| |
Aktuálne
Podujatia
Archív
Redakcia
História
Knižná edícia
Predplatné
Kontakty
Časopis
Fragment / F. R. & G. (fan page)
|
|
Fragment
ročník 1993, číslo 2
Adam
Zagajewski
Neopísateľný cynizmus poézie
Vnútorný svet,
ktorý je absolútnym kráľovstvom poézie, má tú vlastnosť, že je nevyjadriteľný.
Je ako vzduch; prirodzene, objavujú sa v ňom prúdy, napätia, rozdiely
v teplotách, búrky, ale jeho základným atribútom je totálna priezračnosť.
Čo teda robí tento vnútorný svet, ktorý je nevyjadriteľný, ale napriek
všetkému túži po sebavýpovedi? Používa úskok. Predstiera, že sa zaujíma
- a to mimoriadne - o vonkajšiu skutočnosť. Upadáva veľký štát? No prosím
- vnútorný svet je nadšený: má tému! Na obzore sa objavuje smrť.Vnútorný
svet - keďže má pocit, že je večný - sa trasie od radosti. Vojna? Skvelé.
Utrpenie? Úžasné! Stromy? Vädnúce ruže? Ešte lepšie. Skutočnosť. Bravo.
Skutočnosť je jednoducho nevyhnutná - keby neexistovala, bolo by si
ju treba vymyslieť.
Poézia sa usiluje
oklamať skutočnosť, predstiera, že je znepokojená jej problémami. Súcitne
pokyvuje hlavou. Ách, opäť zemetrasenie, hovorí. Ách, zase nespravodlivosť.
Znovu povodeň, revolúcia. Opäť niekto zostarel. Poézia sa obáva, že
jej tajomstvo niekto objaví. Jedného dňa si skutočnosť všimne, že srdce
poézie je studené. Že poézia vôbec nemá srdce, len veľké oči a vynikajúci
sluch. Skutočnosť odrazu pochopí, že bola len nevyčerpateľnou studnicou
metafor pre poéziu - a mizne. Poézia zostane na svete sama, nemá, prázdna,
smutná a nezrozumiteľná.
Dva defekty
literatúry
1. Keď sa spisovateľ zaoberá výlučne sám sebou, vlastnými slabosťami,
vlastným životom a zabúda na objektívny svet, na hľadanie pravdy.
2. Keď sa spisovateľ zaoberá výhradne pravdou sveta, objektívnou skutočnosťou,
vymeriavaním spravodlivosti, súdením ľudí, doby, zvyklostí a mravov,
ale zabúda na seba, na vlastné slabosti, na vlastný život.
A predsa bratstvo
Písanie je možno najmä aktom bratstva. Písanie si vyžaduje samotu, neraz
hlbokú a radikálnu, ale táto samota je vlastne tunel, ktorý vedie k
iným ľuďom, tunel vykopaný v žírnej zemi (a zemou je aj fantázia, aj
narcizmus, súcit i ľahostajnosť, neha aj arogancia, hudba i ambície,
krv aj atrament). Dokonca aj samovrahovia píšu listy. Básnici sa zabíjajú.
Kritici zabíjajú autorov. Čitatelia sa mierne nudia a topia knižky ako
mačence. Ale kto povedal, že bratstvo je ľahké? Len pekne nazrite do
Biblie...
Extáza a irónia
V poézii sa stretávajú dva protikladné živly, extáza a irónia. Extatický
živel je spojený s bezpodmienečnou, bezvýhradnou akceptáciou sveta,
ba aj toho, čo je v ňom kruté a absurdné. Irónia je však umeleckou reprezentáciou
myslenia, kriticizmu, pochybností. Extáza je pripravená objať celý svet,
irónia, kráčajúca v stopách myšlienok, spochybňuje všetko, čo sa dá,
kladie zákerné otázky, vystavuje pochybnostiam zmysel poézie - ba aj
samu seba. Irónia vie, že svet je tragický a smutný.
