|
|
|
Aktuálne
|
<<
späť na ALTA VÁŠOVÁ: Menoslov ANITA, 41: Určite to tak nemyslel. Autor. No aj tak sa jej zmocnila, prestupovala ňou. Hudba. Nie, žeby ju uchvátila: trvala nenápadne, skryto, ale tak, že sa nemohla sústrediť na nič iné, nemohla ju kamsi vypudiť. Nedala sa vypnúť, nedala sa zrušiť. Šumela, šumela... Nástojčivá, tichá, molové prechody akoby určené len pre ňu, nik iný by si ich nevšimol. Neosvojil. Alebo je to naopak? Hudba si osvojila ju? Sputnala, osedlala si ju tichými tónmi? Hudba, ktorá nevyžaduje obdiv, šialenstvá, vyskakujúce, vlniace sa davy, zodvihnuté ruky, nápory pred šatňou či bránou. Keby aspoň, keby to aspoň bolo cielené, skutočne určené len pre ňu... Ale čo ak... čo ak to tak je? Čo ak jestvuje. Dá sa vylúčiť? Spojenie? Nezávislé od času, od vzdialenosti? Aj keby o ňom účastníci nevedeli, nič o sebe netušili, aj keby si boli cudzí. Veď možno už ani nežije... autor. Lenže ona sa musí sústrediť. Musí to v sebe zahasiť, musí byť reálna, napísať stĺpček zo života, čosi ironické, presné. Z každodennosti, v ktorej nemajú miesto nezreteľné preludy. Raz za týždeň. Pár presných viet. Ako to vie iba ona, znela objednávka. Neúprimne? No aj tak: Ako to vie iba ona, opakovala si pyšne. Nechcela si to priznať, ale predsa len. Keby sa nestretávala práve s ním, so svojím priateľom, keby nebola jeho... Veď ona nie je jeho, je svoja, je ničia, robí si, čo práve chce. A možno si len domýšľa: možno nik netuší, že ona a že s ním! Poznajú jeho rodinu, dom za mestom. Domov so všetkým, čo k domovu patrí. Prečo by o ich vzťahu vedeli? Možno si ozaj myslia, že tie stĺpčeky dokáže jedine ona. Keby nie tá hudba, neodbytná, hoci taká súkromná a tichá – Anita nemohla vedieť, že v rovnakom čase: muž v rokoch, započúval sa, iste mimovoľne, no hudba v ňom ostala: neschádza z uší, z hlavy, nevytráca sa... Chcel by spoznať autora, aj keď už nežije, možno. Aj keď tie tóny nie sú výnimočné, iba ak tým, že sú ušité akoby presne na neho. Na jeho dušu, myseľ a všetko ostatné. Vzala si ho, prisvojila: hudba. Tak ako si ho prisvojila jeho posledná, jesenná láska. Žena, ktorá si pre neho nájde chvíľu, hoci je stále zaujatá. Povolaním, vlastnou rodinou, ale aj ním, človekom bývalým, za zenitom. Možno aj jeho články – možno by im ani nedopriali miesto, keby nevedeli. O zázraku, ktorý sa mu stal. Lenže nevedia! To len zbadali, že ožil. Že chytil druhý dych. A vážia si, čo doteraz. Jeho uzavreté dielo. Veď on už nič. Nevie sa prinútiť, okrem tých pravidelných niekoľkých viet. Viet nadoraz. Možno už starý, ale na tepe času. Starý, no s ironickým odstupom. Hudba nebola tá istá, tá, čo neustále znela v ich ušiach. Ale aj tak, všetko sa na seba ponášalo. Podobný bol problém s neodbytnými útržkami skladieb, podobné boli aj témy v stĺpčekoch – ibaže ona v piatok, on v pondelok a v novinách s protichodným zameraním – podobné bolo aj ich samotárstvo a neurčité vzťahy. No čosi bolo rovnaké: obaja si