|
|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)  |
Fragment
ročník 2008, číslo 3-4 Zhovárať sme sa začali opatrne, skusmo. Sondovali sme: čiernu kávu, biele aj červené víno. Hlavne modranské. Otázok bolo vždy viac ako odpovedí. A vždy som sa dozvedel viac o iných ako o Verone Šikulovej. Jej otec – „tatuško Vinco“, Rudo Sloboda, Ilja Zeljenka, Jozef Mihalkovič, Elo Havetta, všetci modranskí, dubovskí, bratislavskí blúdiči, staré mamy, deti, zvieratá a kvety: všetko v jednom a naraz. Zaraz.Mailujeme si často: správy, momentky, odporúčania, vysvetlivky chúliace sa pod aj nad čiarou napísaného alebo nenapísaného, povedaného, videného aj počutého, premlčaného. Veronine poviedky, básne, či detské texty nepotrebujú návod na použitie, ani do hĺbky a šírky všetko a nič objasňujúce komentáre. Sú tvrdohlavo autentické, odzbrojujúce svojou štýlovou, obsahovou spontánnosťou, hravo víťazia aj v hrách, v ktorých sa prehráva. A nehrajú sa na nič, čím nechcú byť. Tak, ako tento rozhovor.
Zhováraš sa niekedy s tými, ktorých už tu takmer nepočuť? Možno sa s nimi zhováram viac ako s tými, ktorí sa rozkrikujú... Môj svet je zoštelovaný inak. Nerobím rozdiely. Ak sa mi zdá, že mi niečo hovorí tatko, vypočujem si ho, a ak treba, náležite odpoviem. Ty však možno narážaš na moje ranné besedy s vtáčkami v záhrade, lebo ani tie už takmer nepočuť, teda doplním, že debatujem aj s kvetinami. Pestujem ruže a niekedy sa ida cestu po záhrade prihovorím nahlas jednej, odrazu mám pocit, že ostatné jej môžu závidieť, a už to ide. Niekedy sa zhovárame aj hodinu, nie a nie sa z tej záhrady vymotať a dostať dnu do kuchyne, také sú tie moje kvety uvravené! Náhle zlomy, zvraty, pretnuté laná: z minúty na minútu, bez toho, aby prišlo varovanie... Tak to predsa je! Keď ti praskne guma v gaťoch, tiež ťa vopred nevaruje... Máš vždy po ruke to, čo potrebuješ? Potrebuješ to, čo máš práve po ruke? Naozaj nepotrebujem nič. Niekedy bývam prekvapená ako veľmi nič nechcem a nepotrebujem. Sama seba zavše presviedčam, že to alebo ono predsa len musím mať, a keď sa presvedčím, potom otravujem, kým nemám, no a potom sa mi zdá, že mám priveľa. Som trochu šibnutá vo veciach chcenia a nechcenia. Všetko alebo nič, a v podstate mi to je jedno, pokiaľ ide o statky nehmotné. Vo vzťahoch je to trochu komplikovanejšie. Vždy som chcela pyšnú lásku, všetko a nič zároveň, a najlepšie nielen jednu, ale rovno tri! Aký význam pripisuješ „prvej vete“ v poviedke? Je „prvá veta“ – hneď po téme – druhým „bleskovým nápadom“, ktorý určuje náladu a atmosféru textu? V Havettovom a tatuškovom filme Ľalie poľné hovoria dvaja tuláci: „...ujo, my vieme hrať, len nevieme začínať...“ Prvá veta je prvá veta. Je dôležitá ako ostatné, nie dôležitejšia. Keby nebola, chýbala by... Je to tak ako s tým jedným jediným tónom v mojej poviedke. A ak zle zahráš hneď na začiatku, no čo ja viem? Je dobré, keď nájdeš hneď na začiatku tie správne dvere, keď sa ti nimi podarí do textu vojsť a nestratiť sa. Dokážeš od začiatku do konca ustrážiť konanie postáv v poviedke, alebo sa ti niekedy svojhlaví hrdinovia vydajú na nepredvídanú vandrovku a nakoniec skončia v slepej uličke? Ty si asi nečítal moju knižku Z obloka... Čosi podobné sa mi v nej priam ukážkovo podarilo, rozletela sa kdesi vo vzduchu, celý príbeh, postavy aj postavičky