|
Aktuálne
Podujatia
Archív
Redakcia
História
Knižná edícia
Predplatné
Kontakty
Časopis
Fragment / F. R. & G. (fan page)
|
|
Fragment
ročník 2001, číslo 1-2
Tomasz Różycki
Hyperborea
Hyperborea
Neočakávaný
návrat zimy nás zaskakuje,
keď sa už venujeme jari. Nepomáha slávne
poskakovanie ani ešte slávnejšie podupkávanie,
keďže blato zrazu zamrzlo na kameň. Život sa doslova
scvrkáva v rukách.
A zas
sa treba ovinúť hrubou vrstvou, skryť sa
hlboko. A mráz chladnokrvne stína výhonky, púčky, klíčky.
Po spustošení sadu odchádza na veľkých, mäkkých
labách, opitý nadšením.
Come
rain or come shine
Marec
začína trúbka. V izbe vedľa sa dieťa pohybuje
v spánku, s niekým sa rozpráva. Sarah Vaughan mieša mlieko s popolom,
čiastočky tmy sú ťažšie než niečo, čo nás neopúšťa od samého
začiatku. Chýbajú len slová. Cítiť to výrazne, aj dážď sa
vyhýba niektorým miestam. Práve tým, na ktoré si položila ruky.
Epilóg
Zaspávame
v tieni, pri otvorenom okne, v tom čase
hudba vykonáva drobné práce, pohybuje mŕtvymi predmetmi,
vpúšťa celé koryto vzduchu. Vrabce zďaleka pozorujú
príbehy, strany sa samy obracajú, pár ráz sa mení denná doba,
sezóna, epocha. Dochádza k neodpustiteľným rozhodnutiam. Farby
sa rozmnožujú
na vedľajšej stene, rozbiehajú sa po nábytku. Keď otváram oči,
všetko stuhne a čaká na prvý pohyb.
Zima,
zima
Zima
odstupuje, zadupáva ohniská v sadoch, zvinúva plachty
a šiatre. Bez zrejmej príčiny, na prahu víťazstva
odchádza,
dáva dole obliečky, prestieradlá, demaskuje les,
pole aj chodníky.
Teraz
mesto odpočíva, skončilo sa obliehanie. Vstávam a pomaly
kráčam, obzerám si stopy po okupácii: ulice a chodníky sú plné
blata, na námestie a na múry vystupuje špina a plieseň, hnedé a sivé
frakcie. Pod nohami rozkvitajú benzínové škvrny,
dávajú
o sebe vedieť podzemné hnutia lariev, doteraz
spiace vírusy, farby sa hašteria, všade je plno odpadkov,
obhryzených kostí. Odvíjam obväzy a vidím ranu,
teraz odkrytú, vystavenú pôsobeniu svetla,
ktoré
pomaly preberá zhnité lístie, dvíha spráchnivené konáre,
obrazia rozmočené stránky, nerozpoznáva slová.
Mágia
Stmieva
sa, o chvíľku je koniec. Dávam ti meno Didymos,
lebo si blížencom mojej krvi. Po prvých chodníčkoch
spánku prichádzaš, stačí zatvoriť oči, napísať prvé
slovo. Si tu preto, aby si ma pokúšal.
Rozpoviem
ti celý život, vyber si: naľavo je to, čo je temné,
napravo to, čo je čierne. A v noci ma stále budia tie hodiny,
čo dávno nejestvujú – odbíjajú zimný čas.
A akosi
ti verím, a takáto je naša stávka: dva poháriky vodky,
a kto prejde touto stenou, vezme si to, čo zostalo – zožltnuté fotografie,
neodoslané listy, vlasy v obálke, až kým sa nerozpadnú.
Zapisujeme
krvou, akoby písmená žili, ďaleko od sviec, dychtivo,
čakajúc na chvíľu slabosti, neopatrnosť, sen.
Elégia
Október,
trpký dážď. Jeseň tu ochorela
na pľúca. Dýchaj pokojne, zhlboka, až celkom
do dna, nech tá červená melanchólia pretrhne vzdúvadlá
na Odre. Ďalší zázračný spôsob ako vyhnať
démona.
Mesto sa rýchlo podrobilo,
všetky znaky tomu nasvedčujú, ešte sa bránia omrvinky
krvi, ešte sa vrásni koža rieky. Ale vietor
už rozostavil svoje tatárske hliadky na hraniciach periférie.
Ale diabol
stále býva za kanálom, naľavo
od Schodov a značí tabletky krížom. Možno priveľmi
túžim, možno je to jednoducho koniec storočia.
