|
|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)  |
<<
späť na Fragment ročník 2017, číslo 4 1894 Narodil sa 12. júla v židovskej obchodníckej rodine v Odese. Jeho pôvodné priezvisko bolo Bobeľ. Otec Emmanuil Isaakovič (1864 – 1924) pochádzal z mesta Skviry pri Kyjeve a vlastnil obchod s poľnohospodárskym vybavením. Matka Faina Áronovna‚ rodená Švecheľ (1862 – 1942)‚ bola pôvodom z mesta Brody v západnej časti Ukrajiny. Od roku 1925 žila v Belgicku. 1895 Rodina sa presťahovala do mesta Nikolajev v Chersonskej gubernii‚ kde Babeľ žil do jedenástich rokov. Ovládal jidiš‚ ruštinu‚ ukrajinčinu a svoje prvé literárne pokusy‚ ktoré sa nezachovali‚ písal vo francúzštine. 1911 Zmaturoval na obchodnej škole v Odese a začal študovať v Kyjevskom obchodno-finančnom inštitúte. V tomto období spoznal svoju budúcu manželku Jevgeniu Borisovnu Gronfajn (1897 – 1957)‚ dcéru bohatého podnikateľa. 1913 Prvá publikácia poviedky Starý Šlojme v kyjevskom týždenníku Ogni. 1916 V Petrohrade sa zoznámil s Maximom Gorkým‚ ktorý mu v časopise Letopis vydal poviedky Elia Isaakovič a Margarita Prokofievna a Mama‚ Rimma a Alla. V súvislosti s týmito textami ho mali súdiť pre propagáciu pornografie‚ znesväcovanie a pokus o zvrhnutie súčasného poriadku. Súdu napokon zabránili udalosti Októbrovej revolúcie (ozbrojený prevrat v roku 1917). V tomto období vystriedal viacero profesií. 1919 Oženil sa s Jevgeniou Borisovnou Gronfajn. Oficiálne neboli nikdy rozvedení‚ ale vzťah bol narušený emigráciou ženy do Francúzska. Hoci sa počas autorových ciest po Európe niekoľkokrát stretli a neskôr sa im narodila dcéra‚ manželia sa už k sebe nevrátili. 1920 Počas občianskej vojny pracoval ako vojenský spravodajca Prvej jazdeckej armády pod velením Semiona Michajloviča Buďonného‚ maršala Sovietskeho zväzu. Zúčastnil sa aj Sovietsko-poľskej vojny (konflikt trval v rokoch 1919 – 1921). Tieto zážitky opísal v Jazdeckom denníku‚ ktorý mu slúžil ako východisko pri koncipovaní zbierky poviedok Prvá jazdecká (1926). 1921 V odeských novinách Moriak (Námorník) vyšla poviedka Kráľ‚ ktorá sa považuje za začiatok obdobia spisovateľovej zrelej tvorby. Konštantín Paustovskij napísal: „V poviedke Kráľ bolo pre nás všetko nové. Nielen ľudia a motívy ich činov‚ ale aj nečakané situácie‚ neznámy spôsob života‚ energické a živé dialógy. V tejto poviedke zobrazil život‚ ktorý sa ničím nelíši od grotesky. V každom detaile bol citeľný prenikavý pohľad spisovateľa. A zrazu‚ ako keď nečakane zasvieti slnko do okna‚ do textu sa vkradne vybrúsený odsek alebo melodická fráza akoby z francúzskeho prekladu‚ fráza harmonická a nádherná. [...] Babeľ prišiel do redakcie Moriaka s knihou poviedok Kiplinga v rukách. Počas rozhovoru s redaktorom Žeňom Ivanovom ležala kniha na stole‚ no on sa na ňu stále netrpezlivo‚ až lačne pozeral. Vrtel sa na stoličke‚ vstával a znova si sadal. Očividne bol nervózny. Chcelo sa mu čítať‚ nie viesť nevyhnutnú zdvorilostnú besedu. Babeľ rýchlo odviedol rozhovor na Kiplinga‚ povedal‚ že treba písať takú železnú prózu ako Kipling a presne si vedieť predstaviť‚ čo z pera vyjde. Poviedka musí byť presná ako vojenské hlásenie alebo bankový šek. Treba ju písať rovnakým tvrdým a priamym štýlom‚ akým sa píšu nariadenia a šeky. Taký štýl mal‚ mimochodom‚ aj Kipling. Rozhovor o Kiplingovi Babeľ zakončil nečakanými slovami. Zložil si okuliare a jeho tvár hneď získala bezradný a dobrodušný výraz. ‚U nás v Odese‚‘ povedal a posmešne sa mu zaligotali oči‚ ‚nebudeme mať svojich Kiplingov. My sme jemní milovníci života. Zato budeme mať svojich Maupassantov‚ pretože máme veľa mora‚ slnka‚ krásnych žien a mnoho materiálu na premýšľanie. Maupassantov vám garantujem...