sa rozbehli po nepredvídateľných vandrovkách a nie slepých, skôr bočných uličkách. Zmizlo mi odtiaľ „námestie“. Ostalo prázdne. Napriek tomu mám pocit, že som sa o sebe aj o písaní všeličo užitočné dozvedela. Keby som sa o to schválne snažila, nepodarí sa mi to. Tomu sa, pokiaľ viem, hovorí „kúzlo nechceného“... Nemala by som to o sebe hovoriť, ale aj v živote sa mi čosi podobné dosť často stáva. Odrazu, v zákrute, keď už si myslím, že je so mnou amentma, dostanem prihrávku a idem ďalej... Akoby mi tam hore niekto drukoval a hlásil sa ku mne. Asi všetci tí, čo sa s nimi zhováram. Dnes by som knižku Z obloka možno, nie určite!, napísala inak. Ako počítajú „nespíši pred odchodom do Spíchova svoje ovce“? Sú všetky? Ani jedna sa nezabehla? Potichu, pod viečkami, niekedy sa modlia Otčenáš, potom zadriemu, odrazu sú v Zdravase, niekedy takí domotaní, že namiesto modlenia si počítajú prsty na rukách... Keď som bola malá, babička Jolanka vravela, Babulka, už spi, keď nemôžeš, počítaj ovečky a barančeky. Niekedy ma to tak vzalo, že som ich rátala a rátala, oni sa mi rozbiehali kade-tade, aj ku susedom, mizli v diaľke, naháňať som ich musela, medzitým prešiel vlak, porátala som vagóny, obzerám, sa, moje ovce zmizli, a ani neviem, ako som v tých veľkých „duchnách“ zaspala. Dnes si veľká ľahnem vedľa svojej maličkej, pomodlím ju Anjeličku a potom začnem modliť seba, no my sme taká veľká rodina, že kým sa za všetkých stihnem pomodliť, zaspím... Zobúdzam sa na to, že v mojom košiari ešte chýba ten alebo onen a dobieham to ráno s prvým modranským zvonením o piatej... Môj vlak do Spíchova odchádza dosť skoro, naraz s Barborkiným, kupujem si však spiatočný, zavše ani nestihnem vystúpiť a už som späť na peróne, na jednom z odľahlých nástupíšť, čítam si, potom pobudím vtáčky, kohútov, privítam sovy vracajúce sa z lovu, domodlím sa a čakám na deti... Nehanba nehanebná, Clivá cverna, Prepona, Veve, Modrá,Verona... Koľko iných mien máš ešte v talóne? Zavše som to, čo sa mi páči, na čo sa práve pozerám – hocijaká rastlinka, žabie očko, blyskáč, komonica alebo aj zajo, ktorý beží cez vinohrady, bažant za našimi humnami, ktorého iba začujem. Čítam Hroboňa, odrazu sa mi zdá, že to ja som tá skarizemská priesadienka, všepravečná tubulienka, pervovena, ružružena, svetlonenka, zemnebianka, od serduška rozkladuša, rizružinka úbožinka, šípokvitka medzovinka... Keď bol náš Vincko malý, hovorím mu, pozri, to je more, veď ja som to more!, odpovedal mi. Rozumiem tomu. Aj ja som more alebo noc, a keď vidím večer letieť lietadlo, som tie svetielka, keď mašírujú po našom múre mačky, všetky som jedna po druhej. Tato nás volal aj oskoruše či gerheni, v škole ma volali Vrtula, lebo som sa stále obracala dozadu. Sedeli tam dve velice usilovné žiačky a ja som odkukávala! Pomerne často sa nachádzam v kostole, chodievam čítať z Písma a predmodlievam svätý ruženec, trošku som aj svatá pata alebo modlivka nábožná. A nemusím byť rovno prepona, odvesna sa mi zdá rovnako zaujímavá... Do akej diaľky letí holubica? Do akej hĺbky strmhlav padá krahulec? Neviem, teraz som asi kaňa, letím si, svoj nebeský chodník skôr tuším ako viem a snažím sa nespadnúť. Nevidíš? Keď prší, chodíš sa kúpať s dáždnikom? Keď prší, okamžite
bežím vystrieť bielizeň. Odkedy zomrel tato, nekúpala som sa poriadne.
