|
|
|
Aktuálne
|
<<
späť na Fragment ročník 1991, číslo 4 Aj knihy majú svoje osudy, súdne procesy, šikanovania, väzenia. Kniha Paula Valéryho Zlé myšlienky prešla na Slovensku cestami-necestami: preložil ju Albert Marenčin a vydať ju chcel koncom šesťdesiatych rokov Tatran. Nestalo sa tak. Už hotová, vysádzaná a vykorigovaná kniha putovala do trezoru. Autor prekladu putoval do dvadsať rokov trvajúceho zabúdania. Na prelome rokov osemdesiatych sme sa pokúsili spolu s Karlom Srpom vydať túto jedinečnú Valéryho knihu v edícii Jazzovej sekcie – Jazzpetit. Nepodarilo sa nám to. Štátna bezpečnosť v roku 1986 Jazzovú sekciu zlikvidovala a jej predseda spolu s ďalšími aktivistami Jazzovej sekcie skončil vo väzení. Valéryho Zlé myšlienky pripravené do tlače eštebáci zabavili... Neviem, či sa dnes – pre literatúru v neradostných ekonomických podmienkach – ujme niekto Valéryho knihy a vydá ju. Budúceho vydavateľa sa pokúšame ovplyvniť aspoň krátkymi ukážkami zo Zlých myšlienok. Verím, že sa nám to podarí. Oleg Pastier
Stojí za povšimnutie, koľko podobností je medzi podivuhodnou a prostou životnou dráhou Valéryho a životnou dráhou veľkého spisovateľa, ktorého najviac pripomína – totiž Descartesa. Obaja sa dostali k próze dvojakou cestou, cez poéziu a vedu. Descartes začínal podobne ako Valéry tým, že „sa zaľúbil do poézie“; ostal jej potom verný a posledným jeho dielom bola veršovaná hra, ktorú napísal v Štokholme. Nechcel byť literátom z povolania: narukoval ako dobrovoľník k vojsku, „aby mohol cestovať sem i tam po svete, snažiac sa byť radšej divákom ako hercom komédie, ktorá sa tu hrá.“ Takisto aj Valéry sa dlho zdráhal byť na tomto svete niečím iným ako divákom. Descartes sa utiahol do Holandska – „do púšte upachteného národa“ – aby si dal myšlienky do poriadku. „Ak chcem, môžem tu žiť každému neznámy,“ – vravel – „závisí to len odo mňa; deň čo deň prechádzam sa pomedzi ohromné zástupy bezmála tak pokojne ako vy po svojich alejách. Ľudia, ktorých tu stretávam, pôsobia na mňa, ani čo by som videl stromy vo vašich lesoch alebo háje na vašich rovinách. Ba ani vrava všetkých obchodníkov ma nerozptýli väčšmi akozurčanie potoka.“ Či toto už nie je pán Teste? Podobne ako Descartes, aj Valéry strávil dvadsať rokov života v samotárskom rozjímaní a až potom bol ochotný, takisto ako Descartes, predložiť čitateľom časť svojich výskumov. Ak ešte k tomu doložíme, že obaja preukázali rovnakú odvahu ducha, keď sa dali od základu prebudovať systémy svojho myslenia, musíme uznať, že nie je násilné porovnávať týchto dvoch mužov a že máme azda právo načrtnúť valéryovskú Rozpravu o metóde, keďže sám nám k nej ponúka materiál.
