|
|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)  |
<<
späť na Fragment ročník 2017, číslo 1 Vstúpme – alebo sa aspoň pokúsme vstúpiť – druhýkrát do tej istej rieky. Držme sa ale pri tom zábradlia zásadnej zásady: „Rieka pevne stojí, most plynie, ani nevie kam.“ Saigó sa rád mýlil neomylne, vedel, že vysvetľovaním nevysvetliteľného sa kalí zrak a kalom zbytočných slov sa zanáša aj ten najbystrejší sluch. Preto len niekoľko nutných viet: Samizdatový časopis Kontakt vznikol koncom roku 1980 v legendárnej kaviarni „U šustra“. Prvé číslo vyšlo v marci 1981. Redakciu tvorili lietajúci redaktori Vladimír Archleb, Ján Budaj, Jiří Olič, Oleg Pastier, Igor Kalný a Jaroslav Štuller, ktorým sa podarilo vydať sedem číslovaných čísel a dva zborníkové bonusy: Kontakt k vode (letný) a Vianočný Kontakt (zimný). Touto „periodickou časopiseckou aktivitou“ skončilo sa medziobdobie „pasívneho čakania na zázraky v klietke reálneho socializmu“. Na prieklepových strojopisných stranách sformovala sa skupinka prozaikov, básnikov, publicistov a výtvarníkov, ktorá svojou tvorbou preskakujúcou mantinely „dovoleného“ a „povoleného“ pokračovala v samizdatových aktivitách až do zániku totalitných režimov v našich stredoeurópskych, dočasne okupovaných okršlekoch.
TOMÁŠ PETŘIVÝ IMPROVIZÁCIA S CHICKOM COREOM: AND TOGETHER WE MAKE A PERFORMANCE Už niekoľko dní hlásali plagáty, že na záver tohtoročných BJD (Bratislavských jazzových dní) vystúpia v športovej hale na Pasienkoch predstavitelia svetového jazzu Chick Corea a Gary Burton, keď som neočakávane dostal návrh interviewovať toho prvého z nich. Ihneď som si uvedomil, že to bude musieť byť obrovská improvizácia, nielen preto, že rozhovor bude už na druhý deň a ja si nebudem mať čas vypočuť ani len okyptený Crystal Silence + The duet, ktorý Supraphon vydal pred rokom či dvoma ako profilový album Garyho Burtona, ale najmä preto, že i keď prirodzene aj mňa zasiahla v zrelej puberte (na počiatku 70. rokov) jazz-rocková eufória, kedy sa povinne chodilo s mahavišňáckym alebo zawinulovským albumom pod pazuchou, nikdy som sa necítil byť fundovaný v tejto hudbe a nikdy mi úplne neprirástla k srdcu. Po eliminovaní najlapidárnejšieho – a najdrzejšieho – riešenia typu „bude ako bude, potrkocem s Chickom o fusion“, zostali len dve možnosti. Obmedziť rozhovor na nehudobné témy, alebo prizvať si niekoho na pomoc. Po krátkej úvahe som zvolil druhú možnosť. Vyhľadal som priateľa, ktorého som podľa stavu jeho diskotéky pokladal za znalca (a ktorý navyše ako jediný vlastnil mini-mini kazetový nahrávač – viď foto) a požiadal ho, aby cez noc pripravil zopár otázok pre Chicka Coreu. Na druhý deň som ho našiel nevyspatého, ale s pol tuctom rafinovaných otázok, z ktorých najzákernejšia znela: „Austrálske kmene alebo tibetskí mnísi produkujú hudbu založenú na jednom jedinom dlhom tóne. Myslíte, že táto jednoduchosť by mohla inšpirovať i našu prekombinovanú hudbu, aby sa mohlo začať odznovu?