|
|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)  |
Fragment
ročník 2007, číslo 3-4
Človek si chce zachovať chvíľu, život, i ponad smrť chce pretrvať každý ináč a svojím spôsobom. Človek je už taký. A bol vraj taký už v dobe ľadovej, človek, – lovec mamutov. Človek prichodí na svet, rodí sa, vrodzuje nie do prírody, ale do kultúry. Dnes už azda ani púšte, džungle, pralesy neponíma ako prírodu. Kultúra lovecká, barbarská, poddanská, primitívna či dnešná je jeho životom, z ktorého sa, i keby chcel, nemôže vymknúť, dať sa vyhodiť katapultom ako kameň. Krajina je večne ukorisťovanou krajinou, plienenou, rozrytou vášňami a pudmi ľudí a národov. Vrstva kultúrnej pôdy, ktorou je pokrytá, to nie je iba pot a hnoj, to sú spáleniská, preliata krv, ľudské kostry, trosky kultúr, žijúce rumy, hlasné kamene. Krajina už dávno predávno prestala byť prírodou, povrchom, ktorý stvárňujú vody, vetry, atmosferické vrtochy, mechanické zákony. V krajine viac ako príroda je prítomný človek, jeho minulosť, jeho dejiny, jeho sily. Človek nemá kde vystúpiť zo seba, zo spoločnosti. I keď si vše zúfa, i keď naňho dolieha a drví ho ľudský osud, nemá sa kde uchýliť, utiecť, stratiť sa. Ľudia sú všadeprítomní ako bohovia. Kedysi to bola azda krásna vec mať všadeprítomných bohov, bohov, ktorí vás všade chránia. Dnes je to otrava. Dnes si človek radšej tvorí bohov osobných, miestnych, záhradných, domácich, vracia sa k stromom, prameňom, objektom. Áno, človek je tvor rozumný, homo sapiens podľa všeobecnej prijatej definície, ale jeho rozumnosti či racionalizmu treba predovšetkým tak rozumieť, že človek svoju rozumnosť vynakladá na to, ako zužitkovať tých druhých. Podľa ďalšej definície človek je homo faber, to jest výrobca výrobných nástrojov. Tu treba povedať, že predovšetkým nástrojov zabíjania, zbraní, organizácií, ideológií na zabíjanie, zotročovanie, využívanie tých druhých vo svoj prospech. Príroda ani zďaleka toľko človeka neohrozuje. Ale človek človeka, človek proti človeku večne zbrojí, večne sa organizuje. Toto je ten nekonečne dravý ľudský živel, ktorý sa valí a unáša nás ako prúd dejín. Človek práve voči sebe nevie nájsť účinnú ochranu. Zabíja sa práve tak absurdne ako absurdne sa množí. Archeológia nám
vykopala Veľkomoravskú ríšu, odkryla nám našu otčinu, ktorú kedysi nám
malému národu nežičlivá historiografia vyhlasovala za pohraničný hvozd,
do ktorého sa slovenský ľud, naši predkovia iba vlúdili, infiltrovali
sa. Archeológia vykopala veky, rehabilitovala legendy, mýty, posvätné
texty, večnosť kultúr. Etnológia objavila primitívne kultúry, ktoré
uchovávajú stav ľudstva, o ktorom by sme ináč iba tušili. Chápeme sa
iba v súvislostiach. Čím širšie sú tieto súvislosti, tým hlbšie sa chápeme,
tým naše sebavedomie, najmä sebavedomie malých národov je istejšie,
vyzbrojenejšie, tým je i chápavejšie a znášanlivejšie, naozaj všeľudskejšie.
A v týchto rozširujúcich sa súvislostiach chápeme aj zjavy, ktoré sme
nevideli, nechceli vidieť alebo sme ich popierali, odkazovali do oblasti
povier, bájí, ilúzií. Kultúra je pamäťou. Hľadaným, nachodeným východiskom,
i keď umelým, nevyhnutným, aby človek, odprírodňujúci sa tvor s vedomím
či svedomím, nezošalel.
|
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|