|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page) 
|
<<
späť na Fragment ročník 1992, číslo 6 Ak chceme odhaliť takého izolovaného člověka, akým je Beckett, musíme vychádzať zo slovného spojenia „žiť v ústraní“, ktoré je tichým heslom každej jeho chvíle, motívom jeho samoty a tajomnej zaťatosti, podstatou bytosti mimo, čo neúprosne a neustále pokračuje vo svojej práci. O človeku, ktorý smeruje k osvietenosti, sa v budhizme hovorí, že musí byť taký vzdorovitý ako „myš nahlodávajúca truhlu“. Každý ozajstný spisovatel' vynakladá podobné úsilie. Je to ničiteľ, ktorý sa pripája k existencii a obohacuje ju tým, že ju podrýva. „Náš vymedzený svet na zemi je taký krátky, že ho nemôžeme zasvätiť ničomu inému iba sebe.“ Tento básnikov zámer sa týka každého odmietnutia vonkajšieho, náhodného, iného. Beckett alebo nedosažitelné umenie byť sám sebou. Tu nejde o zdanlivú pýchu, stigmu, ktorou si je vedomý vlastnej jedinečnosti: keby slovo príjemnost neexistovalo, bolo by ho treba vymyslieť kvôli nemu. Je to čosi takmer neuveriteľné, priam obludné: nikoho nepošpiní, ignoruje hygienickú funkciu zlomyseľnosti, jej blahodarné cnosti, to, že je ventilom. Nikdy som ho nepočul ohovárať priateľov či nepriateľov. Je to istá podoba výnimočnosti a ja ho ľutujem, lebo podvedome musí kvôli nej trpieť. Nerád by som zlorečil – aký nepokoj, aký zmätok, aké komplikácie ho čakajú! Nežije v čase, ale súbežne s časom. Preto mi nikdy nenapadlo, aby som sa ho spýtal, čo si myslí o tej či onej udalosti. Je jednou z tých bytostí, čo chápu dejiny ako rozmer, v ktorom môže človek plynúť. Keby bol taký ako jeho hrdinovia, nepoznal by úspech a bol by presne taký istý. Pôsobí dojmom, že sa vôbec nechce prejaviť, že mu je rovnako cudzí úspech i neúspech. „Ako ťažko sa dešifruje! Aký formát to je!“ Toto si hovorím zakaždým, keď naňho myslím. Aj keby čírou náhodou neskrýval nijaké tajomstvo, v mojich očiach by vždy figuroval ako Nepreniknuteľný. Pochádzam z takého kúta Európy, kde je neviazanosť, obnaženosť, dôvernosť, okamžité necudné vyznanie bez nejakého podnetu nutné, kde sa o každom všetko vie, kde sa spoločný život obmedzuje na verejnú spovednicu, kde je tajomstvo úplne nepredstaviteľné a kde veľavravnosť hraničí d delíriom. To by azda stačilo na vysvetlenie, prečo ma tak fascinoval človek nadprirodzene diskrétny. Príjemnosť nevylučuje podráždenie. Keď ho na večeri u priateľov zahrnuli zbyločne učenými otázkami o ňom a jeho diele, úplne sa odmlčal a napokon sa nám takmer obrátil chrbtom. Ešte pred koncom večere sa zdvihol a odišiel, uzavretý a zachmúrený, ako býva človek pred operáciou alebo výpraskom. Asi pred piatimi rokmi som ho náhodou stretol na rue Guynemer. Spýtal sa ma, či pracujem. Odpovedal som mu, že som stratil chuť do práce, že nevidím potrebu prejavovať sa, „produkovať“, že písanie je pre mňa utrpením... Zdalo sa, že ho to ohromilo. Mňa však väčšmi ohromilo, keď o písaní hovoril ako o radosti. Naozaj použil toto slovo? Áno, som si tým istý. V tej chvíli som si spomenul, že sa mi pri našom prvom