Usilujem sa dýchať pokojne, pomaly, kým sa mi
nezamotá
hlava. Potom zvápenatie vzduch, ešte raz
prežiť, o tú chvíľku strachu, svoju smrť.
Siedmu
noc píšem túto báseň
Nebo sa
rozjasňuje nad Parížom, a Słowacki ustavične
pľuje krv. Kdesi na východe je dúha, ufňukaná duša
vstáva ako chladný vietor zo Seiny.
Okno do
izby je otvorené, poletujú listy, prach tancuje.
A počuť, ako ktosi v pľúcach píska dunku, až praskajú
bubienky krvi.
Ľavý anjel tam sedí, vzorku sliny z vreckovky číta
ako báseň. To sa len zdá – hovorí. Usadil som sa v gýči.
Tento list je otvoreným oknom.
Skoč a
dám ti celé kráľovstvo. Budeš utekať z kopca,
tam dolu je Ikwa, chlapci plavia kone.
Halič
V záhradkách
pália lístie a dym sa hryzie
s októbrom. Žmúriš oči a tým postrčené
oblaky odkrývajú modravé podnebie
dňa. Cez mihalnice vidieť spiace hory a prach
stúpajúci
po tatárskych chodníkoch. Červená
armáda odchádza, postúpaná tráva dvíha hlavu,
vzdorne. Na pusté nádvoria padajú sadze. Až
teraz ťažko štartujú včely. Zvony z kopca
udierajú
do zátylku snov. Prebudená Visla sa ježí,
nehybní králi otvárajú oči. Zreteľne
vidieť, že rozhýbaný vzduch je plný
baktérií, duchov mŕtvych. Krúžia, priživujú sa
na nás,
rozprávajú sa. Na múroch tohto mesta,
na tvári rána, pod predkožkou noci.
Vaterland
Marec,
sezóna kraľovania mastných vetrov
spoza Odry. V jelšine a v kríkoch húkajú
germánski bôžkovia. Trocha spím a trocha čítam,
ale koniec si stále odkladám na zajtra, na deň,
keď príde
jar a hodí pochodeň rovno do stredu
mojich snov. Trocha spím a trocha kráčam vo sne
popri rieke a vyzerám tú loď, či už
dorazila k brehom zaslineným hmlou, či už.
A to
je zdetinštenie, weltschmertz, hrudka soli
na dne popola po spálenom meste, ktoré
nosím v zápalkovej škatuľke. Nedaj sa zviesť
vetrom, lebo ťa zdvihnú, odnesú a odhodia
niekde
v lesoch, medzi štebot sviežich dcér Germánie,
sovie škreky. Som tu oddávna, trocha
spím a čítam. Nehovoril som ti o tom, ale
často sa prebúdzam v tej prázdnej lodi, uprostred
rieky,
a vyzerám ťa na brehu, v hmle.
Ten
druhý život
Hlad zapisuje
po dvadsať strán denne, riadok
po riadku, všade vídať jeho meno, na zrkadle
a na tanieroch, nemôže nájsť adekvátne slovo
pre to, čo už vie, nijakúé zaklínadlo. Jeho fantastický
román rastie.
Pozorujem
tie úsilia zboku, čosi v tieni, v pohodlnom
kresle na terase. Júl rozpaľuje štvrte vzduchu,
takže stojí za to vycúvať z pekla aspoň na chvíľku,
nabrať do úst odstup.
Nové kapitoly
sú ešte šialenejšie. Tak celé
kmene vyrážajú na výpravy, banky vystavujú
potvrdenia o dôvere, chronológia sa trhá a pribúda postáv,
všetci sú poznačení tým istým hladom a tušom, ale slovo
nemožno nájsť.
Toto je
len začiatok, viem. Nezaprel som nič,
a predsa ma nikto nespoznal. Nikto nepozná túto úlohu. Viem
aj niečo o konci, ale nehýbem sa a ticho sem znáša
kartónové škatule, stavia naokolo pyramídy zo zahanbenia,
nemé veže.
Onedlho
sa to zmení. Hlad pohltí slová, celú prázdnotu
náhod, vie, čo je to pomsta. Zaklínadlo zostane
hneď vedľa, ale rozprávanie nenájde svoj zmysel. Budú iné,
zázračne falošné modlitby, a stane sa –
prídu
nové armády a pažravé bandy.
Hlad prehovorí vlčím nárečím a nebudú písmená..