“ Koniec citátu. (Priznám sa, že napokon som nenašiel odvahu túto otázku Chickovi položiť.) Zatváril som sa nemastno-neslano, pripojil som jeho otázky k tým svojim, nad ktorými som tiež prebdel kus noci a pobrali sme sa (i s nahrávačom) do hotela Kyjev, kde sme hudobníkov očakávali. Ukázalo sa, že nielen my. Vo vestibule hotela, ktorý je inak doménou bratislavskej zlatej mládeže, miestnych gigolov a im zodpovedajúcich dámskych náprotivkov, panovala nervózna nálada, striedavo v podaní zástupcov Slovkoncertu, TV a jazz-rockovej skupiny Jazz Q. Oneskorenie džezmenov (prichádzali z Budapešti) akoby narastalo priamo úmerne s nervozitou... O pol šiestej napokon dorazilo auto, z ktorého vystúpila impozantná postava Garyho Burtona, okamžite osvietená televizáckymi reflektormi, voči ktorým sa rázne ohradil. Keď k nemu vzápätí pristúpil Martin Kratochvíl a čosi mu pripomenul (Berlín? alebo Lucernu 78?), sústredil na seba G. B. všeobecnú pozornosť. Iba ja som sa nedal oklamať a sústredene som pozoroval malého, zhrbeného – a navyše oholeného – chlapíka, ovešaného taškami ako káblonosič, ktorý sa nenápadne sunul k recepcii. Nič mu to nepomohlo, o chvíľu na neho tiež zaútočil celý štáb TV, ktorý sa rôznymi dômyselnými spotlightmi pokúšal i vyhovieť želaniu hudobníkov („nesvietiť, prosím! nesvietiť!“) i nakrútiť aspoň kúsok ako-tak použiteľného záznamu, „aby šéf videl, že sme tam boli“. Po pár minútach hurhaj okolo Chicka Coreu trochu opadol a vtedy prišla moja chvíľa. Dokonale som ho zmiatol, keď som sa mu pomaly, vážne, celým menom predstavil, podal mu ruku (počítač v hlave mu medzitým vyhodnotil who is who či skôr whom do I know in Czechoslovakia – pochopiteľne úplne negatívne) a požiadal ho o rozhovor. Taktika sa ukázala ako správna a Corea sľúbil, že mi po koncerte venuje chvíľku: „Príďte za mnou do šatne!“ Po koncerte, ktorý z horeuvedených príčin odmietam hodnotiť inak, ako že sa mi páčil (zasvätené recenzie si určite prečítate v Melodii od – tipujem – Lubomíra Dorůžku a v Populári od – tipujem – Richarda Müllera) som za Chickom do šatne, resp. do akejsi klubovne i s príslušným budovateľským heslom (viď foto vpravo hore) naozaj zašiel. Chicka práve interviewoval Peter Lipa (myslím, že pre NDR TV) a aj keď z cudzieho kradnúť sa nemá, nedá mi, aby som neodcitoval jednu šermiarsku lahôdku: Lipa: Pociťujete hranice medzi jazzom a vážnou hudbou? Corea: Nie. Lipa: Vôbec nie? Corea: Nie. Lipa: Znamená to teda, že jazz a vážna hudba sú to isté? Corea: Nie. Potom Chick vysvetľoval svoj voľný vzťah k hudobníkom (okrem Chicka Coreu a Garyho Burtona účinkovalo aj sláčikové kvarteto): „Pozval som ich a oni mali našťastie čas a tak sme si mohli dopriať túto hudbu a toto dobrodružstvo.“ A na opakované otázky Petra Lipu, ktorý mal zrejme ešte v živej pamäti, ako dlho dával dohromady svoj Blues Band, a preto ho nemieni len tak rozpustiť, vytrvalo potvrdzoval, že „každý nový hudobník je pre neho zdroj nového zážitku, každý má čosi nové, čo môže ponúknuť. Takže keď pracujem s novými hudobníkmi, je to vždy nová radosť a poznávanie nových pocitov. Nová hudba, to sú noví muzikanti.“ (Ale to zase kradnem. Nuž ale, do tretice.) Lipa: Cítite sa byť viac pianistom alebo skladateľom? Corea: To závisí od toho, čo práve robím. Keď hrám na klavíri, tak pianistom, keď komponujem, tak skladateľom. Potom si Chick uchlipol trochu horúceho čaju a vzápätí odpovedal do ďalšieho mikrofónu. Nakoniec prišiel rad i na mňa, i keď som sa o Chicka musel deliť s akýmsi nadšencom z NDR. Zdvorilo som mu dal prednosť, a nenápadne som ho nahrával. On si robil poznámky do notesa. Enderák: Aké sú vaše najbližšie plány? Corea: V nasledujúcich týždňoch odchádzam s touto skupinou do Japonska, kde máme zo desať koncertov. Mojím ďalším plánom je potom dlhšie obdobie odpočinku, hry na klavír a komponovania. Enderák: Koho považujete za najtalentovanejšieho mladého