revue pre literatúru, výtvarné umenie, históriu a kritiku

 

 



 

Aktuálne

Podujatia

Archív

Redakcia

História

Knižná edícia

Predplatné

Kontakty

 

Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)

 

DRAGAN VELIKIĆ : Bonavia
c
Knihu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. nn

c

Dragan Velikič (1953) patrí k medzinárodne uznávaným srbským spisovateľom – jeho romány Via Pula (1988), Astrachán (1991) alebo Danteho námestie (1997) sú preložené do väčšiny európskych jazykov.

Velikič vydal dosiaľ dvadsať kníh, aktívne sa zúčastnil na aktivitách protimiloševičovskej opozície v deväťdesiatych rokoch, spoluzakladal nezávislé Rádio B 92, ako aj rovnomenné opozičné vydavateľstvo. Od roku 2005 pôsobil ako veľvyslanec Srbskej republiky vo Viedni. Za knihu Ruské okno (2007) dostal roku 2008 najvýzamnejšiu srbskú literárnu cenu za najlepšiu knihu roka – NIN-ovu cenu. V slovenčine dosiaľ vyšli tri z jeho prozaických titulov: Severná stena, Prípad Brémy a Ruské okno.


Bonavia, vrstevnatý román s autobiografickými prvkami potvrdzujúci autorovo majstrovstvo v zachytení vlastného literárneho sveta, demonštruje Velikićovu výnimočnú rozprávačskú a jazykovú kultúru, vybrúsený štýl a cit pre pôsobivý detail. Ľúbostný príbeh z obdobia postjuhoslovanskej traumy a tranzície, univerzálne zrozumiteľná kniha, ktorej názov je odvodený od rovnomenného hotela v Rijeke; zároveň ide aj o želanie šťastnej cesty.

Tento román predkladá príbeh o odchodoch a putovaní, o vojne a dôsledkoch rozpadu Juhoslávie, za aké sa dnes všetci hanbia, o osudoch tých, ktorí vidia východisko v rozhodnutí zostať alebo ujsť čo najďalej od „rodnej hrudy“, „domáceho krbu“, „dedovizne“. Autobiografické motívy sa nikdy dosiaľ vo Velikićových knihách neprejavili v takej miere – autor do príbehu zakomponoval skutočné osobnosti, ktoré ho ovplyvnili v životnom smerovaní i závažných rozhodnutiach (básnik Raša Livada, spisovateľ Kruno Lokotar).

Vzrušujúce ahasverovské rozprávanie o cestovaní, ktoré je vždy čiastočne aj útekom pred sebou samým, je nielen sugestívnou správou o nedávnej minulosti, ale aj o súčasnom stave nám príbuzných, večne hľadajúcich „južnejších“ súčasníkov.


Dragan Velikić: Bonavia


1.

