|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)
|
<<
späť na Fragment ročník 1991, číslo 9 ALDOUS HUXLEY (1894-1963), anglický spisovateľ a esejista, autor románov Crome Yellow (1921), Antic Hay (1923), Those Barren Leaves (1925), Point Counter Point (1928, Kontrapunkt – aj po česky a slovensky), Eyeless in Gaza (1936, Ranený slepotou, česky 1970), Brawe New World (1932, po slovensky 1970, Prekrásny nový svet). Huxley bol vynikajúcim predstaviteľom rozčarovanej literárnej generácie medzi dvomi svetovými vojnami. Vo Francúzsku je dnes jeden obchodník s alkoholom asi na sto Francúzov. V USA je približne milión zúfalých alkoholikov a okrem toho oveľa väčší počet ťažkých pijanov, ktorých slabosť sa ešte nestala smrteľná. Čo sa týka spotreby opojných nápojov v minulosti, o tom nemáme žiadne presné údaje. V západnej Európe, medzi Keltmi a Teutónmi, neskôr v priebehu stredoveku a na začiatku novoveku bola individuálna konzumácia alkoholu pravdepodobne ešte väčšia, ako je dnes. Pri mnohých príležitostiach, keď my pijeme čaj alebo kávu, sa naši predkovia osviežovali vínom, pivom, medovinou a neskôr ginom, brandy a whisky. Pitie vody bolo trestom, ktorý sa ukladal hriešnikom alebo to bolo praktikované zároveň s vegetariánstvom ako formou vážnej asketickosti ľudí nábožensky orientovaných. Nepiť opojné nápoje sa považovalo za dostatočne pozoruhodnú výstrednosť, ktorá vyvolávala komentáre s viac či menej ponižujúcimi prezývkami. Odtiaľ pochádzajú napr. talianske Bevilaqua, francúzske Boileu a anglické Drinkwater. Alkohol je jednou z mnohých drog, ktoré ľudia využili ako únikové cesty zo svojho obmedzeného ja (insulated ego). Myslím si, že zo všetkých prírodných narkotík, stimulantov a halucinogénov neexistuje ani jeden, ktorého vlastnosti by neboli od pradávna známe. Moderná doba vyvinula množstvo nových syntetických látok, ale vzhľadom na prírodné jedy vynašla iba lepšie metódy extrakcie, koncentrácie a rekombinácie vecí už známych. Či už ide o mak alebo kurare, andskú koku alebo indické konope a sibírsku bedľu – každá rastlina, krík alebo huba, ak sú schopné po požití spôsobiť otupenie, vzrušenie alebo vyvolať víziu, bola dávno objavená a systematicky využívaná. Táto skutočnosť je zvlášť významná; pravdepodobne dokazuje, že ľudia vždy a všade cítili základný nedostatok svojej osobnej existencie, cítili úbohosť zo skutočnosti, že sú iba vymedzeným egom a nie niečím iným, niečím väčším, niečím – ako hovorí Wordsworth – „far more deeply interfused“. Primitívny človek skúmajúci svet okolo seba „vyskúšal všetky veci a chopil sa toho, čo bolo pre neho dobré“. Z hľadiska sebazáchovy za dobré pokladal každé jedlé ovocie, list, každé zdravé semeno, koreň alebo orech. Ale v inom kontexte – v kontexte vlastného neuspokojenia a pohnútky vykročenia z vlastného tieňa – dobrým sa stávalo všetko, pomocou čoho bolo možné zmeniť kvalitu individuálneho vedomia. Takéto zmeny spôsobené drogou môžu viesť k horšiemu, k budúcemu návyku, degenerácii a k predčasnej smrti. To však nič neznamená. Na čom najviac záleží, je pocit – i keby trval len hodinu, dve alebo dokonca len niekoľko minút –, že sme niekým alebo niečím iným ako obmedzeným egom. „Žijem už nie ako ja, ale víno alebo ópium, peyotol alebo hašiš žijú vo mne“. Vymaniť sa zo zovretia nášho úbohého ega je také oslobodenie, že