|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment
/ F. R. & G. (fan page)
|
<<
späť na Fragment ročník 1990, číslo 6 Výber listov Varlama Šalamova A I. Solženicynovi, ktorý čitateľom ponúkame ako významný a zmysel dotvárajúci doplnok k jeho prózam z kolymských lágrov, zachytáva obdobie rokov 1962–1966. Spisovatelia sa zoznámili v roku 1962 v redakcii časopisu Novyj mir – Solženicyn bol v tom čase už najznámejším ruským spisovateľom, ktorého meno sa stalo symbolom ruského nezávislého myslenia a slobody prejavu. Šalamov bol na rozdiel od neho neznámym autorom, o ktorom prakticky nikto nevedel, hoci, ako sa máme možnosť presvedčiť až dnes, niekoľko rokov po Šalamovovej smrti (17. januára 1982), jeho „prózy, prežité ako dokument“ (takto svoje dielo charakterizuje sám autor v jednom z listov), nezaostávajú čo do hĺbky zachytenia tragédie človeka v stalinistickej mašinérii za prózami Solženicynovými. Ba možno povedať, že Šalamovove prozaické dokumenty sú vzhľadom na nezastieranú autenticitu otrasnejšie a dramatickejšie, ako je Solženicynova „táborová“ epika i jeho monumentálny cyklus historicko-epických diel. Prirodzene, že tu nejde o porovnávanie samé o sebe, veď nakoniec Solženicyn i Šalamov sú v podstate dvoma stránkami tej istej mince. Ak je totiž Solženicyn čosi ako letopisec lágrov a všetkého, čo s nimi historicky súvisí, letopisec v zmysle tradície ruského kronikárstva, Šalamov je zase „letopisec byta“ (t. j. „byta“ v ruskom zmysle ako všedného, každodenného života) stalinských lágrov. Výber z korešpondencie medzi oboma veľkými ruskými spisovateľmi, ktorý sa dotýka nielen konkrétnej literárnej tvorby oboch autorov, ale aj otázok spoločného chápania príčin totalitného násilia a nezmieriteľného nepriateľstva voči nemu, je, žiaľ, zatiaľ jednosmerný – Šalamov píše Solženicynovi. Prirodzene, že jestvujú aj dopisy v opačnom smere, no A. I. Solženicyn zatiaľ ich publikovanie nepovolil, nepovažujúc ich osobne za dôležité. I. O.
Drahý Alexander
Isajevič. Dovoľte mi, aby
som pozdravil Vás, seba, tisíce tých, ktorí prežili a státisíce mŕtvych
(ak nie milióny), veď žijú tiež s touto vskutku pozoruhodnou poviedkou.
Poviedka je veľmi
dobrá. Mal som možnosť vypočuť si ohlasy na ňu – veď na ňu čakala celá
Moskva... Všetko v poviedke
je dôveryhodné. Ide o „ľahký“ tábor, nie celkom ako v skutočnosti. Skutočný
tábor je v poviedke tiež zobrazený a zobrazený veľmi dobre: tento strašný
tábor – Šuchovova čižma – presvitá v poviedke ako biely opar pomedzi
štrbiny studeného baraku. Je to ten tábor, v ktorom držali robotníkov
v lesnom porube celé dni a noci, kde Šuchov stratil zuby od skorbutu,
kde kriminálnici kradli jedlo, kde boli vši, hlad, kde sa z akéhokoľvek
dôvodu začalo nové vyšetrovanie. Stačilo povedať, že na slobode zdraželi
zápalky a už bol prípad... Na začiatku ste v poviedke povedali: zákon – to je tajga, ľudia tu žijú a umiera ten, kto vylizuje misky, chodí na ošetrovňu... Práve o tom je celá poviedka. Ale to je brigadírska morálka. Skúsený brigadír Kuziomin nepovedal Šuchovovi ani jednu dôležitú táborovú múdrosť (ani ju nemohol povedať). Že v tábore zabíja veľký prídel, nie malý. Ak pracuješ v porube – dostávaš kilogram chleba, najlepšiu stravu, prídel a pod. A zomieraš. Ak pracuješ ako služba, obuvník a dostávaš päťsto gramov, prežiješ dvadsať rokov... V tridsiatom siedmom zabíjali ľudí v poruboch, v barakoch. Norma pracovného dňa bola štrnásť hodín, pracovalo sa celé dni a aká to bola práca! Na pomoc pri likvidácii ľudí, odsúdených podľa paragrafu päťdesiatosem, boli povolaní kriminálnici-recidivisti, podsvetie, ktorých volali „priateľmi ľudu“ – na rozdiel od nepriateľov, ktorých posielali na Kolymu