|
|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page) 
|
Fragment
ročník 1987, číslo 3 (samizdat) Len nedávno zomrel stranícky veršotepec Milan Lajčiak. Museli by sme predlho listovať v ideologicky do čista pozametanej encyklopédii slovenských spisovateľov, aby sme našli postavu režimu oddanejšiu a skompromitovanejšiu. Tento veršovnícky vekslák zamoril svojou „tvorbou“ slovenskú literatúru od roku 1948 až do roku 1987 – bez ohľadu na to, ako sa vyvíjala a ako mocnela neobmedzená moc komunistickej totality. Lajčiak zahájil stranícky básnický atak oslavnými stalinskými poémami, pokračoval zdrvujúcou kritikou buržoáznych nacionalistov a skončil velebením žeriavnikov v petržalskej betónovej džungli. Do literatúry vstúpil milicionársky rázne a bez zaklopania: demagogickou zbierkou Súdružka moja zem (1949), ktorá bola Lajčiakovým vstupným vízom do brlohu stalinských žalobcov a katov. O dva roky neskôr potrvrdzuje svoju oddanosť myšlienkam kultu osobnosti v básni Horúcim perom – súhlasom a oslavou vykonštruovaných obvinení a likvidačných rozsudkov nad buržoáznymi nacionalistami a im podobnej hávede. Nedá mi, aby som „báseň“ neodcitoval celú: Tak vykľuli sa
predsa (1951) Celá ďalšia „básnická tvorba“ Milana Lajčiaka je skladbou hranou kosákom na jednej strune kladiva (Ráno, Pozdrav, Nenávidím a milujem, atď.); Lajčiak sa legitímne stáva majstrom spoetizovanej ideologickej poučky. Básnický jazyk zdegradovaný na pár úvodníkových viet, totálna absencia subjektívneho pocitu a pohľadu. Vznikajú „básne“ výchovne, politicky a ideologicky usmerňujúce: plnenie plánu, združstevňovanie dediny, nekompromisné účtovanie s imperialistickými štváčmi. A Lajčiak písal div mu ruka nezdrevenela. Verný svojim chlebodarcom vymietol každý zatuchnutý kút: cudzokrajné básnické smery od symbolizmu po surrealizmus boli pre Lajčiaka tŕňom v oku socrealistickej doktríny, ktorá jediná nás mohla uchrániť a spasiť pred nepokrokovým, dekadentným umením. Aj preto – po februári 1948 – mladí, strední aj najstarší básnici likvidovali svoju k avantgardám západného strihu sa hlásiacu tvorbu a vtierali sa ako jeden muž pod ochranné krídla komunistickej strany. O niekoľko rokov neskôr – v čase odmäku – píše o stave vtedajšej slovenskej poézie Jozef Bžoch: „Neosobne a chladne pôsobila takáto poézia, lebo z nej zmizol subjekt: nielen ako prostredník medzi predmetom a básňou, ale aj ako predmet básne.“ Lajčiak prešiel všetkými totalitnými úskaliami, plytčinami i hlbočinami s neodretými ušami: začal za Gottwalda, pokračoval za Zápotockého, uvítal Novotného a koncom šesťdesiatych rokov pritrel sa opatrne k dubčekovskej línii strany, keď s kajúcnosťou hodnou Judáša napísal k vydaniu výberu zo svojej „tvorby“ (Oblúk rokov) aj takéto kotrmelcové vyznanie: „Spod nánosov nezmyselností, omylov, ktoré sa mohli stať tragickými nielen pre mňa, pokúsil som sa vydolovať a zachrániť zmysel svojej tvorby a života. Nechcel som nič zatajovať, ale to, čo bolo mimo skutočného kréda, čo vzniklo pod tlakom udalostí nezmyselne náhodných, prečiarkol som s vedomím zodpovednosti a pocitom slobody.“ Samozrejme, že na udicu pokánia mu všetci skočili a Lajčiak dostal ďalšiu z premnohých kultúrných funkcií a básnil nezmyselne veselo ďalej. Je ťažké, ba nemožné hodnotiť Lajčiaka ako básnika, nájsť v jeho „tvorbe“ aspoň náznak, omrvinku priemernosti, ale verím, že tak už robia niektorí z „perestrojkových“ kritikov a zodpovedne citlivo komponujú oslavnú monografiu „majstrovho“ života a diela. Krátko pred Lajčiakovou smrťou, stretol som tohoto „dirigenta zákulisí“ na Námestí hraničiarov v Petržalke. Zaľúbene a jemnocitne hľadel na zježené veže panelákov – a usmieval sa. – po –
|
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|