A Nezabúdaj, že duch sa formuje tými najbanálnejšími skúsenosťami. Povedať, že nejaká vec je banálna je toľko ako povedať, že patrí medzi tie, ktoré najviac prispeli k formovaniu tvojich základných idejí. Deväťdesiatdeväť percent predstáv a dojmov, ktoré formujú tvoju myšlienkovú podstatu, sú bez ceny. K tomu ešte treba dodať, že všetky originálne názory, nové a nezvyčajné myšlienky môžu sa uplatniť len vďaka vulgárnemu pozadiu, ktoré im dáva vyniknúť. Pôvod „rozumu“ alebo rozumu ako pojmu je možno v dohode. Zavše nám prichodí uzavrieť dohodu či už s „logikou“ či s podnetom, intuíciou alebo s faktami. Oprobuj teda zakaždým, keď sám u seba alebo u druhých naďabíš na slovo rozum, nahradiť ho presnejším výrazom „dohoda“. A bude po jednom božstve... Sú v nás nevysvetliteľné istoty aj pochybnosti bez príčiny: z toho sa rodia mystici a filozofi. Keďže nemožno nijako vysvetliť jedno ani zdôvodniť druhé, dochádzame nakoniec k záveru, že pri milióne ľudí sú pochybnosti a istoty rozdelené akoby „náhodne“... Vlastným, jediným a večným predmetom myslenia je to, čo neexistuje. Čo nemám pred sebou, čo bolo, čo bude, čo je možné a nemožné. Toto myslenie má niekedy tendenciu realizovať, povýšiť na pravdu to, čo nie je, inokedy popierať to, čo je. Myslenie je vždy výnimkou zo všeobecne platného pravidla, ktorým je nemyslenie. Myslenie je možno iba čudáctvom, ktorým príroda poznamenala jeden druh tvorstva podobne ako poznamenala parohami vzácne a vymreté druhy prežúvavcov, ktoré vidíme v múzeách; tie zbrane či ozdoby sa tak čudesne rozpínajú, také sú poohýbané a povykrúcané, také sú rozvetvené, že zvieraťu, ktoré ich nosí na hlave, sú nielen na oštaru, ale ešte skôr na škodu. A prečo by neboli? Prečo by to malo byť ináč? Naša hlava je plná otázok a myšlienok, ktoré sa zaplietli do húštiny faktov a nevedia sa z nej vymotať – a my ostávame v jej zajatí, pyšní na svoje položenie a môžeme iba hrdo a zúfalo ručať svoje básne a hypotézy. Vzpruhou každého intelektuálneho života je presvedčenie, že všetky predošlé intelektuálne životy sa skončili buď fiaskom alebo potratom či živorením. Všimol som si, že prevážnu väčšinu stúpencov a odporcov hocakej tézy (ktorá zjednocuje) tvoria ľudia, ktorí ju popravde nepoznajú. Aj to som si všimol, že to čo nazývame „presvedčením“ je iba predstieranou siláckou pózou, ktorá má zakryť labilnosť názoru. Všetka sila, vložená do tvaru – hoc aj vnútorného – prezrádza pochybnosti, potláčané silou vôle. Napokon, ak sa o nejakej teórii hovorí, že „sa dá obhájiť“, či to neznamená, že niekto ju musí skutočne obhajovať? Sama osebe by neobstála, nechaj ju teda plávať. Všímaj si, kam ktorý duch smeruje a potom ho súď. Niektorý sa vydáva za veľkého, no svojho majiteľa vedie iba do prázdna. Keby sa jeho myšlienky ďalej rozvíjali, zahynuli by od vysilenia. Treba si uvedomiť, že myšlienky majú len prechodnú hodnotu. Hodnota myšlienky závisí od toho, aké nádeje prebúdza a aké možnosti prináša na zdokonalenie našej bytosti, ktorá na ňu potom spätne vplýva a povznášajú na vyšší stupeň prostoty, bohatstva a nádeje. Preto netreba tvoriť systémy. Systém je zástavkou, znamením, že sa vzdávame. A zastaviť sa pri jednej myšlienke znamená zastaviť sa na šikmej ploche a predstierať rovnováhu. Niet myšlienky, ktorá by bola sama sebe cieľom, konečnou a vyčerpávajúcou odpoveďou a nemohla sa ďalej rozvíjať. Toto zastavenie na šikmej ploche je teda prejavom akejsi pasívnej rezistencie. Takouto