i keď tento druh vybočenia zo seba vedie od zvrátenosti k šialenstvu, z kŕčov do kómy, je takáto drogou navodená skúsenosť považovaná nielen primitívmi, ale aj civilizovanými ľuďmi za skutočne božskú. Extáza dosiahnutá opojením je stále ešte podstatnou zložkou afrického náboženstva a mnohých národov juhoamerických a polynézskych. Ako jasne dokazujú dochované dokumenty bola tiež dôležitou náboženskou zložkou Keltov, Teutónov, Grékov, národov stredného východu a árijských dobyvateľov Indie. Nielenže „pivo môže viac ako Milton ospravedlniť božie cesty vedúce k človeku“. Pivo je boh. Medzi Keltmi bolo božské meno Sabazios dávané pociťovanému opojeniu človeka spitého pivom. Na juhu meno Dionýzos znamenalo tiež nadprirodzené zhmotnenie psychosomatických účinkov z nadmernej konzumácie vína. V indickej mytológii bol Indra bohom sómy – dnes neurčenej drogy. Hrdina, premožiteľ drakov, sa stáva svojou vlastnou veľkolepou projekciou do podivnej ríše a oslnivej výnimočnosti, ktorou prežíva opojenie. Pod vplyvom drogy sa ako Sóma-Indra stáva zdrojom nesmrteľnosti, prostredníkom medzi ľudským a božským. V modernej dobe pivo a iné skratkovité cesty k úniku zo svojho ja už nie sú oficálne uctievané ako bohovia. Teória prešla, na rozdiel od praxe, zmenou. V skutočnosti milióny civilizovaných ľudí platia neustále za svoje oddáme sa – nie oslobodeniu a premene ducha –, ale – alkoholu, hašišu, ópiu a jeho derivátom, barbiturátom a iným syntetickým látkam, ktoré doplňujú prastarý zoznam jedov, schopných spôsobiť tento druh prekročenia vlastného ja. To, čo sa zdá byť bohom, je v skutočnosti diablom, čo sa zdá byť oslobodením, je otroctvom. Únik zo seba samého vedie až na dno, tak po stránke ľudskej ako aj osobnej. Podobne ako intoxikácia bola prirodzená aj sexualita – sama o sebe, zbavená lásky – bola kedysi uctievaným bohom nielen ako predstaviteľka plodnosti, ale tiež ako prejav základnej výnimočnosti uložený v každom človeku. Teoreticky prestal byť tento druh sexuality bohom, v praxi má však nekonečné množstvo prívržencov. Verejná mienka v civilizovaných spoločnostiach odsudzuje neviazanosť a drogový návyk ako eticky neprípustné. K morálnym zábranám sa pridávajú finančné problémy a zákonné represie. Alkohol je drahý, predaj narkotík je všade zakázaný a isté sexuálne praktiky sa považujú za zločin. Ale keď prejdeme od požívania drog a hrubej sexuality k tretiemu druhu napomáhajúcemu človeku vybočiť zo seba samého v negatívnom zmysle, stretávame sa zo strany zákonodarcov a moralistov s veľmi odlišným a oveľa zhovievavejším postojom. Je to o to prekvapujúcejšie, že davové delírium (ako tento druh môžeme pomenovať) je bezprostrednejším ohrozením sociálneho poriadku, je dramatickejšou hrozbou pre tú jemnú vrstvu mravnosti, rozumnosti a vzájomnej tolerancie, ktoré tvoria civilizáciu, ako pitie alebo neviazanosť. Je pravda, že zovšeobecnený a dlhotrvajúci zvyk vychádzať v ústrety vlastným sexuálnym chúťkam môže vyústiť, ako tvrdil J. D. Unwin (Sex and Culture, London 1934), do zníženej energickej úrovne celej spoločnosti a v jej neschopnosť túto úroveň dosiahnuť alebo si ju udržať. Aj drogová závislosť, ak je dostatočne rozšírená, môže znížiť vojenskú, hospodársku a politickú účinnosť spoločnosti, v ktorej prevažuje. V 17. a 18. storočí bol alkohol tajnou zbraňou európskych obchodníkov