beznohých, slepých, starých – bez akýchkoľvek zdravotníckych bariér, len aby boli splnené „osobitné nariadenia“ z Moskvy. Teplomer v roku 1938 ukazoval -56 stupňov, v rokoch 1939–1947 -52 stupňov a po roku 1947 -46 stupňov. Tieto moje poznámky v žiadnom prípade nechcú zmenšovať umeleckú pravdu Vašej poviedky, ani tú skutočnosť, ktorá stojí za nimi. Jednoducho mám iný pohľad. Najdôležitejšie je pre mňa to, že tábor roku 1938 je vrcholom všetkého strašného, ohavného, zneucťujúceho. Všetky ostatné roky, vojnové i povoj¬nové sú síce strašné, ale s rokom 1938 sa nemôžu ani porovnať. Vaša poviedka je prvým dielom v našej literatúre, ktoré obsahuje smelosť a umeleckú pravdu, pravdu prežitého a precíteného – je to prvé slovo o tom, o čom všetci hovoria, ale ešte o tom nikto nenapísal... Je veľmi dobré, že v poviedke niet patriotických diskusií o vojne, že ste sa vyhli tomuto klamstvu. Vojna tam plným hlasom hovorí cez tragédiu dokaličených osudov, zloči¬neckých omylov. A ešte jedno. Myslím si, že pochopiť tábor bez úlohy kriminálnikov v ňom nemožno. Práve podsvetie so svojimi pravidlami, etikou a estetikou vnáša rozklad do duší všetkých ľudí v tábore – väzňov, veliteľov, dozorcov. Takmer celý život na trestaneckých prácach a jeho psychológia boli v konečnom dôsledku určované kriminálnikmi... Romantizácia podsvetia priniesla veľké škody, lebo kriminálnici nie sú ľudia. Vo Vašej poviedke
podsvetie iba presvitá cez škáry poviedky. To je dobré a správne. Ľudia si nechávajú chlieb v matracoch. V matracoch! A ešte doplna nabitých! Majú podušky! Pracujú v teple. Nechávajú si chlieb doma! Jedia lyžicami! Kde sa nachádza takýto zázračný tábor? Rád by som si tam bol v oných časoch posedel čo len rôčik. Hneď vidno, že Šuchov nemá omrznuté ruky, keď ich môže dávať do studenej vody. Prešlo dvadsaťpäť rokov, ale dodnes nemôžem dať ruky do studenej vody... Majte na pamäti to najdôležitejšie: tábor je negatívna škola od prvého do posledného dňa pre každého. Ani jeden človek – či náčelník, alebo väzeň – by ho nemal zažiť. Ale ak ho už zažil – musí povedať pravdu, nech by bola akokoľvek strašná. Šuchov nezostal človekom vďaka táboru, ale napriek nemu... V roku 1958 /!/ vyplňovali v Botkinovej nemocnici môj chorobopis podľa protokolu z vyšetrovania. Pol izby šomralo: „To nie je možné, klame, keď to tvrdí!“ Lekárka hovorila: „V takýchto prípadoch sa veľmi zveličuje, však?“ A potľapkala ma po pleci. Vypísali ma. Len intervencia redakcie prinútila náčelníka nemocnice preradiť ma do druhého oddelenia, kde som dostal invaliditu. Práve preto má Vaša kniha veľkú dôležitosť, neporovnateľnú s ničím – ani s hláseniami, ani s listami. Ešte raz Vám ďakujem za poviedku. Píšte, príďte. Vždy sa môžete u mňa zastaviť. Váš V. Šalamov. Ja som sa už dávno rozhodol, že celý zvyšok svojho života zasvätím práve tejto pravde. Napísal som tisíc básní, sto poviedok, s ťažkosťami uverejnil za šesť rokov jediný zborník znetvorených básní, v ktorom bola každá báseň zmrzačená, skrátená. Moje slová v našom rozhovore o ľadoborci a kyvadle neboli náhodné. Odpor voči pravde je veľmi veľký. Ale veď ľudia nepotrebujú ani ľadoborce, ani kyvadla. Potrebujú slobodnú vodu, kde nie sú potrebné ľadoborce. VŠ. (november 1962) ... Povinnosťou spisovateľa je heroizácia práve osudov inteligencie, spisovateľov, básnikov. Majú na to neporovnateľne väčšie právo, ako ktorékoľvek iné „vrstvy“ spoločnosti. (Neslobodno si však myslieť, že iné vrstvy na to právo nemajú.) Ide o mieru, o porovnanie, o mravnú dlžobu spoločnosti. Je nevyhnutné porovnať osud humanitnej a technickej inteligencie – rozdiel medzi „stratami“ je príliš veľký... Mandeľštam, Gumiľov, Piľňak, Babeľ (a stovky druhých, ktorých