To, že môžu dva natoľko odlišné živly formovať poéziu, je nesmierne
udivujúce - ba vlastne dokonca kompromitujúce. Nie je teda nič čudné
na skutočnosti, že skoro nikto nečíta básne.
Nevinnosť a
skúsenosť
Williamovi Blakeovi vďačíme za slávne "Piesne nevinnosti" a "Piesne
skúsenosti". Inštinktívne sme naklonení chronologickému čítaniu týchto
básní: najprv nevinnosť, až potom, vykúpená utrpením, skúsenosť. Je
to tak naozaj? Je naozaj nevinnosť niečo, čo strácame tak ako detstvo,
raz a navždy? A nie je to tak, že môžeme stratiť aj skúsenosť? Skúsenosť
je istým druhom poznania; a je predsa známe, že nič sa tak ľahko nerozdrobí
ako poznanie. Týka sa to aj poznania, či múdrosti - etickej. Ktosi,
kto prežil koncentračný tábor - a to spôsobom poctivým, mravným - sa
potom môže zmeniť na egoistu, namyslenca, je schopný ublížiť dieťaťu.
Ak si to uvedomí a začne to ľutovať, vráti sa do stavu nevinnosti. A
preto nie je vôbec až také isté, že skúsenosť je na konci. Po skúsenosti
prichádza nevinnosť, nie naopak. Nevinnosť bohatšia o skúsenosť, ale
chudobnejšia o sebaistotu. Vieme tak málo. Chvíľu aj niečo chápeme,
ale vzápätí zabúdame alebo onú chvíľu zrádzame. Na konci je nevinnosť,
horká nevinnosť nevedomosti, otázok, zúfalstva, zvedavosti.
Preložil Karol
Chmel
|
|
Obálka
čísla:
Ilustrácie:
Mexické ľudové drevoryty a vystrihovačky,
B. K. S.
Obsah
čísla:
Dominik Tatarka
s. 2
Erika Podlipná
Koláž
s. 4
Josef Mlejnek
Básne
s. 9
Adam Zagajewski
Neopísateľný cynizmus poézie
(Eseje, básne a rozhovor)
s. 17
Paľo Bohuš
Jogging svätej Genovévy
s. 31
André Pieyre de Mandiarques
Druhý Belvedér
s. 36
Octavio Paz
Tri eseje
s. 46
André Pieyre de Mandriarques
Orol alebo slnko?
s. 59
Antonin Artaud
Dve eseje
s. 62
Enrique M. Butti
Jestli jsem tě potkal, tak se na to nepamatuju
s. 69
Rozhovor s Jurajom Raýmanom
s. 73
Juraj Raýman
Vystúp z tieňa svojho tieňa
s. 77
B. K. S.
s. 82
Julian Ragozinski
Několik úvah o čtení intimních sdělení vůbec a Juliena Greena zvláště
s. 97
André Gide v zrcadle deníku Juliena Greena
s. 105
Julien Green
Deník
s. 109
Ján Patarák
Povesť o čiernom holubovi
s. 138
Ivan Diviš
Humor
s. 145
RECENZIE - POZNÁMKY Pavel Matejovič
História v kocke - Ivan Kamenec: Slovenský štát
s. 148
Jiří Blažek
Komunizmus je povaha - Milan Kundera: Směšné lásky
s. 149
Ivan Kadlečík
Tajná správa spod hladiny - Milan Nápravník: Na břehu
s. 151
Martin Kasarda
Krv básnika! - H. C. Artmann: Dracula, Dracula
s. 152
- mk -
Millerův chorál o sexu a smrti - Henry Miller: Obratník Kozoroha
s. 153
Jiři Blažek
Výstava na křižovatce kultur
s. 154
Knižný monitor
s. 158
Časopisecký monitor
s. 161
Skelety a silhouety
Jiří Olič: Venkovské obrázky
s. 163
36 x podľa Prousta
B. K. S.
s. 164
Bora Ćosić
Markíz v pekárni
s. 166
|