‘ [...] Zo svojho okna som videl‚ ako Babeľ vyšiel z redakcie‚ hrbil sa a vydal sa po tienistej strane Prímorského bulváru. Išiel pomaly‚ pretože hneď ako vyšiel z redakcie‚ otvoril knihu Kiplinga a začal ju čítať počas chôdze. Chvíľami zastavoval‚ aby dal okoloidúcim prejsť‚ ale ani raz nezdvihol hlavu‚ aby sa na nich pozrel. A chodci ho obchádzali‚ nechápavo sa obzerajúc‚ no nikto mu nepovedal ani slovo.“ 1923 – 1924 V časopisoch Lef (Levyj front isskustv – Ľavicový front umenia) a Krasnaja nov (Červená novina) mu vyšli poviedky‚ ktoré neskôr zaradil do zbierok Prvá jazdecká a Odeské poviedky. Svojimi textami dokázal‚ že je majstrom v modelovaní charakterov postáv. O poviedke povedal: „[...]tento žáner u nás nikdy zvlášť neprekvital‚ v tom nás Francúzi predbehli. Totiž‚ skutočným majstrom je u nás Čechov. Väčšina Gorkého poviedok sú skrátené romány. U Tolstého sú to tiež skrátené romány‚ okrem Posledného bálu. To je naozajstná poviedka. Celkovo sa u nás nepíšu dobré poviedky‚ viac sa darí románom.“ Okrem obdivovateľov si svojím písaním vytvoril aj nepriateľov‚ pretože jeho poviedky boli v zjavnom nesúlade s revolučnou propagandou. Semion Buďonnyj v článku „Zbabelosť Babeľa v Červenej novine“ (1924) napísal: „Občan Babeľ nám o Červenej armáde rozpráva babské klebety‚ hrabe sa v babských haraburdách‚ s babskou hrôzou nám opisuje‚ ako hladný červenoarmejec kdesi zobral bochník chleba a sliepku; vymýšľa si báchorky‚ hádže špinu na najlepších komunistických veliteľov‚ fantazíruje a jednoducho klame.“ Nedá sa s určitosťou povedať‚ či sa toto stretnutie naozaj uskutočnilo‚ a je pravdepodobné‚ že si tento príbeh Babeľ vymyslel a zo žartu ho rád vykladal dôverčivým známym. Korešpondencia a dokumenty‚ o ktorých Babeľ nemohol vedieť‚ však naznačujú‚ že Stalin mal k spisovateľovi presne taký vzťah‚ ako je opísaný v tomto babeľovskom príbehu. Knižne vyšla jeho prvá kniha Poviedky. Manželka Jevgenia Borisovna emigrovala do Francúzska. 1926 Prvé knižné vydanie zbierky poviedok Prvá jazdecká‚ v ktorej rozprávač‚ intelektuál Kirill Vasilievič Ľutov‚ opisuje odvrátenú stranu revolúcie‚ násilnosť a krutosť vojakov Červenej armády (názov sovietskej armády v rokoch 1918 – 1946). Hoci v diele dodržiava chronológiu historických udalostí‚ udáva názvy a čísla vojenských útvarov‚ pomenúva mestá‚ panské dvory i zámky‚ uvádza presné dátumy‚ jeho poviedky opisujú udalosti fragmentárne‚ mozaikovito. Sovietska literárna kritika mu tento aspekt vyčítala‚ no výhrady mala aj k jeho sklonom k naturalizmu. Poetika Babeľa v sebe spája zdržanlivosť‚ lakonickosť vyjadrovania a kontrastnosť obrazov (Viktor Šklovskij o Babeľovi napísal‚ že hovorí jedným dychom o hviezdach i o kvapavke)‚ hyperbolizáciu‚ lyrickosť‚ cynizmus a metaforickosť. Amalgám Babeľovho štýlu si žiada pohľad čiastkový i celkový. Mnohí kritici sa zamerali len na jeden z elementov textov a na jeho základe hodnotili celú Babeľovu tvorbu. Jan Zábrana ju prirovnáva k stene‚ v ktorej chýbajú jednotlivé tehly – či už preto‚ lebo ich nevytvoril‚ alebo boli stratené. Zblížil sa s herečkou Tamarou Vladimírovnou Kaširinovou (1900 – 1995‚ neskôr Ivanovovou‚ manželkou spisovateľa Vsevoloda Ivanova) a narodil sa im syn Emmanuel (1926 – 2000)‚ ktorý vyrastal v rodine svojho otčima. Emmanuel považoval za svojho otca Vsevoloda Ivanova a pod menom Michail Ivanov pôsobil ako umelec. Počas ďalších dvoch rokov žil spisovateľ na rôznych miestach v zahraničí‚ vo Francúzsku navštívil manželku Jevgeniju Borisovnu. Iľja Erenburg vo svojich spomienkach napísal: „Kdekoľvek sa ocitol‚ hneď tam bol ako doma‚ zaradil sa do cudzieho rytmu života. V Marseille prežil krátku dobu‚ no keď rozprával o svojom marseillskom živote‚ to neboli dojmy turistu. Hovoril o gangstroch‚ komunálnych voľbách‚ štrajku v prístave‚ o akejsi starnúcej žene‚ tuším práčke‚ ktorá nečakane zdedila veľký majetok a obesila sa. No aj v milovanom Francúzsku mu chýbala domovina. V roku 1927 písal z Marseille: ‚Duchovný život je v Rusku vznešenejší. Som omámený Ruskom‚ chýba mi‚ myslím len na Rusko.