rezistenciou je napríklad veľké uspokojenie nad objavom nejakého riešenia alebo formulky – uspokojenie, ktoré nás potom zvádza, aby sme pri svojom objave zotrvali, zafixovali ho a zverejnili – práve tak ako únava alebo hocaká iná mysleniu cudzia príčina, ktorá narúša jeho tok. Každá filozofia dala by sa zredukovať na pracné hľadanie toho, čo prirodzene vieme. Alebo na meditácie a konfrontácie, vedúce k poznaniu, že ten, kto sa pozerá do zrkadla a ten, koho tam vidí, majú niekoľko spoločných a nerozdielnych vlastností. A na
skúmanie, či môže byť na veciach niečo dôležitejšie ako to, že prinášajú
človeku radosť alebo žiaľ, potechu alebo trápenie. Každý duch sa pohybuje medzi nepríčetnosťou a zadubenosťou – hodnotami iluzórnymi a hodnotami nízkymi – a každý sa za dvadsaťštyri hodín aspoň raz dotkne týchto krajností. Treba
sa naučiť neveriť svojej mysli, len preto, že je našou mysľou. Našou, to znamená patriacou niekomu, kto všetko smie a všetko si voči nám dovolí pod zámienkou, že je v nás. Prenasledovaný
človek, ktorý si vysvetľuje vnútorný hlas ako hlas nepriateľov, ktorí
mu podkopávajú pôdu pod nohami – B Takzvaná dekadentná literatúra je systematická. Je dielom ľudí učenejších, dômyselnejších a niekedy dokonca aj hlbších ako boli ich predchodcovia, z ktorých vybrali všetky zvršky a to najlepšie si z nich ponechali, zatriedili a sústredili – pokiaľ sa to najlepšie dá zachytiť a vydeliť. A tak vidíme, ako vo veľmi krátkych časových intervaloch vznikajú a dokonca jedno pri druhom existujú diela na pohľad veľmi rozdielne, ktoré svojimi vonkajšími znakmi ani čo by patrili do veľmi vzdialených období. Jedno pozostáva z neslýchaných naivností, je vždy neomylné a detinskejšie ako všetky deti dovedna. Druhé je výtvorom divocha či tvora z ktorejsi cudzej planéty, chudobnejšieho či bohatšieho o nejaký zmysel. Niektorý autor je tak dokonale metaforický, že z toho, čo vraví, nemožno zistiť, čo chce povedať. Jeho myšlienka je obrazom, ku ktorému tak pravidelne pripája obraz tohto obrazu, že nastáva absolútna symetria a zmysel sa nedá rozoznať od znaku. Nevedno, na ktorej strane je zmysel a na ktorej znak. Tento rozvoj výrazových prostriedkov vyvolali jednak získané skúsenosti, jednak otupenie literárneho cítenia, veľká rozmanitosť a veľké množstvo už nahromadených kníh, v dôsledku čoho sa priveľká cena pripisuje novote a každý hľadí, ako by upútal pozornosť. Výsledným dojmom je potom dojem kakofónie, neporiadku, ktorý dáva tušiť blízky koniec všetkej literatúry, posledný súd nad všetkou rétorikou. Chronológia, evolúcia sú hore nohami. Procesmi, zredukovanými na cieľavedomé operácie, možno stvoriť v okamihu a v akomkoľvek poriadku, zrnko, lístok, kvet. – Všetci tí rozmanití autori sú si nakoniec nesmierne blízki. Čítali tie isté knihy, tie isté noviny – chodili do tých istých škôl a najčastejšie mali aj tie isté ženy... Pre niektorých milovníkov poézie je čítanie veršov vždy len cvičením zlomyseľnosti. Majú pôžitok z istoty, že v nich nájdu hlúposti, nepatričnosti, plytkosti, ktorými riziko umeleckej tvorby poznamená každú báseň. Cítia, aký nepravdepodobný je trvalý úspech. Každá báseň je nevyhnutne prehnaná alebo nejasná, smiešna alebo miestami ľahostajná. Preto sú dlhé básne také zraniteľné ako bezpochyby všetko, čo je dlhé, ibaže pravdepodobnosť zranenia je tu väčšia ako pri ktoromkoľvek inom druhu tvorby. Vo Francúzsku
nebrali básnikov nikdy vážne. Preto nemá Francúzsko národného básnika.