Nemám sa s kým vo vode zhovárať. Napísala si, že „v detstve každý deň bol iný“. A dnes? Ako vajce vajcu? Od do? Ako je to? Tak je to, ako si to vymyslím. Zavše na to musím vynaložiť viacej námahy ako keď som bola malá. Ja som bola rada malá, vieš? Ako dlho si už nevyliezla na strom? Alebo vyliezla? Kedy? Prečo? Vyliezla! Toť predvčerom. Dočahovala som užovku stromovú, aby mi nezožrala ďalšie škorčatá... Mám rada Calvinovu knižku Stromový barón a páčilo sa, mi, keď som raz kdesi čítala Jula Satinského, ako sa presúvali po bratislavských záhradách iba po stromoch. Viem si predstaviť, že by som bývala na strome. Ako decko som sa na jednom zdržovala pomerne často. Zavše ľutujem, že som zliezla dolu. Možno si niekedy na nejakom ešte hniezdo urobím. Čo vraví hrmenie? A ozvena? Pustý vinohrad kvapke vína? Spievajúci plačúcim? Ako komu, mne sa všetko prihovára a často myslievam na tata. Príchody, odchody. Lúčenia, návraty. Nie je lúčenie už prvým objatím na seba čakajúcich? Čakáš? Vieš čakať aj na to, čo sa už nemôže alebo nevie vrátiť? Veď vieš, tak prečo sa pýtaš? Všetci sme tu takí... Tato vravel, že advent je čakanie, každý deň je advent. A niekedy je celý život adventom! S kým a o čom sa ty zhováraš „na komorných schodoch“? S Ilka-nény, Bežka-nény, Ilon-nény a Mihálom tam hocikedy sedíme, čakáme na Jolanku, išla nám do pivnice zobrať do sedemdecových pohárov víno. S mojimi babkami v kvietkovaných zásterkách, s tatom, ktorého, keby ste chceli stretnúť, tak už iba v nebi, s opicou Broňou, bábou Malvínou, s Iljom Zeljenkom, Rudom Slobodom, aj s Petrom Ondreičkom tam dosť často mlčíme... Potom sa dovalí Barbora alebo malý Vinco a musím na komorných povedať a už čit!, dosť často mlčky slúžim deťom. Hrdličky sa párujú, vrabčiaci flámujú... Súhlasíš? Nie! Môže to byť, a často aj býva, naopak. Si v súlade so svojimi túžbami? Tuším nikdy nie som, a ani som nebola. Vždy som popredu a ony za mnou nestačia, alebo za nimi fučiac zaostávam. V súlade s túžbami? To by som asi vyzerala, akoby mi niekto bachol takým veľkým medovým lízatkom medzi oči až by sa mi v nich zahmlilo, nie? Prichádza to, čo očakávaš? Očakávaš to, čo nikdy nechce prísť? Celkom neočakávane zavše príde aj to, v čo nedúfam, no a akoby sa dalo čakať, niekedy „očakávam“ aj niečo, čo by som, povedzme, nemala alebo nemusela. A inokedy je to ako s tými túžbami. Aby som však nebola nespravodlivá, toľko vecí som nezaslúžene od pána Boha dostala, že keď si zavše pofrflem, že toto alebo hento nie je podľa mojich predstáv, musím to robiť úplne potajomky, aby ma nevidel ani nepočul, lebo mám pocit, že nemám nárok chcieť viac ako som dostala. Občas mi totiž niečo prihrá do dvora celkom nezaslúžene a inokedy privrie oči, že nevidí, keď si vezmem alebo dočahujem niečo, čo by som nemusela! Dokážeš žiť v samote naplno a do dôsledkov? A medzi všetkými dôverne dôverčivo až do neunavenia? Trochu viem, o čom hovoríš. Ale nikdy to nie je celkom tak. Najviac sa v poslednom čase cítim sama medzi ľuďmi. Zamestnala som sa v pezinskej Malokarpatskej knižnici, opustila svoje modranské okršleky a vyrazila ako smelý zajko trochu do sveta, a tuším som na chvíľu aj tie svoje túžby dohonila a zjednotila si s nimi krok. Párkrát sa mi podarilo