| |
Aktuálne
Podujatia
Archív
Redakcia
História
Knižná edícia
Predplatné
Kontakty
Časopis
Fragment / F. R. & G. (fan page)
|
|
Fragment
ročník 1994, číslo 5-6
PELERÍNA
David Albahari
Príbeh
Zatiaľ len ticho, mlčanie. No potom sa zjavia všetky tie nevyhnutné
šumy: hukot vetra, šelest konárov, zamat krokov, krik motýľa, ba dokonca
teraz, v tichu, ale rýchlo, rýchlo, musíte to vidieť, kamsi zahýba veta.
"Moje ústa sú plné hviezd." Päste sa zľahka dotýkajú, ústa sa otvárajú,
zuby si prezerajú tmu. Na okamih akoby nikto ani nedýchal. Poznáme ten
pocit, tú napätosť hrude, stuhnutosť nôh, úpornosť chodidiel, otupenosť
prívlastkov, a aj ten sklon vyratúvať, zoraďovať predmety. V tme žiaria
slnečnice, odraz mesačného svitu sála z tekvice. "Ach, otec," pomyslela
si, "moje ústa sú plné hviezd." Niekto sa dotýka líca, niekto mraští
obočie. Teraz by voda, keby len bola nejaká voda, vydržala akúkoľvek
váhu, každý by mohol byť vykupiteľom a prorokom. Ale
pes prvý preruší ticho, sadne si a začne zavýjať, potom počúva. Nikto
mu neodpovedá, ale aj my počujeme, že niekto chodí po tráve. Je to sotva
postrehnuteľný zvuk, akési malé zviera, možno mačka. A potom spadne
z konára jablko, rovno pod oknom, ako v kohosi poviedke. "Moje ústa
sú plné hviezd." Koľko sily, koľko možností skôr než sa vyslovia slová;
koľko bezmocnosti, keď sa pominú, vždy budú kohosi majetkom. Chlapec
by mohol ešte dlho počúvať, dievčatko sa oprelo o brezu a už skoro spí,
rovnako ako pes. Kým tma okolo nás hustne, kladieš mi ruku na plece.
Potom prestieradlo, zabudnuté na kanape za domom, zastená pod náporom
vetra a vzlietne, o čom sa presvedčíme o niečo neskôr, keď opatrne,
skoro v zástupe, vyzrieme spoza rohu, a ono sa vyrúti proti nám, nič,
len bledá tkanina tmy. Potom si čupneme a ohmatávame trávu, stierame
z nej vlahu. "Ach, otec," pomyslí si, "moje ústa sú plné hviezd." Poďme,
deti, vráťme sa domov, noc má tisíc očí, nočný vzduch je opojný, múti
myšlienky a povzbudzuje srdce a ženie dušu do neužitočných sľubov, a
aj tma, tá sviňa, nám berie všetko, čo sme si toľko rokov strádali,
skrývali, čo sme podchvíľou kontrolovali, overovali, či je to ešte tam.
Šelest konárov, zamat krokov, blikajúce svetlo, ale predsa len svetlo.
Udýchaní, ako po veľkej námahe, sedíme a dívame sa, ako sa nám vracajú
tváre.
Preložil
Karol Chmel.
|
|
Obálka
čísla:
Ilustrácie:
András Wahorn
Obsah
čísla:
Emil M. Cioran
Nebyť už človekom
s. 3
Karol Strmeň
Básne
s. 5
Ivan Kadlečík
Maximy
s. 10
Béla Hamvas
Posteľ
s. 11
Rozhovor s Péterom Esterházym
s. 15
Péter Esterházy
Kam sa dostaneme
s. 29
Rozhovor s Gyorgyom Spiróm
s. 33
Gyorgy Spiró
Potopa
s. 41
Gergely Angyalosi
Vízia apokalypsy a postmoderná maďarská próza
s. 48
Zo súčasnej srbskej poézie
(A. Debeljak, A. Ihan, J. Potokar)
s. 59
Jaroslav Supek
Komunikácia
s. 71
Radoslav Matejov
Básne
s. 84
Rozhovor s Trumanom Capotem
s. 89
Truman Capote
Autoportrét
s. 112
Básnici Ameriky
Bill Shields
s. 125
Josef Jedlička
Poezie Ivana Diviše jako osobní riziko
s. 131
Ivan Diviš
Věž
s. 151
Josip Osti
Narcis
s. 157
Pocta Jiřímu Kolářovi
(P. Král, J. Vladislav, J. Koblasa, J. Škvorecký, I. Diviš)
s. 163
Ivan Diviš
Kosmos
s. 171
RECANZIE - POZNÁMKY
Pavel Matejovič
Juraj Špitzer: Nechcel som byť žid
s. 174
Časopisecký monitor
s. 174
36 x podľa Prousta
Dušan Mitana
s. 177
Pelerína
David Albahari: Príbeh
|