Málo chýbalo a bol by sa ním stal Voltaire. Literatúra, ktorej vidieť do mechanizmu, je stratená. Človek si všíma mechanizmus a samotné dielo figuruje len ako gramatický príklad. Je len na to, aby pomohlo chápať mechanizmus. Čítanie románových príbehov pomáha zabíjať čas druhej a tretej kategórie. Čas prvej kategórie netreba zabíjať. On sám zabíja – všetky knihy. No niektoré aj splodí. Román
vidí veci a ľudí presne tak ako ich vidíme bežným pohľadom. Nadsadzuje,
zjednodušuje... aťď. Ale nevidí cez ne, ani za ne. Nezávideniahodné
postavenie umelca. Optimisti píšu zle. LITERATÚRA Čo je dokonalé, to dnes zaostáva. Vďaka svojmu veku môžete nakoniec písať aj nudne. HOMOSCRIPTOR Pozerám
sa na rozbúrené more a zavše keď vlny alebo oblaky predvedú nejakú krajšiu
figúru, ktorú zachytím očami, ozve sa vo mne utajený Slovník, schovaný
v mojom literárnom vnútri a chce vypustiť kŕdeľ slov do zmyslového priestoru
ožiareného svetlom ducha, kade musí prejsť všetko, čo sa má vysloviť
alebo napísať... Aj správna myšlienka unavuje, ak ju človek nosí dlho v hlave. Pretože je správna, vracia sa späť a týmito návratmi starne a mení sa v nezmyselné táranie. Stáva sa nechutnou a tým spôsobuje, že sa o tej istej veci utvára predstava menej správna, ba aj falošná. Ba dokonca aj veľmi falošná ibaže svieža a živá. Stáva sa, že muž, ktorý sa roky kochal v svojej prekrásnej žene, nájde inšpiráciu v škaredej. To je súčasne aj prostý príbeh všetkých revolúcií v umení a bezpochyby aj v politike. F Veľká
sláva, aj tá najozajstnejšia a najzaslúženejšia je vždy produktom okolností
a nikdy nie samotných činov. Veľké osobnosti odrážajú akýsi jas, ktorý
na ne padá zo všetkých strán. Ich vlastné žiarenie je len malým zlomkom
tohto jasu. PARADOX
SLÁVY Slávny človek je človek pod dozorom, ktorý sa tak aj cíti a podľa toho sa aj správa, ba dokonca aj rozmýšľa. O niekom vravíme: Aký tupec! Ako len môže byť človek tak sprosto márnomyseľný! Na to však nepomyslíme, že keby sme ho tej sprostej márnomyseľnosti nejakým čarovným prútikom zbavili a nenahradili ju inou, dôvtipnejšou, razom by o sebe stratil ilúzie a neostávalo by mu iné, ako si vpáliť guľku do hlavy. Bráni sa pred nebytím ako vie. Márnomyseľnosť
nie je nič iné ako citlivosť na to, čo si o nás pravdepodobne myslia
druhí. Byť necitlivým na to je hrdosť. Sú však takí, čo nemajú v sebe
dosť hrdosti u necitlivosť len predstierajú alebo si ju nahovárajú tak,
že sa utiahnu do ústrania a zanevrú na svet. Klamú. Druhí zase (ktorí
možno ani neexistujú) o všetkom vedia, ale o svoje pocity sa vonkoncom
nestarajú. Ozajstná
hrdosť – chcem povedať hrdosť tej najvzácnejšej akosti – sa pozná podľa
toho, že ju sprevádza pohŕdavý alebo súcitný vzťah k sebe samému. G Uspôsobením
a zákonmi svojej činnosti sú všetci ľudia egoisti. Jedno majú presne