Znovu na mieste zločinu, hovorí si v duchu. Aké pekné by bolo vidieť myšlienky.
Ona sedí vedľa neho. Je zamyslená a neprítomná.
Taxík zahol do strmej ulice Mikó, smeroval k pevnosti. Práve rozkvitnuté koruny stromov uchovávali v ulici ranný chlad navzdory nezvyčajne teplému aprílovému slnku.
– Tu býval kedysi Sándor Márai, – oľutoval túto vetu, len čo ju vyslovil. Jej pohľad ho prebodol.
– Prečo by to malo pre mňa niečo znamenať? Sándor Márai? Kto to je?
– Maďarský spisovateľ.
– A ja že japonský...
– Naozaj si vtipná!! Pred dvoma rokmi som ti dal jeho denníky... nie, už sú to dobré tri roky...
– Pamätám sa, strašná otrava. Presne taká, aké máš rád. Každého prvého sa stratíš v nejakom novom úkryte. Sám si nič nevybuduješ. Taký si.
– Nepreháňaj, – mechanicky sa bránil, no v skutočnosti si vôbec nemyslel, že zveličuje.
Taxík prešiel rampou a zahol doprava, potom doľava. Špalier úhľadných fasád nízkych domov s muškátmi v oknách. Okolo sa mihajú reštaurácie, kaviarne, predajne suvenírov. V hĺbke širokých brán sa objavujú vnútorné dvory.
Marko sedí vedľa šoféra. Pohľadom hltá každý detail. Marija je rozrušená. Takýto je všade, kam pricestujú. Vie aj, na čo v tejto chvíli myslí: aké by bolo úžasné schovať sa niekde v tomto sne. Schúlený v spleti čarovných javov a banalít. Len nech to trvá – bez začiatku a bez konca.
Rozprávková scenéria ospanlivej dedinky náhle mizne, len čo vyjdú na námestie. Taxík urobí okruh a zastane pred veľkolepou budovou. V predĺženej časti námestia vidieť katedrálu, a rovno vpredu, v bielom prísvite sa do nedohľadna rozprestiera Pešť.
– Niekdajšie ministerstvo financií, – neodolal, aby sa nepochválil údajom, hoci len polohlasne. Iba sa usmiala. Vedel, že mu odpustila, že ju ovládlo nadšenie z dlho očakávanej chvíle. Poobzerala sa po námestí. Zaregistroval spokojnosť na jej tvári. Bola to znovu Marija spred šiestich rokov, tá, s ktorou sa zoznámil v zástupe čakajúcom na víza pred maďarským konzulátom v Belehrade. Už-už sa chystal vyprevadiť jej pohľad venovaný koncu ulice na druhej strane námestia slovami: Tam na konci je kaviareň Miró. Pamätáš sa?
Ako by sa nepamätala? Ocitli sa v to sparné septembrové popoludnie na Vörösmartyho námestí. V kaviarni Zserbó. Vyprevadila priateľku na cestu do Ameriky, vrátila sa do hotela a zvalila sa do kresla. Celý život sa zastavil a vtesnal do hrudky úzkosti, čo jej stúpala od žalúdka do hrdla. Chcela sa rozplakať, ale nedalo sa. Dusný, lacný apartmán v blízkosti stanice Keleti, na ktorú pricestovala pred tromi dňami. On si zapamätal nielen meno hotela, ulicu a číslo domu, ale aj tvár recepčného, odkedy dokedy podávajú raňajky, malú lavičku vo výťahu, farbu osušky, výklady okolitých predajní, tabuľu na zastávke električky s časmi odchodov. A bezpochyby vedel, kedy odchádza posledná električka. Oznámil jej to s víťazným úsmevom, ktorý hovoril, že ho nemôže nič prekvapiť, že si poistil každý krok, chránil sa pred neistotami, aké ohrozujú nepripravených a neopatrných. Na ulici je najistejší práve v spleti električkových tratí, bláznivých prestupov a náhlych rozhodnutí odviezť sa akurát touto linkou, vypiť si pivo práve v reštaurácii, kam kedysi chodieval niekto pre ňu nepodstatný. Aký to bol neuveriteľný typ! Celkom inakší než tí, čo s nimi premárnila mladosť; bez vypočítavosti, aká je charakteristická pre mladosť, no akej, pravda, on sám nikdy neholdoval. A nie je problém v tomto, ale v neskrývanej pýche a spokojnosti, v takmer bezpodmienečnom šťastí, akým premosťoval priestor, ktorým mal byť sám život. Tušila to od prvého dňa, a predsa s ním zostala toľké roky, v nádeji, že ich vzťah prežije aj niekedy ťažko predstaviteľné pokušenia.
Ministerstvo financií, zopakovala v duchu, keď ho pozorovala, ako platí taxikárovi a náhlivo vyberá veci z batožinového priestoru. Akoby ustavične meškal, čelo už má zrosené potom. Je si istá, že si zapamätá aj túto chvíľu. Raz jej pripomenie tohto tučného chlapa v pokrčenej košeli. Ó, áno, scéna sa už uhniezdila kdesi v pukline zajtrajška. Robil to stále, obsedantne sa zaoberal hlúposťami, ktoré tvoria obsah aktuálneho zabudnutia. Nielenže si ich pamätal, on si túto schopnosť vedome pestoval, polieval ju ako vzácnu rastlinu. Uplietol sieť z nezmyslov a banalít, zamotal sa do nej, ba postupom rokov bola čoraz hustejšia a nepreniknuteľnejšia. Záhradník s nevyužitými vedomosťami.
