|
|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)  |
Fragment
ročník 2010, číslo 3-4
Keď sme vo štvrtok večer sedeli pred televízorom a zobkali pukanú kukuricu, porozprával som to svojej žene. Kedysi, hovorí moja žena a naberá si za hrsť pukancov, si vo svojich poviedkach ustavične spomínal mäsom plnené lístkové cesto; teraz, čas od času, spomenieš sny. Vystiera sa a pozerá sa mi do očí: žeby to znamenalo, že si sa prejedol burekom? Tentoraz, vravím, nepíšem poviedku. Toto sa deje v skutočnosti. Neverím ti, hovorí moja žena. Najľahšie je neveriť, odpovedám a potichu dúfam, že útok je ešte stále tá najlepšia obrana, ale hlas mám zoslabnutý a nepresvedčivý, takže ho rýchlo prekrývam veľkým sústom pukancov. To je tretí raz, čo hovoríš o pukancoch na jedinej strane, upozorňuje ma žena, ba eventuálne už štvrtý - pokiaľ rátaš aj moje slová, a časté opakovania sú znakom zlého štýlu. Chytám sa tejto jej vety ako topiaci sa slamky. Vari nie je práve toto, pýtam sa, dôkaz, že sa toto neodohráva v poviedke? V poviedke by som bol oveľa opatrnejší. Bolo by lepšie, keby si bol opatrnejší v živote, vraví žena. Neviem, ako to mám chápať, a možno by som sa o to nemal ani pokúšať. Všetko, čo som chcel, hovorím zoslabnutým hlasom, ktorý pripomína zadržiavanie odkazu, bolo, že som ti chcel porozprávať o svojom sne. Dúfam, vraví moja žena a berie si za hrsť vločiek z pukaných kukuričných zŕn, že v ňom tentoraz nebude hrať hlavnú úlohu Lolita. Nečakal som to, priznávam, a horúčkovito sa pokúšam nájsť správnu odpoveď. Spomínam si na jednu zenovú poviedku, tú, v ktorej starý mních prenesie dievča cez rozbúrený potok a mladý mních mu, po niekoľkých hodinách mučivého ticha, zazlieva, že vzal to dievča do náručia, keď mu predpisy zakazujú mať čokoľvek so ženami, na čo starý mních odpovedá: Ja som ju nechal na druhom brehu potoka; prečo ju ty stále nesieš? Nuž, tak hovorím aj ja: Ja som na ten sen dávno zabudol, prečo si ho ty pamätáš? Lenže moja žena je vynachádzavejšia ako mladý zenový budhista. Predovšetkým, vraví, ak vieš, o ktorom sne je reč, potom si naň nezabudol. Okrem toho, dodáva, tú istú anekdotu si už prerozprával vo svojej próze, čo je ďalšie potvrdenie tvojej neschopnosti vyhnúť sa opakovaniu. Celý život je opakovanie, vravím. A už sa nepokúšam brániť, len si vkladám zopár bielych obláčikov do úst. Moja žena mlčí, neprehovorí. Je majster dramatických páuz, nespočetnekrát som sa už o tom presvedčil, ale jej mlčanie teraz trvá dlhšie než zvyčajne, a cítim, ako sa mi začínajú potiť dlane. Íha, spýta sa napokon, vari sa ma bojíš? Sklonila hlavu a pozoruje ma pomedzi pramienky vlasov, čo jej skĺzli na tvár. A toto má čo byť? - kričím. Prišiel som ti porozprávať sen a nie ľahnúť si na pohovku u psychiatra. Stačí, keď mi odpovieš, pokojne zareaguje moja žena, potom sa dostaneme ku snu. Chcem povedať, že voči snom treba byť oveľa opatrnejší, ale spôsob, akým vyriekla predchádzajúcu vetu, ma prinúti onemieť. Môžem sa len pousilovať vymyslieť presvedčivú odpoveď a díva, pravdaže, ako bruškami prstov preberá kučeravé guľôčky. A kým trvá táto nepríjemná pauza, bolo by treba - bez ohľadu na to, či sa toto deje v poviedke, ako tvrdí moja žena, alebo v skutočnosti - vysvetliť prítomnosť týchto drapľavých loptičiek v plastovej miske položenej medzi nami. Moja žena sa totiž chystá pozerať nejaký alternatívny (autorský, to je lepšie slovo) film. Jim Jarmusch, bratia Coenovci, Kevin Smith, Atom Egoian, všetkých ich pozná, každý ich film videla niekoľko ráz. Občas som s ňou bol aj ja, v tme hlučnej kinosály alebo na tejto istej trojsedačke, najčastejšie nešťastný, najčastejšie v obavách, že zaspím pred koncom alebo že nestihnem vrátiť kazetu do vidopožičovne. Spočiatku som sa jej pýtal, prečo ma trápi, prečo sa jednoducho nepozeráme na filmy s Arnoldom Schwarzennegerom alebo Bruceom Willisom, o ktorých sa presne vie, kadiaľ vedie hranica medzi dobrom a zlom, ale aj špeciálne efekty sú veľkolepé, príťažlivé pre oko a počuteľné uchom, ale núti ma, aby som v dnešných časoch sledoval čiernobiele filmy, akoby bol svet presnejší, keď sa z neho vyžmýkajú všetky farby. Ona len zdvihne ukazovák a kladie si ho na našpúlené pery. A tak som sa prestal pýtať. Takže? - pýta sa
pre zmenu ona. Vzal si si ho?