stretnutí v Closerie des Lilas pred desiatimi rokmi priznal, že je veľmi znechutený, lebo cíti, že už nemôže zo slov vyťažiť nič. ...Zo slov, ktoré ho azda milujú ako on ich? Sú jeho spoločníkmi, jeho jedinou oporou. On, ktorý si zakladá na nijakej istote, cíti uprostred nich čosi pevné. Jeho návaly skľúčenosti sa istotne zhodujú s chvíľami, keď v ne prestáva veriť, keď si predstavuje, že ho zrádzajú, že pred ním utekajú. Keď odídu, nemá nič, nie je nikde. Ľutujem, že som si nepoznačil a nezrátal všetky miesta, kde sa odvoláva na slová, kde sa zaoberá slovami. „Kvapky ticha skrz ticho,“ povedal o nich v Nepomenovateľnom. Symboly krehkosti premenené na nezničiteľné základy. Francúzsky text Bez sa volá v angličtine Lessness. Toto slovíčko vymyslel Beckett a vymyslel aj nemecký ekvivalent Losigkeit. Keďže mi toto slovo Lessness (ktoré je rovnako nevyspytateľné ako Bohmeho Ungrund) učarovalo, povedal som raz večer Beckettovi, že si neľahnem, kým preň nenájdem slušný ekvivalent vo francúzštine... Spoločne sme uvažovali o všetkých podobách, ktoré nám sugerovalo bez a menší. Ani jedno sa podľa nás nevyrovnalo onomu nevyčerpateľnému Lessness, onej zmesi straty a nekonečna, prázdnoty, ktorá je synonymom apoteózy. Rozišli mne sa dosť sklamaní. Po návrate domov mi naďalej chodilo po rozume to úbohé bez. Vo chvíli, keď som to už-už chcel vzdať, mi napadlo, že treba hľadať okolo latinského sine. Na druhý deň som napísal Beckettovi, že vytúženým slovom je podľa mňa sineita. Odpovedal mi, že na to myslel aj on, hádam v tej istej chvíli. Treba však priznať, že náš výborný nápad nebol až taký výborný. Zhodli sme sa na tom, že nebudeme ďalej hľadať, že vo francúzštine neexistuje podstatné meno, ktoré by vyjadrilo absenciu samu osebe, absenciu v čistom stave a že by sme sa mali zmieriť s metafyzickou úbohosťou jednej predložky. So spisovateľmi, ktorí nemajú čo povedať, ktorí nemajú svoj vlastný svet, sa hovorí len o literatúre. S ním, až na výnimky, takmer nikdy. V konverzácii ho väčšmi zaujímajú najrôznejšie každodenné témy (materiálne ťažkosti, všelijaké mrzutosti). Vonkoncom však netoleruje otázky typu: myslíte si, že to alebo ono dielo pretrvá? Že si ten či onen zaslúži miesto, ktoré má? Prežije X alebo Y, ktorý z nich je väčší? Hodnotenia tohto druhu ho rozčuľujú a deprimujú. „Načo je to dobré?“ spýtal sa ma po mimoriadne trápnom večierku, kde debata pri stole pripomínala Posledný súd v grotesknej podobe. On sám sa o svojich knihách a hrách nevyjadruje: preňho nie sú dôležité prekonané prekážky, ale prekážky, ktoré treba prekonať: úplne splýva s tým, práve robí. Ak sa ho vypytujú na nejakú hru, nezdôrazňuje podstatu, význam, ale interpretáciu, ktorej najmenšie detaily si predstavuje, minútu po minúte, priam by som povedal, sekundu po sekunde. Nezabudnem tak skoro na nadšenie, s ktorým mi vysvetľoval, aké požiadavky musí splniť herečka, čo chce hrať Not I, kde priestor ovláda a nahrádza iba zadychčaný hlas. Ako mu žiarili oči, keď videl tie maličké a pritom všadeprítomné, všetko zapĺňajúce