|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page) 
|
<<
späť na Fragment ročník 1990, číslo 1 „...škoda zomrieť..." vzrušene gestikulujúc povedala jedna babička druhej práve v okamžiku, keď na ulici prechádzali okolo mňa v jeden z tých vzrušených dní koncom novembra 1989. Ako vždy som sa ponáhľal a bolo vylúčené zastaviť sa a dať sa s babičkami do reči. I ten fragment verejnej mienky som však starostlivo uchoval v mysli. Pre chvíle prípadných pochybností. V zemi, kde je na európske pomery hrozivo krátky ľudský vek, uvažujú dve starenky o tom, ako sa vzoprieť štatistike. Prečo? Pretože ich zaujíma, ako to dopadne? Myslím, že to by nestačilo. Im sa nechce zomrieť, lebo vedia, že to už dobre dopadlo. To len my nevedno prečo stále hovoríme, že všetko sa iba začína, že nič nie je vyhrané, že budúcnosť je neistá... Nenásilná revolúcia, ktorej sme boli svedkami a aktérmi, určite nebola čímsi normálnym. Videli sme, ako slabnú a rozpadajú sa štruktúry zla ešte včera zdanlivo nezraniteľné, videli sme, ako tí najmocnejší miznú z obrazoviek i z verejného života, videli sme, ako sa slovo rodí z „ničoho" a vzápätí sa stáva skutkom. Nášmu ľudskému pohľadu sa zjavovali neuveriteľné obra¬zy. Viem o čom hovorím. Spieval som v Bratislave na námestí SNP i na námestí Václavskom v Prahe, a tak som sa mohol bez barly televízie pozrieť do státisícových tvárí novej verejnosti. Videl som v tých tvárach nesmiernu občiansku sebadôveru, videl som tvár rozhodnú i veselú, nekompromisne šťastnú tvár týchto národov. Je to zázrak, povedal som si vtedy bez veľkého rozmýšľania. Podobne nematerialistický výklad skutočnosti som čítal z pohľadov organizátorov bratislavských mítingov, keď nedozierny zástup ľudí skandoval: „Nechceme násilie!", alebo z tvárí, ktoré som pozoroval opretý o stenu kancelárie Svobodného slova v Prahe. V okamžiku, keď Václav Havel z balkóna tejto miestnosti oznamoval menovanie Jána Čarnogurského za podpredsedu federálnej vlády povereného starosťou o minister-stvo vnútra, ozvalo sa zvonka hromové „Už je to tady!“. Všetci prítomní krútili hlavami, niektorí sa usmievali... Chcem pripomenúť, že za pracovný názov skutočnosti prijali slovo „zázrak" v istých okamihoch všetci. Pre tých, ktorí stáli na námestí, bolo zázrakom vidieť kto k nim hovorí a počuť čo hovorí. Pre tých, ktorí rozprávali, bolo zázrakom to koľkí sa zišli ich vypočuť a ako svojprávne si títo poslucháči počínajú. Žiadny politológ - domáci ani zahraničný - nepredpokladal, že občania Československa, ktorí sa dovtedy na verejnosti vyznačovali apatiou a pasivi¬tou a v súkromí sa prejavovali agresívne - zareagujú tak, ako zareagovali. Myslím, že to o sebe nepredpokladali ani samotní občania, ktorí sa zišli na uliciach. Popisujúc túto nenásilnú revolúciu pomáhame si prívlastkami „nežná“, „zamatová“, „mäkká“. Neprotestujem proti tomu, ale sám som presvedčený, že bola predovšetkým - zázračná. Babičkám, ktorým sa nechce zomrieť, je skutočnosť zázraku, akého sa dožili čímsi prijateľným. Patria ku generácii, ktorá dokáže rešpektovať tajomstvo ako tajomstvo, sú schopné sa v pokore skloniť pred nevysvetliteľným a jednoducho sa radovať z daru, z milosti. Čo si však počne so zázrakom ten, kto v zázraky neverí? Nenásilne sme zvíťazili. Lenže nenásilné víťazstvo po sebe (našťastie, ale i bohužiaľ), nezanecháva viditeľné stopy. Pôsobí dojmom víťazstva iba dočasného, vedie k podozreniu, že k násiliu v nejakej jeho podobe ešte len príde. Nenásilie je jednoducho ľudsky nepochopiteľná forma boja, človek ktorý nenásilne víťazí, si alebo nie je istý či zvíťazil naozaj, alebo cíti, že to nebol on, kto zvíťazil - že „došlo k víťazstvu" - a on toho bol iba svedkom. Princíp nenásilného víťazstva je duchovný. Preto komu sa daru duchovného videnia nedostáva, tomu sa nedostáva ani pocitu víťazstva. Považovať sa totiž za autora toho, čoho som len sprostredkovateľom, to prináša namiesto slobody iba