klaviristu? Corea: Je veľa mladých talentovaných klaviristov. Enderák: Čítal som kdesi v časopise, že ste sa uchádzali o miesto učiteľa v hudobnej škole... Corea: To že ste čítali v časopise...? Enderák: Áno. Corea: Tak to museli byť nejaké dezinformácie. Jediné, čím som zasiahol do vzdelávacieho procesu, bola moja kniha poézie, nazvaná Music poetry a to je čosi ako pokus vyjadriť svoje názory na hudbu a umenie, pretože ma o to často žiadali – i o to, aby som poskytol zopár lekcií hudobnej techniky – a ja som zistil, že sa o tom dá hovoriť aj pomocou poézie. Tým sa Enderákova reportérska invencia vyčerpala a ja som mal Chicka Coreu iba pre seba. Pravda, len hypoteticky, pretože v miestnosti bol strašný hluk, vo dverách švitorili dievčatká dychtiace po autogramoch, televizáci si overovali kvalitu nahrávky, Lipa debatoval s Burtonom, usporiadatelia servírovali občerstvenie, z tribúny zliezol medzitým aj môj priateľ a fotil, a mladý, ambiciózny biológ, ktorý sa tiež prešmykol dnu, kradol Slovkoncertu obložené chlebíčky. Najprv som položil Chickovi otázky môjho priateľa: – Šesťdesiate roky končili neznesiteľným free-jazzom. Potom ste našťastie prišli Vy, Hancock, Zawinul, Mahavishnu – nastala éra jazz-rocku a fusion. Ale sedemdesiate roky uplynuli. Poznáte niekoho, kto teraz prichádza s niečím novým? Corea: To zistíte, až keď je po všetkom. Nové? Čo ja viem? Punk rock? – V džeze? Corea: Myslím si, že dnes džez obsahuje veľmi veľa prúdov. Všetko sa nazýva džez. Preto po svete blúdi toľko bezdomovcov. Príliš veľa vecí sa nazýva tak isto. Naozaj neviem. Ľudia napokon ocenia to, čo je kvalitné. Bez ohľadu na štýl. – U väčšiny džezových hudobníkov pozorujeme ústup od umeleckej individuality v prospech technickej virtuozity. Myslíte, že to je trend? Corea: To má byť čosi ako kritika? Myslíte, že to je trend? Ja nevidím žiaden trend. – Tvoríte i v inej oblasti umeleckej aktivity? Spomínali ste svoje básne. A čo maľovanie? Corea: Áno, urobil som zopár skíc tušom – japonským tušom. Ale pravdu povediac, väčšinu času mi zaberá hudba. A najmä komponovanie. Moja relaxácia sa nazýva – hra na klavíri. Konečne som sa dostal k svojim otázkam. – Čo je pre Vás rozhodujúce pri tvorbe novej kompozície? Corea: Dostatok času a vhodné prostredie. – Impulz? Inšpirácia? Corea: Myslím, že sa robí priveľa záhad okolo impulzu a inšpirácie. Keď si človek dokáže vytvoriť pokojné a bezpečné prostredie, tak ani nepotrebuje inšpiráciu, pretože je šťastný. A veľmi ľahko môže tvoriť. Keď je vaše prostredie rozhárané, dajme tomu trochu aj nebezpečné, myseľ sa len ťažko môže sústrediť a potom sa tvorí ťažko. Čiže, môj názor na inšpiráciu je takýto: mať dosť síl a vytvoriť si pokojné prostredie. Je to, samozrejme, závažná otázka, ktorá sa netýka len hudobníkov, ale aj rodín a miest a krajín. – Z akého duchovného zázemia vyrastá Vaša tvorba? Corea: Študoval som v živote rôzne filozofické smery. Filozofia ma veľmi zaujímala. Spočiatku som sa venoval hlavne dávnym indickým a vôbec východným náboženstvám, najmä budhizmu. Naučil som sa ale vytvárať si i svoju vlastnú filozofiu, pretože filozofia nie je len pre filozofov, tak ako náboženstvo nie je len pre kňazov. – Aký podiel má improvizácia vo Vašom vystúpení? Corea: Myslím si, že je dobre, keď vznikne väzba medzi mojím zámerom, mojím okamžitým rozhodnutím a reakciou publika. Spolu modelujeme predstavenie. – Moja posledná otázka: Čo považujete za