ústočká! Akoby bol svedkom poslednej metamorfózy, najvyššieho pádu Pýtie! Keďže odjakživa milujem cintoríny a viem, že ich miluje aj Beckett (spomeňte si, Prvá láska sa začína opisom istého cintorína, ktorý je, mimochodom, cintorínom v Hamburgu), rozprával som mu vlani v zime na avenue de l'Observatoire o svojej poslednej návšteve na Pére-Lachaise a o tom, aký som bol pohoršený, že som na zozname „osobností“, ktoré sú tam pochované, nenašiel Prousta. (Beckettovo meno som prvý raz našiel mimochodom asi pred tridsiatimi rokmi v Americkej knižnici, kde som naďabil na jeho útlu knihu o Proustovi.) Neviem, ako sme sa dostali k Swiftovi, hoci keď sa zamyslím, nebolo na tom nič nenormálne, veď jeho výsmech je pochmúrny. Beckett mi povedal, že práve znovu číta Gullivera a nachádza záľubu v Krajine Hujhnhnmov a najmä v scéne, kde Gulliver šalie od hrôzy a hnusu, keď sa k nemu priblíži samica Jahu. Od neho viem – a veľmi ma to prekvapilo, ale najmä sklamalo –, že Joyce nemal rád Swifta. Mimochodom, dodal, Joyce vôbec nemal sklony k satire, hoci si to o ňom myslia. „Nikdy sa nebúril, bol ľahostajný, všetko akceptoval. Bolo mu to úplne jedno, či spadla bomba, alebo spadol list...“ Nádherný úsudok, ktorý mi svojou prenikavosťou a čudnou hutnosťou pripomína odpoveď Armanda Robina na otázku, ktorú som mu raz položil: „Preložili ste toľkých básnikov, prečo ste odolali najpoetickejšiemu zo všetkých múdrych Čuangovi-c?“ „Často som naňho myslel,“ odpovedal mi, „ale ako možno preložiť dielo, ktoré sa dá prirovnať iba k obnaženej krajine severného Škótska?“ Koľkokrát som si odvtedy, ako poznám Becketta, kládol v duchu otázku (priznávam, že dotieravú a hlúpu), aké vzťahy udržiava so svojimi postavami. Čo majú spoločné? Možno si predstaviť radikálnejší rozdiel? Treba pripustiť, že nielen ich existencia, ale aj jeho sa ponára do onoho „oloveného svetla“, ktoré vytvoril v Malone umiera? Viac než jedna strana sa mi vidí ako monológ po konci nejakého kozmického obdobia. Ako pocit, že sa vstupuje do posmrtného univerza, do akejsi démonom vysnívanej geografie, zbavenej všetkého, aj jeho prekliatia! Bytosti, ktoré nevedia, či sú ešte živé, lebo sú vydané napospas nesmiernej únave, únave, ktorá nie je z tohto sveta (aby som použil jazyk, ktorý sa prieči Beckettovmu vkusu), vytvoril všetky muž, o ktorom tušíme, že je zraniteľný, ale z ostychu nosí masku nezraniteľnosti. Nedávno som ich zazrel v akomsi záblesku a uvidel som aj väzby, ktorými sú spojené so svojím autorom, komplicom... To, čo som v tej chvíli videl, alebo skôr cítil, by som nevedel vyjadriť zrozumiteľne. Napriek tomu mi odvtedy aj ten najmenší zámer jeho hrdinov pripomína odtiene istého hlasu... Rýchlo však dodávam, že zjavenie môže byť rovnako krehké a tiež klamné ako teória. Pri našom prvom stretnutí som pochopil, že prišiel pred extrém, že hádam tam začal, že začal nemožným, výnimočným, slepou uličkou. Obdivuhodné je, že sa nehýbal, že keď zrazu dorazil pred múr, zostal naďalej rovnako statočný, ako býval vždy: hraničná situácia ako