- pýta sa moja žena. Savonarola vykročil oproti mne, a ja cúvam. Pri tom cúvaní mi harmanček mizne spod nôh, namiesto neho sa zjavuje šalvia. Savonarola sa stráca, vzduch ešte raz pretne zasvišťanie korbáča, zo šalvie sa začne dymiť, počuť praskot a spomedzi stĺpov voňavého dymu, v poli kdesi v úzadí, sa zjaví Sediaci Býk. Moje pravé meno, vraví, je Tatanka Jošanka a tento svet nikdy neprestane jestvovať, aspoň dovtedy, kým na ňom bude kukurica a bizóny. Podáva mi fajku s tabakom. Skús, hovorí, prospeje ti to. Tú fajku si si
určite vzal, vraví moja žena. Keď sa dym rozplynul,
vidím, že sa pole zaplnilo steblami mäty. Nikdy som nemal rád mätu,
ani v čaji, ani v čokoláde, a som šťastný, že je to len sen. Otáčam
sa predsa len na všetky strany, ale nikde nikoho. Potom v diaľke zazriem
na koni muža s fúzikmi. Dobrý deň, vraví mi, keď podíde bližšie, som
Nikola Tesla, a toto, čo vidíš okolo seba, je svet, ktorý ešte nezačal
existovať, lebo som ho ešte nevymyslel. Z vaku vyberá holubicu a podáva
mi ju. Skús ju pochopiť, vraví, prospeje ti to. A teraz by som to všetko mala vysvetliť, však?, vraví moja žena. Nestačí, že veci pokazíš v živote - o poviedkach ani nehovorím - ale začal si už likvidovať aj sny. A potom mi dáš, povie a pozrie sa na hodinky, jednu minútu, minútu a pätnásť sekúnd, aby som ti dala do poriadku podvedomie. Usmievam sa znechutene, úboho, neodvažujem sa zdvihnúť zrak. Mohol by som jej navrhnúť, nech vynechá večerný film, akýkoľvek bude, ale potom si spomeniem, ako som dopadol, keď som navrhol, že namiesto Almodovarovho fimu, by sme si mohli pozrieť posledný film Kevina Costnera. Moja žena šmátra v miske s bielo-žltkavými hrudkami. Som si celkom istá, povie napokon, že si dostal miléniovú horúčku. Obávaš sa toho, čo ti prinesie nové storočie, odvrhol by si hodnotu toho, čo si zdedil po tom minulom, ale nemáš dosť odvahy. Preto Savonarolov korbáč v tvojom sne. Sediaci Býk je symbol tradície, v ktorej treba hľadať oporu, aspoňň to je jasné. Mýli ma iba Tesla, a ešte aj na koni! Možno predsa len
vedel niečo, o čom nevedel nikto iný! Na televíznej obrazovke ďalej blikajú reklamné klipy: postarší manželský pár sedí na brehu jazera a rozpráva sa o tom, ako múdro celý život sporili. Človek nič nepotrebuje, keď má finančný pokoj, vraví manžel. Žena ho potľapkáva po predlaktí, obidvaja sa usmievajú, slnko pomaly zapadá nad protiľahlým brehom. O chvíľu neskôr sa na nebi zjavia hviezdy, obrazovka potemnie a z tejto tichej tmy zaznie mľasknutie bozku. Majú pravdu, ozve sa moja žena, lebo keď poznáš začiatok, potom ti je jasný aj koniec. Znovu sa obracia ku mne a vraví. U teba sa nikdy nevie, čo je skutočný začiatok, a tak nemôžeš ani čakať pochopiteľný záver. Pravdepodobne ti to nie je jasné, ale ak niečo nepoznáš, nie je to znamenie, že to neexistuje. Unavene zatváram
oči a zakláňam hlavu. Nebolo treba v nič iné dúfať. Potom cítim, ako
mi berie dlaň, dvíha ju do vzduchu, vkladá si ju pod sukňu, medzi stehná
a prudko ju stíska. Pokúšam sa pohnúť stlačenými prstami, posunúť ich
dolu stehnom alebo popri ňom, na smere nezáleží, a moja žena trochu,
len trošičku rozkročí nohy. Posúvam prsty ďalej, dotýkam sa okraja nohavičiek,
šteklia ma jemné kučierky, nohy sa jej ešte väčšmi rozostupujú, zadok
sa dvíha do vzduchu, pomedzi zuby jej unikne povzdych, a viečka, aj
keď ich nevidím, sa chvejú ako motýlie krídla. Moja žena sa skláňa,
pritíska mi pery k uchu a šepká: Druhý raz snívaj o niečom jednoduchšom,
niečom, s čím môžem ľahšie dospieť k vrcholu. Začína sa film. Srbský prozaik
DAVID ALBAHARI (1948) sa už vo Fragmente natrvalo udomácnil. Jeho poviedky
tu pravidelne vychádzajú a naše priateľstvo sa utužilo vydaním knihy
Cink a iné prózy. Poviedky Milénium, Mesiáš, Čakanie a Vzdorovanie sú
z Albahariho knihy Svake noći u drugom gradu, Beogad, Stubovi kulture,
2009.
|
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|