naozaj dôležité? Teraz! Corea: Myslíte vo svete...? – Všeobecne. Corea: Je to stále jedno a to isté. Nemení sa to už tisíce rokov. Dôležité je to, aby sa ľudia naučili spolunažívať s inými ľuďmi. Dosiaľ sme sa to nenaučili. Ale verím, že sa to raz naučíme. Naozaj verím. Keby som neveril, zahynul by som. Musíte mať nejakú nádej. Ako umelec. Ako umelci máme právo snívať a mať predstavy a túžiť po lepšom svete. Túžiť vytvoriť lepší svet. A to je najdôležitejšie. To súžitie s ľuďmi. Je to ťažké, ale obísť sa to nedá. – Ďakujem za rozhovor. O pár minút neskôr nás všetkých vyhnali do studenej noci, Chicka a Garyho odviezli do hotela Devín na večeru a my ostatní sme sa pomaly rozchádzali. Chick Corea je nesmierne sústredená, integrovaná osobnosť, akých som v živote veľa nestretol. Som mu vďačný za toto poznanie i za tento zážitok, možno ešte viac než za jeho hudbu. Ten si totiž nie je možné kúpiť na žiadnej platni. Bratislava, 2. 11. 1983 Rozhovor bol uverejnený v samizdatovom časopise Kontakt č. 7. Poznámky k rozhovoru z februára 2017: ...z tribúny zliezol medzitým aj môj priateľ a fotil... – výtvarník, animátor a prozaik Vladimír Havrilla. ...mladý, ambiciózny biológ, ktorý sa tiež prešmykol dnu, kradol Slovkoncertu obložené chlebíčky... – esejista a pedagóg Peter Sýkora, autor knihy Boj s drakom (Knižná edícia časopisu Fragment, 1992).
Poznámka Vladimíra Havrillu z 5. januára 2017: V roku 1983 sme s Tomášom Petřivým v hale hotela Kyjev neskoro večer čakali na Chicka Coreu. Prišiel dosť neskoro s vibrafonistom G. Burtonom, a huslistkami. Prišli po koncerte v Budapešti. V hale bolo veľa ľudí, novinári, dokonca aj televízia. V tých rokoch bola dosť veľká vzácnosť návšteva jazzovej kapely z USA. Corea aj Burton vyzerali dosť unavení. Novinári sa natlačili až k nim a žiadali interview. Corea len pokrútil hlavou a povedal, že sú dosť unavení a že si musia hneď ísť ľahnúť a že zajtra ich čaká ďalší koncert. Ľudia sa trochu rozostúpili a ku Coreovi prišiel Tomáš a dobrou angličtinou mu povedal, že je z undergroundového časopisu KONTAKT a že by rád urobil interview. Corea ho okamžite odhadol a povedal, dobre, pre vás to urobím. Príďte zajtra po koncerte do šatne. Bystrým očkom hneď rozoznal, kto je komunista a kto nie je komunista. Po koncerte sme vošli do šatne športovej haly Pasienky, Corea nás privítal a asi pol hodinu sa rozprával s Tomášom. Tomáš rozhovor nahrával na malý magnetofón. Z dlhého interview si občas zapamätáme len jednu, dve vety. Tie najdôležitejšie. Corea rozprával, ako komponuje vo svojom byte v New Yorku a Tomáš sa ho spýtal, čo najviac potrebuje pri tvorbe. Corea sa na sekundu zamyslel a povedal: „Pocit bezpečia.“ To vo mne fakt hrklo. Lebo som si pomyslel, čo to hovoríš? Aké bezpečie v slobodnom svete? A čo mám povedať ja, čo sa už chystám na ďaľšie vypočúvanie na Februárke? Po mnohých rokoch vidím, že pocit bezpečia je veľmi vzácna vec. To sa nedá len tak ľahko získať. Bez nirvány to jednoducho nie je možné. Dva roky predtým (1981) sme sedeli v kaviarni Luxor s filozofom Milanom Šimečkom. Malá disidentská skupinka. Tomáš sa spýtal Šimečku (so šibalským úsmevom), čo by nám radil v tomto svete a v tejto bezvýchodiskovej situácii. Filozof sa rozhliadol a povedal: „Vo vašom veku, radím – trpezlivosť!“ Zvláštne je, že práve ten, ktorý sa spýtal, tú trpezlivosť nemal. Ale rada to bola celkom dobrá.
|
Obálka
čísla:
ISSN 1336-4316 Obsah
čísla:
|
|
|