s otrokmi; zbraňou japonských militaristov v 12. storočí bol heroín. Opitý Černoch bol ľahkou korisťou a čínsky požívač ópia iste nerobil svojím podmaniteľom nijaké problémy. Tieto prípady sú však výnimočné. Spoločnosti sa obyčajne darí nájsť symbiózu so svojím populárnym jedom. Droga je parazitom na spoločnosti, ale takým parazitom, ktorého hostiteľ (ak použijeme metaforu) má dostatok rozumu, aby situáciu zvládol. Žiadna spoločnosť, ktorá zakladá svoje sexuálne praktiky na teóriách markýza de Sade, by nemohla prežiť. A skutočne sa žiadna spoločnosť k takýmto praktikám nepriblížila. Dokonca aj tie najbezprostrednejšie polynézske raje majú svoje pravidlá, svoje kategorické imperatívy a nariadenia. Zdá sa, že proti prehnanej sexualite rovnako ako proti nadmernému užívaniu drog, sú spoločnosti schopné do určitej miery úspešne sa brániť. Avšak obrana proti davovému delíriu a jeho častým zhubným následkom nie je v mnohých prípadoch zďaleka taká úspešná. Profesionálni moralisti, ktorí prudko útočia proti opilstvu, sú záhadne ticho, ak ide o rovnako hnusnú neresť, ktorou je stádotvorná opojenosť – zhlukovanie sa v dave je ďalším druhom úniku zo seba samého, vedúcim často až k odľudšteniu človeka. Ak je davové delírium využité na prospech vlád a cirkví, tak tí, ktorí ho využívajú, dôkladne dbajú, aby sa im tento druh opojenia nevymkol z rúk. Vládnucim menšinám sa tento druh úniku ich podriadených veľmi hodí – 1. aby svojich podriadených zabavili a odvrátili ich pozornosť, 2. aby ich dostali do živelného stavu zvýšenej sugestibility. Masy rady uvítajú náboženské a politické ceremónie ako príležitosť na opojenie sa davovým jedom. Vládcovia ho vítajú ako príležitosť na implantáciu sugescie do mozgov, ktoré prestali mať dočasne rozum a slobodnú vôľu. Orgány štátu sú účelnými skupinami. Dav je sociálnym ekvivalentom rakoviny. Jed, ktorý ukrýva, zbavuje jeho členov ľudskosti do takej miery, že sa v nich začína prebúdzať zúrivé násilie, ktoré si v normálnom stave ani neuvedomujú. Revolučný fanatik podnecuje svojich stúpencov, aby v nich vyburcoval tento posledný a najhorší príznak davového opojenia a potom nasmeroval ich šialenstvo proti svojmu nepriateľovi – držiteľovi politickej, hospodárskej a náboženskej moci. Za posledných 40 rokov dosiahla technika využívania tejto najnebezpečnejšej formy ľudského nutkania na vybočenie zo svojho ja najkrajnejší bod dokonalosti. Začneme tým, že na jednej štvorcovej míli žije oveľa viac ľudí, ako kedykoľvek predtým. Ďalej máme oveľa účinnejšie prostriedky na prepravu ľudí z veľkých vzdialeností. Neustále vznikajú nové a predtým netušené prostriedky na podnecovanie davu. Existuje rádio s obrovským rozsahom demagogického slovného ukájania a štvania. Existuje megafón, zväčšujúci a nekonečne znásobujúci opojnú hudbu triednej nenávisti a militantného nacionalizmu. Máme fotografický aparát (o ktorom sa kedysi naivne tvrdilo, že nie je schopný klamať) a jeho nástupcov – kino a televíziu. Tieto tri objavy absurdne uľahčili realizáciu všetkých propagačných fantázií. A nakoniec je tu najväčší z našich sociálnych vynálezov – bezplatné povinné vzdelanie. Každý dnes vie čítať a je tak vydaný na milosť propagátorom, vládnym alebo obchodným, ktorí vlastnia papierne, linotypy a tlačiarne. Zhromaždite ľudí už spracovaných čítaním dennej tlače, vystavte