V imperiálnej kamennej hale neodolal a poznamenal, že na širokom oválnom schodisku hotela Kulturinov chýba červený koberec.
– Čo ak je v čistiarni? – namietla Marija.
– Neverím. Dvadsaťmetrový bal by nenosili do nejakého servisu...
Prudko zastala. Zastal aj on, s kufrom v jednej a cestovnou taškou v druhej ruke.
– Marko, hádam sa teraz nebudeme dohadovať, čo sa stalo s kobercom? Naozaj nevidíš túto krásu naokolo? – povedala a zdvihla ruku k vysokým oknám z čias secesie, ktoré smerovali do dvora obklopeného zo všetkých strán múrmi. – Občas sa mi naozaj vidí, že ťa nič nedokáže osloviť.
– Duša moja, problém je v tom, že ma toho oslovuje toľko, že som úplne stratený medzi silnými dojmami,– pokúsil sa žartovať.
– Oslovujú ťa len samé hlúposti.
Bezmocne si vzdychla a vykročila po schodisku k hotelovému vchodu na prvom poschodí. V dlhánskej chodbe čakali pri pulte dve uniformované úradníčky. Patrili do doby, keď bolo prvé poschodie tejto budovy prestavané na hotel, pravdepodobne do začiatku šesťdesiatych rokov minulého storočia. Mohla to skonštatovať podľa tvaru nábytku, podľa predpisovo udržiavanej opotrebovanosti, konzervovanej častým čistením. V duchu vyslovila túto poznámku Markovým hlasom. A nebola štipľavá, naopak, kedykoľvek v sebe objavila nejakú vetu, čo pochádzala z jeho archívu, premklo ju čosi mimoriadne príjemné. Občas sa aj pýtala, či to neznamená zmierenie sa s jestvujúcim stavom? Rezignáciu? Prirodzene, že nie. Naďalej napínal každú strunu jej bytosti. Tá naplnenosť, ktorú pociťovala vďaka nemu, to sa podistým nazýva šťastie – stav opitosti, ktorým sa pohládza každý výjav, a to, čo z neho zostane v pohľade, vyžaruje pokoj a spokojnosť, aké sa potom šíria na všetko naokolo. Isteže, ustavične kazil hlúposťami chvíle, keď bolo treba iba mlčať a dýchať. Chválil sa vecami, aké by každý normálny človek zamlčal. V týchto nezmyselných nedorozumeniach sa Marko prejavoval ako zmätkár, plný banalít – potácal sa medzi reťazcami malomeštiackych pletiek. A predsa, prívaly hnevu a zúrivosti sa striedali s vlnami lásky, zmývali každé nedorozumenie, každé tušenie, že on nie je ten pravý. Pravý človek? Čo to vlastne znamená? Nezmysel. Bola ním naplnená.
Recepčné sa spoločne usmievali na hostí. Marija pristúpila k oknu. Tu na námestí, ktorého meno si nikdy nedokázala zapamätať, sa pobozkali v tú horúcu septembrovú noc. Vyšli z kaviarne Miró. Kráčala vedľa neho ako opitá. Úzkosť príšerného dňa, keď odprevadila priateľku na letisko, samota a smútok hotelovej izby, kam sa vrátila, prázdnota a nemota, na akú sa premenila jej duša, všetko zrazu zmizlo.
Začalo sa to celkom neočakávane v ten istý deň prekvapujúcim zazvonením mobilu. Belehradské číslo, neznáme, sekundu-dve uvažovala, či sa ozvať, no potom prebrala hovor. Záplava slov, príjemný hlas. Postupne sa vo vedomí vynoril obraz človeka, ktorý stál v zástupe na maďarskom konzuláte hneď za ňou. Áno, áno, pamätá sa. Ale odkiaľ má jej číslo? Z formulára, čo držala v ruke? Zasmiala sa. Ako že kde je? V Budapešti. Nepozná meno ulice, ale vie, že je to blízko stanice Keleti. Čo keby si dali kávu? Kde je on? Aj on je v Budapešti. Pár sekúnd uvažuje. Áno, vie, kde je Váci utca. Ako? Vőrősmarty tér. Nepamätá si mená. Pozrela sa na hodinky. Dobre, o piatej, na námestí, pri Zserbó. Vereš... ako ste to povedali? Verešmarty tér.
Cestou do Zserbó, počas krátkej jazdy taxíkom – keďže si vzala taxík, ako to robila vždy, lebo si nepripúšťala vysvetlenia a rady, ako dôjsť na miesto stretnutia, akými ju zahrnul na konci telefonického rozhovoru. Marija pocítila vzrušenie, aké prebúdza dlho očakávané pozvanie niekoho, kto je viac než vzácny. Prirodzene, predstava osoby zo zástupu pred maďarským konzulátom bola len čosi ako záchranné koleso hodené do víru jedného príšerného dňa, ktorý bolo treba čo najskôr eliminovať, oddialiť od dnešnej chvíle, postrčiť ho dolu strminou zabudnutia.
Uvidela ho hneď, ako vystúpila z taxíka a vykročila vedľajšou ulicou, ktorá, ako jej prezradil taxikár, vedie do kaviarne Zserbó.
– Vedel som, že prídete tadiaľto, ďalej je pešia zóna, – privítal ju a podal jej ruku.