Vtedy budú volať a na čisté stránky polí vyjde z tmy
Nový satrapa, nemý blázon, čierny duch poézie.
Neskôr,
v inom živote
Chagallovi
Nikdy
som nedokázal umrieť. Nesmrteľnosť
je lietajúca ryba z môjho sna, ponáral som ju do temperových farieb,
natieral olejmi, rumelkou a chrómom,
videl som, ako sa vznáša nad domom a lúkami.
Nejestvovali
nijaké hranice, na anjelských krídlach
sa zjavovala stále tá istá melódia pre husle, tancovali
tam mačky s ľudskými tvárami, ľudia s kozími hlavami.
Boli sme všetkým, každým tvorom;
tie krídla
nás unášali pred pogromami, nebo sa
obracalo nad Vitebskom aj Parížom, oblaky
klesali a my sme sa vznášali ako čmuha sadzí z krematória,
nosila si závoj a svadobné šaty a žili sme navždy,
narodení
pred toľkými rokmi, že si pamätám prvé
farby aj tú oknom vylietajúcu rybu. Nie je pravda,
že som nerozmýšľal o smrti, ale ukázalo sa, že je to len
sen, že je vlastne iba celkom iný život. Pýtal som sa
všade
a všetkých, kde je koniec a nikde
sme sa nezastavovali. Čas nepozná hranice,
jednoducho neexistuje. Je to lietajúca ryba, a kdesi
nad ňou sme my, naša láska, naše večné narodeniny.
A teda
vojna
Čosi nám
muselo uniknúť, evidentne sa toho veľa udialo, kým
sme spali, za naším chrbtom sa popresúval nábytok, zmenil sa
oficiálny jazyk a valuta a zobudili sme sa teraz v inej krajine.
A nie je to vlastne ani záležitosť oficiálnych farieb.
Jednoducho
sme museli pridlho spať, zabudnúť na základné
veci, keď nám teraz prinášajú účty, prerušujú nám prívod plynu.
Keď naše dokumenty patria teraz cudziemu štátu, ktorý
prebúdza smiech a obavy.
Musel
nám uniknúť nejaký závažný detail, nejaká rozhodujúca
chvíľa, keďže naokolo sú celkom neznáme veci a na predmestiach
počuť nepredstaviteľné nadávky. Na vyvolaných záberoch
až teraz vidieť, ako sa niekto trápi nad naším detstvom.
Museli sme sa pridlho zaoberať sami sebou, pridlho zostávať
vo sne, ak už nereagujeme na žarty a obyčajné hry
nás desia. Muselo sa stať niečo, o čom nevieme.
Muselo
sa niečo stať v tú noc, keď sme zatvorili dvere našej izby
a temnota, čo zostala tam,v tom hluchom tichu, postúpila
o tri kroky bližšie k prahu.
Entropia
V ten
jún, keď slnko zháša trávniky
pri Odre a rozpadajú sa mosty, som povedal,
že nemáme vlasť, umrela pri prevoze,
no možno ju rozniesli na hrivách jazdecké armády,
a básnici
prekrútili jej meno, zomleli ju
novinové litery. Preto každý odniesol, čo mohol,
pod viečkami – zem, piesok, tehly, celé plásty
neba a vôňu trávy, a teraz sa nevie,
čo s tým
urobiť, ako zatvoriť oči, ako spať
a plakať. Je jún a čoraz ťažšie sa s ňou ide.
Pýtam sa, prečo nespálili Ľvov,
prečo ho nepremenili na popol, ľahký dym,
nikto
by nemusel nosiť takú ťarchu celý
život a padať sto ráz ešte aj v snoch.
Preložil
Karol Chmel.
|
|
Obálka
čísla:
Kresba
Obsah
čísla:
Emile Cioran
Vyznanie
str. 3
Roland Francois Sauvage
Básne
str. 5
David Albahari
Neobyčajné poviedky
str. 11
Alexander
Sergejevič Puškin
Eugen Onegin
(Román vo veršoch)
str. 15
Krása ako symbol pravdy
(Posledný rozhovor s Andrejom Tarkovským)
str. 63
Tomasz Różycki
Hyperborea
str. 69
Bogdan Bogdanovič
Disciplina etrusca
Stratené mesto
str. 83
Ivan Kadlečík
Keby sa klarinet podobal na kopu kovového šrotu
str. 101
Peter Michalovič
Rozprava o venovaní, názve a prvej vete jedného románu
str. 109
Francois D'Orcival
Dvaja tajní agenti
str. 125
Dragan Velikič
Severná stena
str. 135
|