|
|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)  |
<<
späť na Fragment ročník 2015, číslo 4 Raz Andrésovi Riverovi, obedujúcemu vždy už predpoludním, niečo zaškodilo: záludná kostička v stehienku kuriatka...? alebo tá hustá cesnaková omáčka...? alebo mu žlčou pohla jeho neochvejná viera v krajšiu budúcnosť argentínskeho ľudu v budúcnosť vybojovanú za cenu nemalých – aj stravovacích – obetí a ťažkých – aj stravovacích – životných skúšok...? Čert ho vie – ale nepovie. Takto podráždený, nervózny a namosúrený sadol si predsa len k písaciemu stolu a – nič, holé nič. Len toto ostalo po záhou páliacom žalúdku nadaného prozaika: „Dnes popoludní som sa trikrát pokúsil dokončiť náčrt poviedky. Ale napokon som to vzdal: výdatné jedlá zrejme nepodporujú tvorivú činnosť. Čo robí taký Faulkner, keď sa obžerie: píše alebo niekde zalezie a spije sa do nemoty? A čo robil taký pažravec Stendhal? Vyšiel si na prechádzku, alebo si myslel, že stačí stisnúť kohútik pištole a je po všetkom: po tučnote, po infarkte, po starobe, po nástojčivej hrôze, že je len priemerný? A vôbec – počúvate, čo vám hovorím...?“ Áno, priateľu, pravdaže počúvame – a priateľsky ti radíme: Menej troviť, viacej tvoriť, Andrés – a po sýtom jedle riadne si odgrgnúť! Bontón sem – bontón tam.
Tymián vonia v kostolnom šere, anjeli, tiene šeré, kropeničky leštia – a spievajúce srdce v plebejskej košeli verše skladá na slávu dní dunivo delostreleckých, na slávu dní stíhavo leteckých, široké súdruhovi Širokému, hladkajúc pri tom kolenatú devu; oceľovoostré ako zo sústruhu špony nad hrobom tyrana Stalina, veď šašom byť – ale dvorným! na ruku sa vypláca – a rieka tečie antická v spomienke intímneho lyrika a amorálneho moralistu Vojtecha Mihálika: „Píšem ťažko a pomaly, veľa prečiarkujem a opravujem. Zdanlivá ľahkosť a plynulosť môjho verša je vykúpená hodinami tvrdej roboty.“
Keď zlodej pŕs vypustil z kropeničky noci namiesto zakliatia prvé holubičie záletnice, z ktorých sa šmahom ruky a mávnutím čarovnej sépiovej kosti stávali statné síce, ale čadivé pyramídy skrytej poézie, nelenil som, nevytáčal sa z povinnosti oznámiť, sprítomniť minulé: Raz básnik Ivan Mojík v treskúcom mraze recitoval v istej škole o jari, o záplave svetla, o omamnom dychu kvetov a vtáčích trilkov s takou vervou, že klíčiacou a pučiacou žiadzou zbesnení žiaci po Majstrovej lyrizácii vybehli von, ako keby ich mala vítať naozajstná jar... A tam meluzína, a tam naviatych závejov raj!
|
Obálka
čísla:
Obsah
čísla:
|
|
|