|
|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)  |
Fragment
ročník 1995, číslo 1
Počiatočná Kišova podozrievavosť na mojom literárnom večere však nebola výsledkom jeho intolerancie voči literárnej pospolitosti. Keď si vzal do rúk Dunaj, najprv si prečítal pasáž venovanú Subotici, jeho rodnému mestu, a musel byť urazený, lebo mal pocit, že mesto je opísané nevieryhodne ako krajina plná falzifikátov a podvodov, ktorej prehnaný a heterogénny eklekticizmus sa stáva kráľovstvom bezuzdného gýča. Svojou citlivou a žiarlivou reakciou Kiš odkryl celé bohatstvo svojich emócií, nevôľu človeka, ktorý si ako spisovateľ môže zvoliť svoje rodisko, symbolický scenár groteskného svetového blúznenia, ale ho preto nemiluje o nič menej, naopak, ľúbi ho väčšmi ako jeho rodáci, ktorí ho obviňujú, že o ňom rozpráva nepekne, a nedovoľuje iným, cudzincom - v tomto prípade mne - aby o ňom hovorili v zlom. Bolo však jasné, že práve táto dunajská Subotica, toto slovansko-maďarsko-rakúsko-nemecko-židovské mesto - a v tom sme sa zhodli za pár minút - pre mňa znamenalo niečo veľmi podobné tomu, čo znamenalo preňho - mesto protikladov, ktoré ho robia neskutočným a robia z neho mýtické zrkadlo nemožnosti sveta. (...) Ešte v ten večer sa z nás stali priatelia a pri zriedkavých príležitostiach, keď sme sa stretli, sme v podstate pokračovali v rozhovore o Subotici, aj keď sme ju vlastne ani nespomenuli. Pretože pre Kiša bola Subotica svet - tak ako Praha pre Kafku alebo Dublin pre Joycea; bola Panónskym morom v malom, bola tým dunajským kontinentom, ktorý často ako lakmusový papierik vyjavuje nepredstaviteľnosť historických udalostí, rozpor medzi rozumom a realitou. Kiš sa vydal na tento kontinent, ktorý je zároveň živý aj neskutočný, ktorý je obrovským pestrým chaosom, ktorý sa rozvinie v kolesách dymu, v kolesách dymu z cigarety vyfajčenej v smradľavej balkánskej čakárni, v dyme zániku. (...) Na stránkach Kišových kníh nenachádzam len témy a miesta, ale aj postavy a osudy, ktoré sú mi blízke a tvoria aj súčasť mojej životnej skúsenosti. Napríklad Karlo Štajner, austro-juhoslovanský revolucionár, ktorý prežil dvadsať rokov v sibírskych lágroch pre jednu z mnohých chýb v cestovnom poriadku svetových Dejín, Štajner, ktorého som spoznal na jednej večeri v Záhrebe, milý a tichý starší pán, trochu nahluchlý a plný úcty a lásky k blížnym. V narušenej mozaike histórie treba pristúpiť k dôslednejšiemu pátraniu po autentických a zabudnutých udalostiach, skutočných a stratených príbehoch, skutočne prežitých životoch; na zachránenie mozaiky, na jej pretvorenie treba fantáziu, predpoklady, uzávery, alternatívnu rekonštrukciu skutočnosti, dobrú básnickú lož, oslavovanú odpradávna, lož, ktorá bude schopná vzdorovať ideologickej falzifikácii a zabudnutiu. Možno je moja príbuznosť s Kišom založená v prvom rade na tejto láske k skutočným udalostiam a príbehom, dobrodružnejším než akýkoľvek romantizujúci výmysel, možno na presvedčení, že poézia je predovšetkým vášeň pre doslovné prepisovanie nápisov a cestných tabúľ. (...) Bol to slobodný človek, človek oslobodený najmä od mánie písania a publikovania, ktorá morí spisovateľov, túžiacich neustále si potvrdzovať svoje meno na zozname prítomných. Keď sme sa videli posledný raz, tesne pred jeho smrťou, v Budapešti, povedal niečo, za čo mu budem do smrti vďačný: ktosi mu totiž položil známu povinnú otázku - čo teraz píše. Kiš pokojne odpovedal, že nepíše nič, a že ani nepociťuje potrebu písať: "On a déjà fait, on a déjà écrit..." Preložil
lech l. marko.
|
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|