vybrali dovolenku. Rozhodli sa ísť za hudbou. Nemohli ináč. Vyskytlo sa čosi neznáme a nezvyčajné. V zmenšenom, nahustenom, známom svete, v ktorom sa rozvíjajú podobné osudy. Bočné vzťahy, živené zotrvačnosťou podobne ako manželstvá. Záľahy navzájom podobných neistôt. Ako sa dá v takom prostredí, v kaši, v ktorej sa všetci ocitli, ako sa cítiť výnimočným? Lenže: ten, kto vytvoril hudbu... hudbu akoby bez melódie, nevzrušivú, tichú... Ktorá napriek tomu... Anita s nádejou počúvala stále tú istú rozhlasovú stanicu, či skladbu nezopakujú, telefonovala im, neúspešne, potom si vyhľadala na internete archív, prechádzala minulé programy, vytipovala si deň, v ktorom to začalo, kedy sadla tej svojej hudbe na lep, vypísala si muzikantov, rozbehla sa po obchodoch s vážnou hudbou... V tom istom čase on, starý pán, hmkal tóny zo svojich uší do uší priateľov, našiel si cestu k hudobným teoretikom, potom aj ku skladateľom, napokon sa rozhodol vycestovať do mesta s hudobnou povesťou; vo Viedni objavil police plné hudby ukrytej vo farebných prebaloch, cítil sa stratený ako medzi lesklými obalmi v supermarkete, pripadal si hlúpo, veď nevedel nič iné, iba zabrnkať tú melódiu na klavíri – – Zvláštne, – povedala dáma, ktorá si to sústredene vypočula, – ozaj nekaždodenné... – Nazdal sa, že hovorí o hudobnom motíve. Kútikom oka zbadal Anitu: kolegyňu z konkurenčných novín, so slúchadlami na ušiach. Nikdy by si nepomyslel, že práve táto žena miluje hudbu. – Všakže je to nekaždodenné, – pritakal. – Viete mi pomôcť? – Nemyslela som to tak, – odpovedala. – Stále viacej zákazníkov... čoraz viac ich prichádza s podobnou žiadosťou ako teraz vy. Všetci si prinesú v ušiach zopár motívov, akordov. Akúsi matnú spomienku, ktorá im nedá pokoja, nedovolí im žiť... a žiadajú o pomoc. Všetci sem. Prečo práve sem? – Ste najlepší, – povedal prekvapene. Musí to tu byť. Podala mu slúchadlá, nasadil si ich a pustil sa do počúvania: sústredene ako ostatní. Nevedel však, ktorí z nich hľadajú, ktorí sú hľadajúci, ktorí sú ako on. Keď sa vytratili poslední zákazníci, Anita pozvala starého pána na večeru. Rýchlo zistila, že sú na tom rovnako. Obaja ustatí a zúfalí. Obaja si vzali dovolenku a obaja sa ju chystajú predĺžiť. – Stále to isté. V oboch ušiach, – povedal. – Nedá sa to prehlušiť, človek sa toho nezbaví! Ale skúste si ho predstaviť. Mne to trochu pomáha, – navrhla mu. – Chlapec. Slepý tichý chlapec, – odvetil. – Ktorý vie málo o svete, – dodala. – Akože málo! Prepchal mi hlavu! Spôsobil chaos za čelom... Je ho plno, na nevydržanie! Zopár taktov. A nedajú sa zastaviť! Pozrela naňho, zľaknutá: v očiach si našli rovnaký strach. Čo ak... hlava sa rozletí, vybuchne, viac už neunesie? – Potom len zavrieme, alebo vytreštíme oči, – usmial sa nasilu. Dohodli sa na raňajky. No stretli sa vo vlaku. Ešte v tú istú noc. – Ozaj len zavrieme oči? – povedala namiesto pozdravu Anita. |
Obálka:
archív redakcie
ISBN: 978-80-89499-25-0 |
|
|