východisko, koniec ako nástup! Z toho ten pocit, že jeho svet, ten v kŕčoch sa zmietajúci, agonizujúci svet, by mohol pokračovať donekonečna, zatiaľ čo ten náš asi zanikne. Wittgensteinova filozofia ma nijako zvlášť nepriťahuje, ale toho človeka mám vášnivo rád. Všetko, čo som o ňom čítal, ma dojíma. Neraz som našiel spoločné črty medzi ním a Beckettom. Dve záhadné zjavenia, dva fenomény, ktoré ma napĺňajú spokojnosťou, lebo sú také zavádzajúce, také nevyspytateľné. Obidvaja sú rovnako vzdialení od bytostí i vecí, obidvaja sú rovnako nepoddajní, obidvoch rovnako pokúša ticho, konečné zavrhnutie slova, obidvaja chcú rovnako naraziť na nepreskúmané hranice. V inom čase ich priťahovala Prázdnota. Už sa vie, že Wittgenstein pomýšľal v istej chvíli na vstup do kláštora. Pokiaľ ide o Becketta, celkom dobre si ho viem predstaviť pred niekoľkými storočiami v celkom holej, nijakou ozdobou nepoškvrnenej bunke, kde nie je dokonca ani krucifix. Blúznim? Len si spomeňte na ten neprítomný, záhadný, „neľudský“ pohľad na niektorých jeho fotografiách. Naše začiatky sa, pochopiteľne, rátajú; ale rozhodujúci krok smerom k sebe urobíme len vtedy, keď už nemáme pôvod a poskytneme práve tak málo námetu na životopis ako Boh... To, že Beckett je Ír, je dôležité a pritom to vôbec nie je dôležité. A celkom iste je nesprávne tvrdenie, že je „aj anglosaský typ“. To by sa mu už vonkoncom nepáčilo. Je to azda kvôli zlej spomienke na pobyt v Londýne pred vojnou? Upodozrievam ho, že Angličanov pokladá za „vulgárnych“. Tento výrok nikdy nevyriekol, ale ja ho poviem zaňho. Obsahuje v skratke jeho výhrady, ba zatrpknutosť. Neručím za to, a možno je to akási balkánska ilúzia, ale zdá sa mi, že Angličania sú ľudia vrcholne umŕtvení a vrcholne ohrození, teda vrcholne jemní a vrcholne civilizovaní. Je to veľmi zvláštne, ale Beckett sa vo Francúzsku cíti celkom ako doma, hoci mu vôbec nie je blízka istá strohosť, cnosť výsostne francúzska, priam parížska. Vari nie je signifikantné, že prebásnil Chamforta? Nie celého, to je pravda, len zopár jeho maxím. Je to sama osebe pozoruhodná a vlastne nepredstaviteľná práca (keď si predstavíme, že typicky kostrovitej próze moralistov úplne chýba lyrický nádych), ktorá sa rovná priznaniu, netrúfam si povedať, že proklamácii. V tajných myšlienkach sa totiž chtiac či nechtiac prezradí podstata povahy. A tá Beckettova je natoľko preniknutá poéziou, až je nejasná. Svojou tvrdohlavosťou mi pripomína fanatika. Prácu, ktorú práve robí, by nezanechal, ani keby sa rúcal svet. A nezmenil by ani tému. V podstatných veciach je určite neovplyvniteľný. A v tom ostatnom, nepodstatnom, je bezbranný, pravdepodobne oveľa slabší ako my všetci, dokonca slabší ako jeho postavy... Než som sa pustil do týchto poznámok, povedal som si, že si znovu prečítam, čo v rôznych perspektívach napísali majster Eckhart a Nietzsche o „vznešenom človeku“. – Svoj plán som neuskutočnil, ale ani na chvíľu som nezabudol, že som to mal v úmysle. Preložila
Eva Piovarcsyová.
|
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|