stretnúť a pozhovárať s ľuďmi v Bratislave, čo tiež predtým vlastne takmer nebývalo, no a odrazu curigám ako rak pustovník dozadu, uvedomiac si, že som dlho medzi ľuďmi nebola, že medzičasom som narástla a „zmúdrela“ nielen ja, ale aj oni, a že keď sa trochu pred tým „veľkým svetom“ nezačnem ratovať, zhltne ma aj s topánkami... Na chvíľu teda opäť zaliezam za svoju modranskú zelenú bránu a budem s ľuďmi inak, trochu ako predtým, a možno viac. Na budúce sa do sveta trochu inak vyzbrojím, svet, odkedy som sa po ňom netúlala, sa zmenil. Trochu to upresním, aby som iba netrepala alebo aby si niekto nemyslel, že keď ma stretne povedzme v Bratislave, musí si dať bacha, aby som ho „nesundala“ kverom. Mám pocit, že ľudia ani veľmi jeden na druhého nie sú zvedaví, hoci nič iného na svete nemajú, iba jeden druhého. Dlho som bola doma, neuvedomovala som si, že v novinách a v telke je ten svet, o ktorom som si myslela, že ho poznám, trochu iný, že mám zlú optiku, no a tak som stratila čosi ako ilúzie, hoci ani predtým to nebola žiadna romantika. Za zelenou bránou v Modre je ticho a pokiaľ nepríde návšteva, budem si tú svoju, po zeljenkovsky povedané, „radostnú samotu“ vychutnávať. Teraz ju viem lepšie oceniť. A možno potom, inokedy, si vychutnám či zaslúžim aj ľudské spoločenstvo. Natália Gončarovová: „Z ornamentov som mala najradšej hrozno.“ A ty? Ako sa dívaš na ornament, ako na hrozno? Ako sa dívaš na hrozno, ako na ornament? Ja medzi takými ornamentami žijem od malička! Náš, tatuškov, a znovu náš dom na kopci Hamrštíl stojí uprostred vinohradov. Skôr ma vždy prekvapilo, keď niekde hrozno či vinič nemali. Od malička samé vinohrady, vínna réva, hroznisko, vínčisko. Od začiatku roka, hneď od prvého či druhého januára tu ľudia lezú do viníc a strihajú, potom viažu, škrábu, stríkajú, snímajú, škrábu a škrábu; víno to je robota, otrasná, hnusná a ťažká, viem to, trochu to poznám zblízka aj zblizulinka, hrozno a oberačky, to je dar a zaslúžený, je to ako s tým zrnkom ryže v básničke, v každom je kusisko roboty, námahy, potu, tak je to aj s tými našími modranskými bobuľami. O mojom tatovi sa hovorilo, že sa narodil pod kĺčom, aj mňa si moja mama priniesla rovno z nemocnice do vinohradov, keď kvitli, voňala citrónovo celá dolina, keď hrozno dozrievalo, prvé sme vedeli, kde je čabana a malaga, kde už zamaká a kde bude o dva či tri dni... Tato Vinco napísal knižku, ktorá sa volá Ornament, dosť zásadnú si myslím, dlho nemohla vyjsť a tatko Jožo Mihalkovič, môj svokor, má tuším v Zimoviskách báseň s rovnomenným názvom. Do tretice, teraz mi môj Marek priniesol z Ameriky knižku, akýsi slovník svetových ornamentov. Napadlo mi, že podľa nej budem zdobiť na Vianoce koláče. Tu v Modre som zakreslená do mapy. S hroznom aj vínom si podávam paprče od malička, vnímam ho nielen ako ornament, ale ako prirodzenú súčasť tohto chotára, svojich okršlekov, tohto kraja a vôbec aj svojho života. Okrem iného: „...pite z neho všetci...