pýchu. Stretám nemálo smutných, skeptických víťazov, ktorí vidia nepriateľa za každým rohom, uvažujú, ako sa mu brániť, a sú v čoraz väčšom pokušení siahnuť aspoň po nejakom malom násilí, aby ich víťazstvo nadobudlo „ľudský" rozmer. Túžia si nenápadne overiť svoju moc. „Ako uveriť víťazstvu tam, kde niet porazených?" dávajú si otázku. A tak zázrak nenásilnej revolúcie slabne všade tam, kde ho obracajú v rukách politici. Ak sa toho zázraku nechceme vzdať, musíme sa najprv zamyslieť, ako je to s naším víťazstvom, ako je to s naším nepriateľom. Nepriateľom človeka nie je „zlý človek", ale zlo v človeku. Zlo prítomné v druhom, ale i vo mne samom. Desaťročia sme mlčali k zlu, boli sme z toho mlčania zlí, a tak sme sa za zlých navzájom označovali. Tým, že sme sa dokázali vzbúriť proti násiliu, ktoré bolo páchané na druhých, vzbúrili sme sa proti násiliu v nás samých. Protestujúc proti zlu sme zlými byť prestali. Netrestajúc jeho obete (lebo čím iným, ako obeťou zla je ten, kto zlu slúži) sme sa zlými nestali. Moc, počítajúca s nepriateľom, ktorého možno slávne poraziť, bola neschopná boja, lebo nás, ktorí sme boli odhodlaní nebojovať, sa proti nej postavilo priveľa. Potvrdilo sa, že zlo je skutočne nedostatok dobra, podobne ako je tma nedostatkom svetla. Cítili sme, ako zlo slabne, ako stráca pôdu pod nohami, cítili sme, ako sa nemá proti čomu sformovať a preto zaniká. Bolo by nedorozumením myslieť si, že všetko zlo u nás zaniká spolu s komunizmom. Komunizmus, ktorý sa k násiliu hlási tak filozoficky, ako i prakticky, je iba jednou podobou zla (hoci filozoficky najrafinovanejšou a prakticky najkrikľavejšou). Je dobré mať na pamäti, že aj v neslobodnej krajine bolo možné premáhať zlo a je dobré byť do budúcnosti pripravený na to, že ani v krajine slobodnej nepominie hrozba, že človek zlu podľahne. Každý, kto sa v nedávnej nenásilnej revolúcii vnútorne oslobodil, mal by si zapamätať, ako dopadol spor medzi tými, ktorí túžia po násilí a tými, ktorí ho nechcú. Už sa totiž rodí staronový spor medzi tými, ktorí túžia po nenásilí: Spor o to, či bez násilia možno nenásilie dosiahnuť, alebo presnej¬šie povedané – uchovať. Z bodky, ktorú sme dali za kladnú odpoveď, sa už kde-kto snaží spraviť otáznik. To, čo sa tu podarilo, bolo tajomne nad naše sily. Ak zabudneme na to tajomné, na zázrak, a budeme skúmať iba jeho dôsledky, čosi sa z tej nenásilnej revolúcie vytratí. Čosi, bez čoho nás prestane tešiť. Ak stratíme vieru v budúcnosť, skutočne bude neistá. Intuitívnou vierou v dobrotu sme zvíťazili, nedôverujúc v dobrotu stratíme na tom víťazstve účasť. Nie všetci víťazi našťastie posmutneli, nie všetci sa stali politikmi, nie všetci vstúpili do služieb umenia možného. Sú tu tie starenky, ktorým sa nechce zomrieť a s nimi veľká časť národa, ktorú zázrak neurazil. Mám na mysli tých, ktorí bez rozpakov prijali slobodu ako výzvu k slobode a začali slobodne žiť. Svoju dôveru v budúcnosť zakladám na odpolitizovaní života. So záujmom sledujem, ako sa bez politiky dokáže zaobísť ekonóm, sledujúci namiesto sociálnych utópií našu hospodársku prosperitu. A súčasne sledujem, ako sa po zrušení povinného štátneho marx-leninského náboženstva zjavujú v našich kostoloch františkáni v čerstvo ušitých hnedých odevoch, previazaných bielym povrazom, ktorí svoj život zasvätili chudobe, aby ich nič nerozptyľovalo v službe blížnym. Tak z tých manažérov, ako i z františkánov vyžaruje radosť, že môžu konečne byť verejne tým, čím sú. Zjavujú sa spoločne. Jedni uvažujú, ako sa môžeme dostať z chudoby, druhí uvažujú, ako pri tom zostať slušnými, milujúcimi ľuďmi. Posolstvom nenásilnej revolúcie, ktorej víťazstvo môžu rôzni politici, manipulátori či animátori zatemniť, nie však zvrátiť, je to, že v láske sa realizmus a zázrak nevylučujú, ale naopak, neodmysliteľne k sebe patria. Preto je dnes skutočne škoda zomrieť. 12. 1. 1990 |
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|