|
Fragment
ročník 1999, číslo 3-4
Pavel Bunčák
Slová
pred snom
KEĎ SKUČÍ
NOC
Od zimy
rastie mi kožuch
vo vetre chcel by som krídla
a v daždi plutvy prosím
Jak zajac
driemem v kroví
blížia sa poľovníci
chcel by sa zmeniť na bažanta
Budím
sa od strachu
zvedavý prsty rozťahujem
či nemám plutvy miesto rúk
Som sám
a nezmenený
múdrejší ani o chĺpok
ošumel časom len môj plášť
PRIVOLÁVANIE
SNA
Vyzlečený
zo všetkého
zo svojho vlastného tela
z celej duše svojej
Len srdce klope osamelé
väčšie a väčšie ako strach
Ale ja
sám prechádzam sa
v najtichších uličkách
vysnívaného mesta
Sú celé biele a trochu ako nebo
kde je najbližšie od srdca k srdcu
ešte bližšie od podania ruky
keď sa vykľuje zo svojej škrupinky
sama neznáma
a klope na všetky okná
v prastarej uličke
novými topánkami
ktoré ťa bodajú do srdca
Zničohonič
opäť máš ruky nohy a ústa
čo si pohvizdujú
starú melódiu
ktorá sa rodí a zomiera
v tej istej chvíli
NÁSILNÍK
ČASU
Niet
prívlastku ktorým by si nezohavil tvár
ten smiešny kolotoč nesúci pre nikoho
Niet vznešenejšej myšlienky čo by sa nevlúdila
do všetkých jeho dutín
a nevytryskla bolestivým smerom
kde ústia všetky túžby
ó kiež by rozriedené rozumom
aby bol človek dlho na zemi
urobil z pekla raj
Ale keď
čakáš pridlho na lásku
čo ti zostáva
len otvorená rana
a skamenelý strom
z ktorého opadalo dávno lístie
a z plodov zostali len semená
predané vetru napospas
donekonečna
A preto
škrtím všetko čo sa míja
ešte pred narodením
ešte pre oplodnením
vzdušný hrad na smiechu postavený
podpaľujem
kým nezostane uzol jatočného mäsa
ktorý sa zvíja
bitý nemilosrdnou dlaňou oceánu
na najcitlivejšom mieste
tvojho večného tela čo sa strachuje
že ho nebude
HRDÁ
SAMOTA
Čo je
tvoja hrdosť
lietajúca medzi listami jazmínu
proti ktorejkoľvek najmenšej hviezde
proti večnosti mračna putujúceho
okolo zeme keď z času na čas
zatína zuby do skál
aby sa pri pleskote slnca rozletela
ó hrdosť premenená
na všetko čokoľvek vydychuje
človek červ sup
tvoriaci neviditeľné priateľstvo
od času do času
Čo je
tvoja hrdosť
rastúca zo zeme
mlčanlivá a obnažená
aj na ňu možno vytesať nápis
samotný v samote nejestvujúci
bez veku bez veku
Čo je
tvoja hrdosť
odiata do kvetu
od času do času
nič nevie o sebe
letí a spieva si
do smiechu do plaču
bez veku bez veku
| 
