|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page) 
|
<<
späť na Fragment ročník 1992, číslo 10 Tu zvihol
sa Veľký sečeň, šiel k jednému zo starších mesiačikov, dal mu kyjak
do ruky a povedal: (Dozrieva kukurica: písmená do zŕn vtelené sa ukladajú, riadky na šúľku písacieho stroja hryziem, žujem.) Pamätám sa, ako
sa nám hlavy odrazu ocitli v dusnej, polopriesvitnej voňavej hmle, ako
jej v tejto hmle blízko a mäkko žiarili oči a horúco dýchali otvorené
pery, ako sa jej jagali zuby a končeky jej vraních vlasov ma šteklili
a pálili. Mlčal som. Usmievala sa tajomne a šibalsky a napokon mi šepla:
(Potom Hospodin Boh vysadil na východe záhradu v Edene a postavil tam človeka, ktorého utvoril. Hospodin Boh dal zo zeme vyrásť všelijakým stromom, lákavým na pohľad a dobrým na jedenie, aj stromu života uprostred záhrady, aj stromu poznania dobra a zla.) I riekla: – To
ubúdanie, zvané život! Aj nemýliť sa je ľudské. (Zo všetkých stromov záhrady smieš jesť, ale zo stromu poznania dobra a zla nesmieš jesť, lebo v deň, keď budeš z neho jesť, istotne zomrieš. Ale žena...) Riekla: – Stále zriekať sa musíš, ako keď sa stmieva. V náručí nenariekať. Zrieť, mrieť. Nevidela už Maruška jarných kvetov, ani by sa nebola obzrela po nich. Obzerala sa už len po stromoch. Kde-tu čneli nad poľanou mladé jablone; cez ich riedke konáre sa nesmelo belaselo nočné nebo, osieval sa driemajúci lunný svit; pred každou jabloňou ležala na belasejúcej sa tráve slabá strakatá tona. Malé, jemné obláčiky kedy-tedy zastreli mesiac a jeho pokojný svit sa premenil na nejasnú, ale svetlú hmlu. Bolo cítiť akúsi túžbu, akési slastné tŕpnutie. Všetko driemalo, všetko vôkol odpočívalo, všetko akoby sa ležiačky dívalo hore, napäto, nehybne a vyčkávavo. Na čo čakala táto teplá, bdiaca noc? Čoho sa zrieknuť nechcela? Aj vŕby pred domom som sa musel zriecť. Odrazu začala zasychať, dôvod v nej zostal utajený. Zahynula. Už ani na smrť sa nedá spoľahnúť. I riekla: – Život je poranené ubúdanie. Už iba kýpte. Kedysi mi rástla pred oknom v Martine, potom som si presadol, presadil sa k inému obloku, vzdialenému sto kilometrov, kde nebolo o čo oprieť zrak (hľa, v plyšovom kresle sedia tvoje, Maruška, oči bez tela). A tak som z martinskej vŕby odlomil prútik, v záhrade uzemnil, polieval denne celkom obyčajnou vodou, až vyhnal svoje korene, také vlásky. Prerástol ma potom ten prútik dohora. A odrazu je po ňom, spílil, spálil som dávno smutnú vŕbu. Viem, nestratí sa, ostane tu večne v popole a dyme a pamäti veternej, lenže ja, nadaný mocou slova, sa s tým neuspokojím: chcem, aby trvala aj v slove, v súvetí kvitla, zostala, zostarla. Čo je však slovo. Zvyk-zvuk, znak-zrak, dych-duch? Znepokojivá tieseň. Nespílil som ju ani celú. Telu som nechal dva kýpte ako ruky zdvihnuté, žalujúce. Po mocných pahýľoch, opierajúc sa o ne, lezie hore a hore, vzpína sa zúfalý zimozel: ním, brečtanom zimozeleniem, zarastám, rastiem, som už len svoje torzo. A čo vtáci – žlny, pinky, hrdličky, kukučky, sýkorky a holubičky driečne? Sadajú na tie mŕtve ramená riečne, nariekajú v ich nenáročnom náručí. I riekla: – Zriekať sa musíš... Literatúra je poranenie.
Celkom otvorené. Aby sa v zovretí zavrelo, nenájde príčinu.
|
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|