ich pôsobeniu zosilenej hudby, oslnivému svetlu, rečníckemu umeniu demagóga, ktorý je (ako vždy) zároveň využívateľom a obeťou davového jedu, a za krátky čas ich nájdete v stave prázdneho odľudštenia. Never before have so few in a position to make fools, maniacs or criminals of so many. V komunistickom Rusku, fašistickom Taliansku a v nacistickom Nemecku – všetci, ktorí využívali tieto fatálne ľudské záľuby v davovom opojení, sledovali rovnaký cieľ. V revolučnej opozícii podporovali davy, aby sa s ich pomocou stali ničiacim násilím. Po prevzatí moci dovolili, aby si toto stádne opojenie prišlo na svoje iba v tom prípade, keď išlo o cudzincov alebo o vybraných obetných baránkov. Masová intoxikácia má pre týchto neokonzervatívcov cenu ako prostriedok na zvýšenie sugestibility ich podriadených, ktorí sa tak stávajú poddajnejšími voči prejavom autoritatívnej vôle. Účasť v dave je najlepším liekom proti nezávislému mysleniu. Diktátori sa s odporom stavajú k psychológii a súkromnému životu. „Intelektuáli sveta, spojte sa! Nemáte čo stratiť, iba ak mozgy.“ Drogy, sex a masová intoxikácia sú tri najpopulárnejšie formy, prostredníctvom ktorých človek opúšťa sám seba v negatívnom zmysle. Existuje celý rad ďalších, i keď nie tak dobre fungujúcich, avšak vedúcich v nemalej miere k tomu istému cieľu. Davová intoxikácia rozkladá ego oveľa dôkladnejšie ako sex a drogy. Jej šialenstvu, agresivite a zvýšenej sugestibilite sa vyrovná iba intoxikácia novodená drogami ako je alkohol, hašiš a heroín. Ale aj účastník rozzúreného davu môže prežiť rýdze zjavenie Odlišnosti, ktorá sa vypína nad egom. To je jeden z dôvodov, prečo zo sugestibility mužov a žien v dave môže vyplynúť rovnako veľké zlo ako aj dobro. Ľudia sú prístupní príkazom, ktoré majú silu hypnotických sugescií, hneď ako začnú pôsobiť. Rovnako ako demagógovia, tak aj náboženskí činitelia rozkladajú egá svojich poslucháčov tým, že ich zhromažďujú a napínajú množstvom prázdnych slov. Potom, na rozdiel od demagógov, im vnucujú sugescie, z ktorých niektoré môžu byť rýdzo kresťanské. Ak sú prijaté, vedú často k reintegrácii osobností na trochu vyššom stupni. Reintegrácia osobnosti môže nastať aj pod vplyvom príkazov vydávaných davom podnecovaným politikom. Ale tieto príkazy sú na jednej strane podnecovaním k nenávisti a na strane druhej k slepej poslušnosti. Podnietení dávkou stádnej drogy, posilnení a riadení rečníckym umením šialenca, ktorý sa zároveň teší zo slabosti iných, politickí „konvertiti“, stávajú sa novými osobnosťami, horšími a oveľa nebezpečnejšími, pretože sú celým srdcom oddaní strane, ktorej prvým cieľom je likvidácia svojich oponentov. Rozlišoval som medzi demagógmi a náboženskými horlivcami na základe toho, že tí druhí môžu občas urobiť aj niečo dobré, avšak tí prví nikdy. Je však vylúčené, aby tí, ktorí využívajú davovú intoxikáciu v náboženskej oblasti, boli úplne nevinní. Naopak, v minulosti sa dopustili takých veľkých omylov, že ich môžeme prirovnať k omylom, ktorých sa dopúšťajú na svojich obetiach revoluční demagógovia našej doby. V priebehu posledných šiestich alebo siedmich generácií poklesla na západe moc náboženských organizácií spôsobujúcich zlo. Pripisujeme to ohromnému pokroku vedy a masovej požiadavke náhradných ilúzií, ktoré sú viac orientované pozitivistický ako metafyzicky. Podobne