mená nie sú ešte zapísané na mramorovú dosku Zväzu spisovateľov, hoci ich je očividne viac, než tých, čo padli vo vojne aj čo do množstva, aj čo do kvality) – boli zahubení hneď. Aj keď hocijaký priamoprúdový kotol a akákoľvek kozmická loď majú miliónkrát menšiu hodnotu, než Mandeľštamove verše. Život Puškina, Bloka, Cvetajevovej, Lermontova, Pasternaka, Mandeľštama je ľuďom nepomerne vzácnejší, než život ktoréhokoľvek konštruk¬téra akejkoľvek kozmickej lode. Básnici a spisovatelia si svojím tragickým osudom vytrpeli právo na heroizáciu. To je podstata otázky – jej „odtiene“. Práve takto má byť táto otázka postavená a riešená. Je to mravná povinnosť spoločnosti... ... Táborová Kolyma – to je obrovský organizmus, rozprestierajúci sa na osmine Sovietskeho zväzu. V chudobnejších časoch sa na tomto území nachádzalo 800 až 900 tisíc väzňov. (Bolo ich menej ako na Dmitlagu, kde v časoch Moskanálu bolo l 200 000 ľudí.) Na Kolyme tých čias bolo niekoľko gigantických banskopriemyselných správ (Severná, Južná, Juhozápadná, Západná, Teňkinská, Čaj-Urinská atď.), kde boli zlatonosné náleziská, cínové bane a tajomné miesta spracovania „malého kovu“. Na zlate bol v lete pracovný deň štrnásť hodín (aj norma bola stanovená na štrnásť hodín). V lete neexistoval nijaký voľný deň, „zoznam“ každej porubovej brigády sa menil v čase zlatokopeckej sezóny každý deň... Splnenie plánu v ťažbe zlata sa dosahovalo za akúkoľvek cenu. Zlato, zlatonosné náleziská – to bolo to najdôležitejšie, kvôli čomu Kolyma existovala. Veď to, že na Kolyme je zlato, sa vie už tristo rokov. Ale nikdy sa nikto nepokúsil využiť na to prácu väzňov v takých drsných podmienkach. V tejto otázke sa jedná o akýsi morálny predel, hranicu. Ukazuje sa, že táto hranica sa dá prekročiť veľmi ľahko a to nielen tým, že sa plnenie plánu z väzňov „vytĺkalo“, ale aj tým, že väzni boli nútení podpisovať pôžičky (a to sa robilo pravidelne). A nielen podpisovať pôžičku, ale musela sa podpisovať aj Štokholmská výzva. Nemožno sa stretnúť s väčším pohŕdaním človekom, s väčším pohŕdaním prácou. Preto toho, kto ospevuje táborovú prácu, staviam na rovnakú úroveň s tým, kto zavesil na táborovú bránu heslo: Práca je vecou cti, vecou slávy, vecou chrabrosti a hrdinstva. Dostať sa na zlato – znamenalo dostať sa do hrobu. Bola to náhoda osudu, keď zoznam roztrhli napoly – jedni šli zomrieť, druhí dostali život a pracú, ktorá sa dala vydržať, prekonať, prežiť. Takýto zoznam sa trhal napoly takmer každý deň. Zoznam osudu každého... Záchranu pred zlatom poskytovala iba invalidita. (Šlo tu o tých, čo sa sami zranili sekerami alebo sa postrelili – volali sa legión). Aj keď tí, čo sa úmyselne dokaličili sekerami nemali právne status invalida – no fakticky ich nebolo možné prinútiť pracovať... Na zlatonosných náleziskách bolo sústredených 90% táborového obyva¬teľstva Kolymy. Zlatonosné poruby boli to najhoršie zo všetkého. Nič sa s nimi nedá porovnať. Ak sa na niektorých iných miestach vyskytli mesiace ťažkostí, alebo jestvovali neznesiteľné trestné zóny, na zlate sa aj ten najprosperujúcejší porub zdal ťažší a strašnejší ako akákoľvek trestná zóna v ktorejkoľvek inej správe. Na každej správe sa hrozilo trestom odsunu na zlatonosné nálezisko. V tomto nepretržitom strachu – väzňov za svoj osud, vrchnosti za nedostatok bdelosti – sa skrýva ďalší z demoralizujúcich momentov života v táboroch... Každý bývalý väzeň, ktorý chce hovoriť v mene táborovej Kolymy, nemá právo zabúdať na to, čo sa dialo na zlate... Dá sa vôbec hovoriť o radosti pri práci z donútenia? Nie je práve takéto vychvaľovanie to najhoršie poníženie človeka, najhorší spôsob jeho duchovného rozkladu? Tábor môže v človeku vypestovať