostriedky beletrie, histórie, filozofie, psychológie a pod. Usiluje sa o autentickosť ako reportáž alebo román á clef. Je tu obava, či nejde o hybrid. Poznamenal som, že hybridné vína nemusia byť horšie ako nehybridné a že psy bastardíky môžu byť vnímavejšie ako čistá rasa, čo vydavateľa upokojilo. Často iba náhoda určí, či sa postava uplatní v dobrom alebo v zlom na námestí histórie, v bočnej alebo slepej ulici. Postavy, ktorých mená sa v žiadnej učebnici neobjavia, môžu mať väčšie ľudské rozmery ako osvetlený výber, ktorý zaľudňuje kroniky. Za svoj život pred mŕtvymi mávam návratné výčitky. Vraciam sa medzi nich. Vtedy ich vidím v podobe nezmenenej, vtedy niet rozdielu medzi živými a mŕtvymi – vtedy sme zase spolu. Ešte čosi: Pochádzam z rodiny, akých bolo na Slovensku na tisíce. Jej osud, v tom aj môj, nebol výnimočný. Juraj Špitzer Bratislava, február 1994 * * * Pre smrť sme boli splodení, pre smrť sme splodili aj svojich potomkov a nemôžu jej uniknúť ani tí, čo žijú v blaženosti. Flavius Josephus: Vojna židovská Každý spor a konflikt, zrážka alebo vojna, majú svoje príčiny, iba vojna proti židom nemá odôvodnenie. Krátko po víťazstve separatistického hnutia na jeseň roku 1938 sa objavil v novinách na prvej strane veľký titulok: A čo bude so židmi? V článku sa hovorilo o tom, že so židmi sa musí urobiť poriadok. Aký poriadok a prečo, o tom v článku nebolo ani slovka. Antisemitom aj židom bolo jasné: Poriadok sa musí so židmi urobiť preto, lebo sú židia. Vo Francúzsku boli germanofili, v Rusku boli poľskí agenti, v Poľsku ruskí, na Slovensku pomáhali maďarskej iredente. V Nemecku sa prišlo na koreň veci: Židia usilujú o svetovládu. Dôkazy o tom priniesli neskôr aj slovenské noviny. V máji roku 1940 uverejnili noviny Slovák Turíčnu úvahu, v ktorej sa tvrdilo, že židia sú zodpovední za prvú a terajšiu vojnu. Za posledných 200 rokov zavinili 1620 revolúcií na svete. Na jeden rok pripadlo osem revolúcií. Úctyhodný výkon! Keď sa k tomu prirátal tradičný hriech, že ukrižovali Krista, že boli príčinou moru alebo cholery, že páchali rituálne vraždy a iné nezmysly, niet sa čo čudovať, ak sa s nimi musí urobiť poriadok. Ťažko povedať, či autori Turíčnej úvahy verili svojim výmyslom. Sotva. Osem revolúcií každý rok za posledných dvesto rokov – to bol priezračný nezmysel a nie počtársky alebo historický omyl. Vládcov prenasleduje strach o moc, stihomamom je rovnako postihnutý prenasledovaný aj prenasledovateľ. A velikášstvom. Veľký víťaz potrebuje veľkého nepriateľa. Je v tom čosi infantilného, deti si vymýšľajú strašidlá, niekedy im dajú aj vymyslené mená a potom sa ich boja. Prezieravý diktátor vie spojiť umenie vládnuť so strachom davu, vymyslí si protivníkov, ktorí sa nemôžu brániť a ktorých sa nikto nebude zastávať. O čo tvrdšie dopadne na nich jeho hnev, o to viac zastraší svojich možných a skutočných nepriateľov, aj svoj národ. Pobožných židov tieto obvinenia netrápili, považovali za zbytočné zaoberať sa ich vyvracaním. Trápili tých židov, ktorí si svoju príslušnosť k vyvolenému národu uvedomili, až keď ich prinútili. Hlásatelia návratu do pravlasti predkov dokazovali, že iba potom, keď budú všetci židia žiť vo svojej krajine ako ostatné národy, iba potom prestane protižidovská nenávisť. Aj tí židia, ktorí ostanú vo vyhnanstve, budú cítiť za sebou zázemie svojej krajiny a svojho štátu ako ostatní pozemšťania. Bolo lákavé naprávať nespravodlivosť dejín. Chvíľami som sa videl na brehoch Stredozemského a Mŕtveho mora, videl som púšť a obnovené zavlažovacie systémy, rozkvitnuté háje pomarančovníkov, počul som monotónny spev sprievodcov karaván, staré žalmy a divoký rytmus prisťahovaleckých piesní. Zmocňovalo sa ma odhodlanie spojiť pretrhnuté dejiny, ktoré rozťali dlhé meče Vespasiánových a Hadriánových légií. Čím viac som žil týmito predstavami, o to viac sa vo mne dvíhala ľútosť z odchodu. Vynárali sa mi spomienky na bezstarostné detstvo v gotickom meste, dobrodružstvá pod hradbami z čias bojov proti Turkom, ihličnatá vôňa prázdnin. Človek nežije obklopený iba nepriateľmi, má blízkych, ktorí sa stali súčasťou jeho bytia práve tu, v tomto meste, v tejto dedine, pri tejto rieke, pri tomto strome a v tomto zážitku. Odtrhnutý natrvalo od tohto kúska zeme nevedel som si predstaviť svoj budúci život. Násilím možno človeku vziať a vnútiť vlasť, z jeho vedomia nemožno vytrhnúť domov. Slovákovi bol všedný, mne hrozilo, že ho stratím. Nezamlčím nič zo sporov v našom baraku. Je naozaj previnením židov, že zabili kresťanom Boha? Hlúposť, veď Ježiš bol žid a nie kresťan. Nežidia sa pohoršujú, že nejakí židia ukrižovali nejakého žida, prosím vás! Židia sa previnili, že dali nežidom Boha, akého dovtedy nebolo. S každým iným bohom sa dalo dohodnúť. Priniesli sa mu obete, zarezal sa baran alebo sa mu predložili plodiny a víno, a previnilcovi sa hriechy odpustili. Grécki a rímski bohovia si chodili medzi pozemšťanmi, hodovali a pili s nimi, nehovoriac o ľúbostných aférach a nezákonných deťoch, ktorých iba najvyšší Zeus naplodil neúrekom. A tu nejaký bradatý žid začne hlásať, že jeho Boh je jediný, že niet iných bohov mimo jeho Boha, že je vševidomý, všadeprítomný, že sa pred ním nedá skryť, nič nemožno pred ním zatajiť, že je nezmieriteľný a nepodkupný, zakazujúci človeku práve to, čo mu najlepšie chutí. Kradnúť, zabíjať, zmocniť sa žien svojich blížnych, čo bolo právom každého silnejšieho a víťaza od nepamäti a prirodzeným trestom pre slabšieho a porazeného. Kristus už nebol nezmieriteľný. Urobil kompromis, umožnil pokánie. Chcel, aby človek dodržiaval zákony z lásky k Bohu, a nie zo strachu. To nemal, lebo strach je účinnejší prostriedok udržať na uzde ľudské vášne a pudy než láska. Človek hreší, potom všetko oľutuje, aby mohol zase hrešiť. Spoveď je iba úľava po spáchanom hriechu, ale túžba páchať nové ostáva. Spoveď je dobrý výmysel, ale Boh odpustí iba vtedy, ak si spovedajúci nič neodpustí. – To sú apoštolské kázania. Prečo je potom aj medzi židmi toľko hriešnikov? Nikto sa nezasmial.
|
Obálka:
ISBN:
978-80-89499-44-1 |
|
|