určené: sami seba uprednostňovať, čo sa obmedzuje jednoducho na to,
že dokážu rozlíšiť vlastnú rozkoš od vlastnej bolesti. Prednosť a rozkoš
sú pritom synonymami. Keď jeden druhému rozumieme, vyjadrujeme tým vieru v existenciu vecí, ktorých názvy sme si navzájom vymenili. Výmena stáva sa tvorbou. Je v tom zvláštna zákernosť. Výmena dojmov, vyjadrených či prezradených tými istými znakmi, stáva sa základom „objektívnosti“... Ak sa viacerí zhodnú na tom, že niečo videli, ich dohoda tomu dáva titul všeobecne platnej skutočnosti. No výmena sa stáva rečou a tento prostriedok komunikácie svojou povahou spôsobuje, že rozumieť si, sa niekedy chápe ako zhodnúť sa na tom, že si rozumieme – a to aj vtedy, ak tu nie sú alebo ani neexistujú veci, o ktorých by bola dohoda možná. Každý každému rozumie, ak hovoríme o duchu, o svete, o živote, o množstve všelijakých pletiek, ktoré sa nedajú pozorovať, o pojmoch, ktoré existujú len vďaka tomu, že si ich bez najmenšej ťažkosti podávame z úst do úst. Nech by si vravel čokoľvek, tvoje slová môžu povedať viac ako si myslíš, ak ten, kto ťa počúva, je čosi viac ako si myslíš – alebo čosi menej. Luhárovi: ROVNICA
PRAVDY DOSŤ ÚČINNÝM
LIEKOM PROTI... Všetko, čo vravíš, hovorí o tebe: najmä, ak hovoríš o druhých. „Prilákaj na svoju stranu všetkých posmieváčikov“ – a loď sa prekotí. Ocitneš sa spolu s nimi v mori sprostoty. Kto udrie niekoho, kto ho neudrel, na toho ten úder dopadne. Tí, čo chápu, nechápu, že sú aj takí, čo nechápu. A tí zase pochybujú, že tamtí skutočne chápu. Človek, ktorý mi je pri rozhovore blízky, býva mi niekedy cudzí, keď ho počujem hovoriť na verejnosti. Je veľkým víťazstvom protivníka, ak uveríte, čo o vás vraví. U niektorých ľudí by sme si priali, aby si o nás mysleli, len to najhoršie. Lebo je dobré, ak vyzeráme škaredo v krivom zrkadle. Myšlienky niektorých mužov pozostávajú z vecí, ktorými iba pohŕdame, ak sa náhodou objavia v našich vlastných.Týmto mužom potom nerozumieme a stýkame sa s nimi iba natoľko, aby sme sa mohli vzájomne ignorovať. No premeňte týchto mužov na ženy a ešte k tomu dosť zvodné a budete sa okolo nich vrtieť ako si len samy budú priať. Aj ten najmúdrejší urobí veľmi ľudský pohyb tým, že narazí na to, čomu nerozumie. Nikdy sa nedať zotročiť ani oklamať písaným či hovoreným slovom, ale klásť mu odpor, ako je to našou povinnosťou. Tá povinnosť nám ukladá, aby sme vždy, keď je to možné a nie nerozumné chápali slovo len ako slovo. Nadávky, urážky a pod. sú známkami bezmocnosti, ba dokonca aj zbabelosti, keďže sú náhradou za vraždu – výzvou, ktorou navádzame tretiu osobu na znevažovanie a zabíjanie. – To znamená, že sa spoliehame na cudziu pomoc, lebo nebyť tej tretej osoby, nebolo by ani nadávok. Preložil Albert Marenčin |
Obálka
čísla: László Lugossy - Posuvný krok
Obsah
čísla: |
|
|