“ Natáliu Gončarovovú si mi prihral ty, dovtedy som ju nepoznala. Asi by sme mali povedať niečo aj o jej obrázkoch... A vôbec, ani s tým hroznom to neviem vybaviť len spakruky... Hrozno mám v erbe a nielen ako ornament! (Aj ríbezle, ale tie inak a pre iné, dokladám, aby sa neurazili...) Kedy je modrá najmodrejšia? Božemôj! „Bílá snad si byla, když Modrou teď se nazýváš, černou, zdá se mi, jež slouti mi ještě budeš,“ napísal svojho času Ľudovít Štúr o Modre. Aj mňa zavše volajú modrá, tak asi ešte nečernám... A v súvislosti s čiernou mi napadol jeden spor, či je čierna farba naozaj farba alebo je „iba“ odtieňom iných farieb. Najmodrejšia? Asi vždy práve teraz. A najmúdrejšia? To asi ešte príde... Na čom môžeš oči nechať? Na všeličom... Ja mám trochu cigánsku či rómsku (aby som sa neurazila!) náturu, tak takmer na všetkom, čo sa blyští, a nie je zlato; som straka, všetko sa mi zíde, aj kukučka, všade trochu doma, no nakoniec, keby som mala spomenúť nejaký obrázok, mám rada, keď idem do Modry autom či autobusom, keď v zákrute na sekundu zazriem náš dom na kopci, potom náš modranský kostol na Vianoce, vtedy máme oltár a na ňom jasličky, ktoré namaľoval Štefan Cpin, a aby som nezostávala iba v Modre, v Benátkach som videla taký obrázok, Chagall, on a ona, ale ona je dolu hlavou. Zamrazilo ma, presne tak sa zavše cítim na svete. A sú aj iné obrázky! Oči nechať... To je dobré! Aj na Belmondovi som ich svojho času dosť často nechávala... Do čoho uši ponoriť? Nerada sa ponáram, vždy mám strach, že už sa nevynorím. Čo ti naháňa strach? Kto – alebo čo – ti privoláva radosť? Bojím sa pána Boha, zubára, strašidiel, kostier, umrlcov, detektívok, erotických filmov, hlúpych ľudí, že budem musieť jesť vyprážaný karfiol, piť mlieko, ešte viac vtáčie mlieko, že budem chorá, stará, nevládna, že zomriem, spadnem, udriem sa, že mi raz odídu z domu deti, že sa mi scvrkne svet, že mu budem rozumieť ešte menej ako mu rozumiem teraz, že už nepôjdem do Francúzska... Mám rada noc aj ráno, keď u nás o piatej bijú zvony, všetko francúzske, ruské a rumunské, Belmonda, Bergmanove a Saurove filmy, rezance so smotanou, smotanové polievky a osúchy, dubovské scískanice, smotanu v akejkoľvek úprave, tatove knižky, Rudove knižky, Iljovu hudbu, Ilečkove obrázky a Polonského žardiniéry, ten svet, ako si ho pamätám, hrozno, a nielen ako ornament, ríbezle ako spomienky, ornamenty aj ovocie, voňavky, krížiky aj kríže, kostoly, jasličky, modlitby, chodievam predmodlievať v Modre svätý ruženec, mám rada v rukách pátričky, dokonca mám v pláne jedny vyrobiť, božské srdce Ježišovo, Prousta, Sveva, Calvina, Nabokova, Brodského, knižku Colas Bregnon a niečo z Pagnola, s Francúzmi mám rozrobené a je toho viac, Marínu Cvetajevovú, Jesenina – ale dávno – tatka Joža Mihalkoviča vždy, Williamsa v tatkovom preklade, Sama Bohdana Hroboňa, Timravu, Dobšinského, z Boženy Němcovej rozprávku o Berone, z Astrid Lindgrenovej Pipi, z Beethovenových symfónií siedmu, niektoré Dvořákove a Janáčkove skladby neviem počúvať, lebo mi všeličo pripomínajú, z Brelových šansónov Le plat pays a L´éclusier alebo Vidieť plakať priateľa, z ľudových Hore Modru maľovaná dlážka a Pod tým naším okienočkom, z bratrancov Bystera, Jara a Jura, z tiet Katku a tetu Betu, z detí najviac moje, zo zvierat retríverku Molicu, kocúra Krišpína, kozu Micu a všetky vtáčence, čo križujú vzduch... ešte? Neviem... Podľa mňa na dnes hádam aj stačilo. Dobre? Leto – jeseň 2008
|
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|