iba odpor k práci. Tak je tomu v skutočnosti. Nikdy a nikde tábor práci nenaučil. Neexistuje v táboroch nič horšie, urážajúcejšie ako smrteľne ťažká fyzická nevoľnícka práca. Niet nič cynickejšie ako heslo, ktoré visí na všetkých vstupných bránach táborových zón: „Práca je vecou cti, vecou slávy, vecou chrabrosti a hrdinstva“. V Kolymských poviedkach som sa snažil poukázať na dôležité zákonitosti ľudského správania sa, ktoré je nevyhnutným výsledkom ťažkej driny na mraze, bitia, hladu a chladu... Ak by bol Ivan Denisovič heroizáciou nútených prác, prestal by som autorovi tejto poviedky podávať ruku. Je to jedna z hlavných otázok táborovej témy. Som ochotný o nej hovoriť kedykoľvek a v ktorejkoľvek spoločnosti. Pri nútených prácach sa v táboroch (v soloveckých časoch) robila zľava (z nejakého dôvodu 40% normy, ako si dobre pamätám). Jednako však „prevychová“ a všetko, čo je známe pod menom Belomorkanal, ukázali, že väzeň môže pracovať lepšie a viac ako civil, ak bude stanovená škála „žalúdka“ – princíp, ktorý sa v táboroch vždy zachováva, je overený mnohoročnou skúsenosťou – a ak bude rozpracovaný systém zápočtu pracovných dní. To prvé je oveľa dôležitejšie. To druhé menej. Vychádza to z akýchsi dôležitých, skrytých prvkov v ľudskej duši, o ktorých nemajú zvieratá ani potuchy. Kone sa nepodpisujú pod pôžičky a neodtláčajú svoje kopytá pod Štokholmské výzvy. „Prevýchova“ bola dôležitou etapou na ceste rozkladu ľudských duší. Generál Gorbatov je naivný, keď vidí príčiny rozkladu v slabosti vo vzdorovaní mučeniu. Keby sa vraj všetci držali, boli by ich oslobodili. Nie, aj tí, ktorí sa držali, nakoniec zomreli... Ja som síce nepodpísal nič, čo by sa mohlo „potrestať“, ale mňa pri výsluchoch nebili. (V tábore ma zbili mnohokrát, ale obe vyšetrovania prebehli bez bitiek.) No neviem, ako by som sa správal, keby mi pod nechty pichali ihly...
Drahý Alexander Isajevič. Prečítal som si Váš román. (V kruhu prvom – pozn. prekl.) Je to vynikajúca vec, na ktorú môže byť hrdý ktorýkoľvek spisovateľ sveta. Prijmite moje oneskorené, no to najvyššie uznanie. Veľkolepý je už sám zámer, architektú¬ra úlohy (ak sa tak možno vyjadriť). Urobiť geologický prierez sovietskou spoločnosťou odhora až dole – od Stalina po Spiridona. Mimochodom: pri charakteristike Stalina ste sa podľa mňa nedotkli jeho podstatnej črty. Keď písal článok Závrat z úspechov, zároveň zosilňoval kolchoznú eskaláciu, vyhlasoval sa za humanistu a zároveň zabíjal. Nezdieľam Váš názor o večnosti románu, románovej formy. Román zomrel. Práve preto spisovatelia všetko usilovne naprávajú, berú zo života, dokonca zachovávajú aj mená. Čitateľ, ktorý prežil Hirošimu, plynové komory Osvienčimu a koncentračné tábory, ktorý zažil vojnu, považuje vymyslené sujety za urážlivé. V dnešnej próze a v próze najbližšej budúcnosti bude dôležité prekročiť hranice a formy literatúry. Próza, v ktorej niet opisov, charakterov, portrétov, rozvíjania typov – je možná. Život je takým dokumentom... To všetko nesmie byť literatúrou, ale sa musí čítať na jeden dych. Nie dokument, ale próza, prežitá ako dokument. Mnohokrát som Vám chcel vyložiť podstatu veci, no vybral som si chvíľu, keď Vás chválim za román, za víťazstvo v klasickej, kanonickej a preto nevyhnutne konzervatív¬nej forme. Skúsenosť hovorí, že najväčší čitateľský úspech mávajú banálne myšlienky, vyjadrené tou najprimitívnejšou formou. Nemám teraz na mysli Váš román, ale v Rakovinovom pavilóne takí hrdinovia a také idey sú. Váš román je dôležitým a krutým svedkom čias, presvedčivým obžalobcom... Stláčam Vám ruku.
Srdečný pozdrav Natálii Alexejevne. (1966) Preložil Igor Otčenáš. |
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|