– Vari sa zo všetkých smerov mesta prichádza akurát sem?
– Druhá možnosť je prísť od dunajskej strany, ale akosi som si bol istý, že prídete z tejto. Vedel som, že si vezmete taxík.
– Ako ste to vedeli?
– Odbili ste ma, keď som sa vám pokúšal vysvetliť, ako sa sem dostať metrom...
– V neznámom meste? Nechcite ma rozosmiať! Aj v Belehrade sa sotva vyznám.
– Lenže s mestom sa najlepšie zoznámite, keď ho prejdete električkou, autobusom či metrom...
– Veď vám hovorím, že sa mi nepodarilo zoznámiť ani s Belehradom, a žijem tam od narodenia. Okrem toho, Budapešť ani spoznať netúžim. Aspoň tentoraz nie.
– Nemal som na mysli turistické zoznámenie.
O čom to rozprávame, zamyslela sa. Bolo treba zostať v hoteli. Onedlho sa ho zbavím.
No nielenže sa ho nezbavila, ale po káve v Zserbó privítala jeho návrh zájsť na večeru do kaviarne Miró v Budíne. Diskrétne poznamenal, že hneď v blízkosti, oproti, je zastávka autobusu číslo 16, ktorý ich najkratšou trasou zavezie na hlavné budínske námestie. Spomenul aj meno námestia. V duchu sa usmiala. Najkratšia trasa? Je normálny? Povedala, že každý deň sa vozí šestnástkou z Karaburmy, kde býva, do centra mesta. A hneď si prekvapene uvedomila, čo za vetu to vyslovila. Predtým sa jej to nestávalo. Také veci pre ňu jednoducho neexistovali. Pamätať si linky mestskej dopravy, adresy hotelov, na každom treťom rohu zastať, na čosi si spomenúť, poradiť. Naozaj je to zvláštny človek! Niečím ju priťahuje, to je jasné. Po strávených minútach pociťovala čoraz väčšiu blízkosť s týmto človekom, ktorý pri vylovení zdanlivo nezmyselných údajov budoval akýsi vyšší poriadok, nadväzoval spojenia tam, kde sa neodkrývajú povrchnému pohľadu.
Cestou do Budína, počas štvrťhodinovej jazdy autobusom, sa Marija dozvie, že jej známy Marko Kapetanović je nezamestnaný. Začal študovať medicínu, prešiel na filozofiu, absolvoval štúdium svetovej literatúry. To je informácia mimochodom. Oveľa dôležitejšia je tá, že kdesi „akurát za týmto námestím“ funguje servis na opravu písacích strojov. Áno, istý čas býval v Budapešti. Závora padá. Nevraví prečo, kedy, ani s kým. Ale zato ponúka bizarný údaj, že jeho strýko mal tiež dielňu na opravu písacích strojov v Ulici 29. novembra.
– Každý deň ste museli prejsť aspoň dvakrát okolo tej dielne pri reštaurácii Bled.
– Prosím?
– Tadiaľ premáva šestnástka.
– Ach, áno. Tak je.
– Autobus zastavuje rovno pred nimi.
– Zaujímavé. Bol sa strýko v Budapešti pozrieť na konkurenciu?
– Nebol tu ani raz, neznášal cestovanie.
A ona už spoznáva široký úsmev. Vkĺzne do toho úsmevu. Sú spolu len necelé dve hodiny, a akoby už uplynuli celé roky.
– Čo ešte viete o strýkovi?
– Dali by sa napísať celé knihy. Mňa vychovali teta a strýko. Matka mi umrela pri pôrode. Otec odišiel do Rakúska. Vídal som ho zriedkavejšie než každý priestupný rok.
Takže to znamená: vyrastal v dome pre bábky. Všetko nosí so sebou. Putovné divadlo. Spomína si, ako jeho strýko kričal na veci. Keď sa niekam ponáhľal a veci ho nepočúvali, lebo, povedzme, gombík na rukáve košele sa mu nedal zapnúť, alebo sa mu zahrčkala šnúrka na topánke – diskutoval, zúril, hádzal veci okolo seba. A potom nejaký iný hlas, hlas mimo nej, hovorí, že keď bola malá, skrývala si do vreciek použité lístky do kina.
Marko jej venuje sprisahanecký pohľad.
– To som robil aj ja. Odkladal som si nielen lístky, ale každý papierik, čo sa mi dostal do ruky. Aj dnes sa len ťažko zbavujem zbytočných vecí. Nedokážem odhodiť ani škatuľu od topánok.
– Prečo si pri nákupe nevezmete tašku? Načo vám je škatuľa, s ktorou sa potom neviete rozlúčiť?
Zasa rozprávam hlúposti. Ako som sa sem dostala, na tento seminár o odpadkoch?
Autobus spomalil v ostrých zákrutách pred vstupom do pevnosti.
– Na tej ďalšej vystupujeme. Poďme bližšie k dverám.
Naliehal, aby vyšli prednými dverami, a ona si nechala skúmanie tejto stratégie na inokedy. A hneď sa v duchu zasmiala. Ťažko bude ešte nejaké inokedy.



 

Obálka:

Preklad: Karol Chmel
Kresba na obálke: Ivan Csudai

Pokochajte sa!

ISBN: 978-80-89499-41-0
Rok vydania: 2016

Rozsah: 328 strán

Cena: 9 Eur


 

 

c
© 1987-2016 F.R.& G. publishing
The publication of this website has been made possible by a grant from the
Fund for Central & East European Book Projects, Amsterdam.