|
|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)  |
<<
späť na Fragment ročník 2016, číslo 3 Prvý mi Samka Šikeťa, vyučeného debnára z Pukanca, spomenul Julo Satinský. Na túre z Karlovej Vsi na Kobylu nad Devínom. Označil ho za prvého, naozajstného slovenského globetrottera. Pretože sa na cestu okolo zemegule nevydal z núdze. Za zárobkom či zo strachu pred zákonom... „Šliapačom zemegule“ sa stal zo zvedavosti. Z túžby po poznaní, po dobrodružstve. S predsavzatím: zanechať o svojej anabáze pre slovenských domorodcov svedectvo. Hrubý cestopis, ktorým by prekonal opis púte Samuela Šusteka k Božiemu hrobu do Jeruzalema. Zámer prekonať Šusteka, v tom čase najchýrnejšieho slovenského pútnika, zdôrazňuje Samko skoro v každom liste bratovi do Pukanca. (Šustekovu anabázu uverejňoval, v 70. rokoch 19. storočia, Daniel Lichard vo svojom Kalendári.) Šikeťove cestovateľské denníky sa však stratili. V balíčku z Tanganiky (na prelome 19. a 20. storočia to bola nemecká kolónia), ktorý po Samkovej smrti doručila pošta jeho bratovi do Pukanca, bolo iba niekoľko osobných vecí. A s nemeckou dôkladnosťou, krasopisne zaznamenaný a oštempľovaný súpis skromnej pozostalosti po odvážnom cestovateľovi. Kam sa Samkove denníky podeli? Možno by sme ich našli v nemeckom meste Koblenz, kde stojí Múzeum nemeckého kolonializmu. Možno v archívoch cisárskej rozviedky, veď nemecké úrady Samka Šikeťa v Tanganike nielen zatkli, ale aj popravili. Údajne, ako anglického ...?! Vydržte, dočítate sa v ďalšom texte... A tak Samkovu nezavŕšenú cestu okolo sveta môžeme zrekonštruovať iba z desiatich listov a jednej pohľadnice, ktoré sa zachovali v Pukanci. Listy sa mi dostali do rúk dva roky po túre s Julom Satinským. V tom čase som bol reportérom v týždenníku Život. Laco Hruškovič, šéf grafického oddelenia, mi jedného dňa položil na stôl fascikel so Šikeťovými listami. Nechcel som veriť vlastným očiam. Listy globetrottera, o ktorom mi Julo rozprával, ležali predo mnou na stole. S ponukou: vycestovať do Pukanca; navštíviť Jána Zamboja, človeka, ktorý listy získal a uchoval; povypytovať sa potomkov rodiny Šikeťovcov, čo sa v rodinnej pamäti o Samkovi zachovalo; a vysnoriť o ňom ďalšie podrobnosti. Do Pukanca som zavítal niekoľkokrát. S fotografom Milošom Vančom. Zoznámil som sa so znamenitými ľuďmi. Medzi inými aj s Jarom Filipom, ktorý si našiel nevestu z Pukanca. Skvelú slaninu sme zajedali sladkou, pukanskou cibuľou a voňavým, domácim chlebom. O pukanskom víne škoda hovoriť... Keď sa v tejto, najsevernejšej vinárskej oblasti rok vydarí, môžete ho piť bez obáv. Aj z trojdecových pohárov. Trochu nás zarazilo, že Pukančanov, až na Zambojovcov a Hruškovičovcov, Samko až tak nevzrušoval. Ani jeho priamych potomkov. Okrem listov sme bohviekoľko informácii nezískali. A tak som listy, opatrené komentármi a mapkami, začal uverejňovať na pokračovanie. V obrázkovom týždenníku sa však patrilo opatriť listy zo sveta dobovými fotografiami. V bratislavských antikvariátoch sme časopisy s obdobia „fin de siecle“ nenašli. Odcestovali sme do Prahy, kde sme v chýrnom antikvariáte na Kaprovej ulici objavili to, čo sme hľadali. Miloš exponoval okolo päťdesiat snímok. Tie najlepšie sme zalomili spolu s listami. Seriál, mal tuším štrnásť pokračovaní, začal vychádzať pod titulkom „Svetobežník bez pasu“. Chvíľu trvalo, kým vedenie redakcie taký titulok odobrilo. Samotný fakt, že obyčajný debnársky tovariš zo slovenského Felvidéku, mohol sa pred sedemdesiatimi rokmi pohybovať bez pasu nielen po celej monarchii, ale až na výnimky, aj po celom svete, v čase normalizácie klal vrchnosti oči. Mnohí občania v tom čase o pas prišli, mnohým ho na istý čas odobrali. A aj tí, čo pas mali, mohli vycestovať iba vtedy, keď dostali devízový prísľub z banky a výjazdnú doložku na príslušnom oddelení polície. Ani ja som v tom čase pas nemal. A tak ma kolegovia, posmešne, týmto titulkom nad Šikeťovými listami, prekárali. U čitateľov mal „seriál o Šikeťovi“ nečakaný úspech. Prišli podnety, aby redakcia zorganizovali expedíciu „po Šikeťových stopách“; aby sme navštívili mestá a miesta, kde sa zdržal dlhšie; aby sme našli v archívoch vtedajšie noviny, do ktorých o svojich dobrodružstvách za honoráre písal, aby z ušetrených peňazí mohol cestovať ďalej; aby sme objavili v nemeckých archívoch stratený cestopis; a spolu s reportážami, zachovanými listami, dobovými fotografiami a s patričnou grafickou úpravou vydali knihu. Bol to nádejný projekt, ale nevyšiel. Napriek tomu, že viacerí Pukančania mali v tom čase významné pozície. Aj na Ústrednom výbore komunistej strany Slovenska. A tak je príbeh slovenského svetobežníka bez pasu doteraz otvorený..
|
Obálka
čísla:
Obsah
čísla:
|
|
|