ako príťažlivosť cirkvi klesá tiež jej vplyv, bohatstvo, politická moc a zároveň možnosť spôsobovať zlo v najširšom meradle. Vonkajšie okolnosti zbavili teraz veriacich istých druhov pokušenia, ktorým v minulosti podliehali ich predchodcovia. Mali by sa ešte dobrovoľne zbaviť tých druhov pokušenia, ktoré tu stále zostávajú. Nápadným je pokušenie získať moc tým spôsobom, že človek dá voľný priebeh svojej neuhasiteľnej túžbe po úniku zo seba samého v negatívnom zmysle. Uvážlivo spôsobovať davovú intoxikáciu – i keď v mene náboženstva a pre domnelé dobro intoxikovaného – nemožno morálne ospravedlniť. Na tému tzv. horizontálneho úniku zo seba samého nie je potrebné hovoriť až v takom rozsahu. Nie pre menšiu dôležitosť (naopak), ale preto, že je samozrejmé, že tento jav si vyžaduje podrobnú analýzu a vyskytuje sa príliš často, než aby sme ho mohli tak jednoducho klasifikovať. Ľudia – aby unikli hrôzam obmedzeného a izolovaného ega – sa väčšinou uberajú cestou, ktorá nevedie ani na vrchol ani úplne na dno, ale bokom. Stotožňujú sa s nejakou ideou, ktorá je väčšia ako ich bezprostredné záujmy a ktorá ich neprivádza na scestie; avšak povznáša ich iba v rámci bežných sociálnych hodnôt. Tento horizontálny alebo skoro horizontálny únik môže byť niečím takým banálnym ako je napr. hobby alebo takým cenným ako je manželská láska. Môže byť navodený tým, že sa človek stotožní s akoukoľvek ľudskou činnosťou – či už ide o vedenie obchodu alebo o výskum v odbore jadrovej fyziky, o skladanie hudby alebo zbieranie známok, o uchádzanie sa o politickú funkciu alebo o výuku detí alebo o štúdium zvykov vtákov pri párení. Horizontálny únik je veľmi dôležitý. Bez neho by neexistovalo umenie, veda, právo, žiadna civilizácia. Ale neboli by ani vojny, systematické intolerancie a perzekúcie. Všetky tieto veľké výhody a zároveň nevýhody sú plodmi ľudskej schopnosti úplne a natrvalo sa stotožniť s nejakou ideou, záležitosťou, vedomím. Ako môže dobro existovať bez zla, vyspelá civilizácia bez bombardovania a likvidácie náboženských a politických odporcov? Odpoveď je jedna: nikdy to nedosiahneme, ak náš únik zo seba samého zostane iba horizontálny. Ak sa stotožňujeme s nejakou ideou, príčinou atď., v skutočnosti uctievame niečo domáce, čiastočné a parciálne. „Patriotizmus,“ ako vyhlásila jedna patriotka pred svojou popravou, „nestačí.“ Ani socializmus, ani komunizmus, ani kapitalizmus; ani umenie, veda, verejný poriadok a akékoľvek zavedené náboženstvo a cirkev. Všetky tieto veci sú nepostrádateľné, ale žiadna z nich nestačí. Civilizácia vyžaduje, aby sa človek úplne stotožnil s najväčšou zo všetkých ľudských ideí. Ale pokiaľ sa toto stotožnenie nerealizuje vedomým a neustálym úsilím po prekročení ega smerom k univerzálnemu duchovnému životu, dosiahnuté dobro je na úrovni zla. „Vytvárame modlu zo samotnej pravdy,“ napísal Pascal, „pretože pravda bez lásky k blížnemu nie je Boh, ale jeho obraz a modla, ktorú nesmieme ani milovať ani uctievať.“ Uctievanie modly nie je iba zlé, ale aj mimoriadne škodlivé. Klaňať sa pravde bez lásky k blížnemu – stotožniť sa s vedou bez stotožnenia sa so Základom všetkého bytia – sa končí situáciou, ktorú teraz prežívame. Z každej modly akokoľvek povyšovanej sa nakoniec stane Moloch prahnúci po ľudskej obeti. Preložil -aa-.
|
Obálka
čísla:
Obsah
čísla:
|
|
|