‘ V druhom liste z Paríža písal priateľovi: ‚Život je tu v zmysle individuálnej slobody dokonalý‚ ale nám z Ruska chýba vietor veľkých myšlienok a vášní.‘“ Jeho tvorba mala silný vplyv na spisovateľov tzv. južnoruskej školy: Iľja Iľf‚ Jevgenij Petrov‚ Valentín Katajev‚ Konštantín Paustovskij. Za jeho predchodcu sa však považoval spisovateľ Michail Zoščenko. O Babeľovi vznikol epigram: „Za hrmenia diel a rinčania šabieľ‚ po Zoščenkovi narodil sa Babeľ.“ 1928 Vydal divadelnú hru Západ slnka‚ napísanú podľa rovnomennej poviedky‚ ktorú začal písať v rokoch 1923 – 1924. Inscenácia hry sa nestretla s úspechom‚ autorovi vyčítali „idealizáciu chuligánstva“. Predstavuje v nej Beňu Krika v predrevolučnej dobe. V osnove hry je generačný konflikt. Iľja Erenburg vo svojich spomienkach na Babeľa píše: „Všetko ho zaujímalo a nerozumel‚ ako môžu existovať spisovatelia bez chuti do života. O Proustovi mi povedal: ‚Veľký spisovateľ. Ale nudný... Možno aj jeho samého nudilo to všetko písať...‘ A o Nabokovovi: ‚Písať vie‚ lenže nemá o čom.‘ Mal rád poéziu a priatelil sa s básnikmi‚ ktorí mu vôbec neboli podobní: s Bagrickým‚ Jeseninom‚ Majakovským. A literárne kruhy nevedel vystáť: ‚Keď musím ísť na stretnutie spisovateľov‚ cítim sa‚ akoby ma čakala degustácia medu s ricínovým olejom...‘ Mal priateľov rozličných profesií: inžinierov‚ cvičiteľov koní‚ kavaleristov‚ architektov‚ včelárov‚ cimbalistov. Vedel hodiny počúvať o cudzích láskach‚ šťastných i nešťastných. Ľudia sa mu radi zverovali‚ asi cítili‚ že Babeľ nielen počúva‚ ale aj prežíva.“ 1929 Jevgenii Borisovne sa narodila spisovateľova dcéra Natália (1929 – 2005)‚ vydatá Brownová. Pod jej redakciou neskôr vyšlo kompletné dielo Babeľa v angličtine The Complete Works of Isaac Babel (2002)‚ v ktorom sa ocitli aj predtým nepublikované texty. Iľja Erenburg opísal svoje stretnutie s Babeľom takto: „Babeľ ma hneď zobral do krčmy. Keď sme vošli do tmavej‚ preplnenej miestnosti‚ stŕpol som. Boli tu drobní šmelinári‚ notorickí zlodeji‚ drožkári‚ záhradkári z moskovských predmestí‚ zbedačení predstavitelia starej inteligencie. Ktosi hulákal‚ že ‚vynašli elixír večného života‚ ale zoberte si to svinstvo: stojí úžasné peniaze a to znamená‚ že darebáci nás všetkých prežijú.‘ Najprv si krikľúňa nikto nevšímal‚ potom ho sused udrel fľašou po hlave. V ďalšom rohu sa strhla bitka pre jedno dievča. Po tvári kučeravého mladíka tiekla krv. Dievča kričalo: ‚Ani sa nesnaž‚ mne sa páči Harry Piel!...‘ (nemecký herec‚ pozn. T. J.) Dvoch‚ ktorí sa opili do nemoty‚ vyvliekli za nohy von. K nášmu stolu si prisadol starček‚ veľmi zdvorilý‚ začal rozprávať Babeľovi‚ ako mu chcel jeho zať včera podrezať ženu‚ ‚a Vieročka‚ viete‚ ani okom nemihla‚ len vraví: – Dajte si‚ prosím‚ odchod – ona je‚ viete‚ ohľaduplná...‘ Už som to nevydržal: ‚Pôjdeme?‘ Babeľ sa začudoval: ‚Ale veď tu je tak zaujímavo... ‘“ 1931 Knižná publikácia Odeských poviedok. Dej sa odohráva v predvečer revolúcie v židovskom gete‚ odeskej mestskej časti Moldavanka. Oproti Prvej jazdeckej je tu zreteľnejšia fabula. Hrdinovia sú odeskí židia: furmani‚ drobní obchodníci‚ zlodeji a pašeráci so svojimi početnými rodinami‚ ktorých život až hyperbolizovane ovládajú vášne. Osudy postáv sú medzi sebou natoľko prepletené‚ že vzniká dojem‚ akoby patrili do jednej rodiny‚ ktorú opisuje rozprávač fragmentárnym spôsobom pripomínajúcim techniku fotografie. Zobrazované prostredie je špecifické svojimi kontrastmi: na jednej strane je tu sprítomnené ovzdušie rabínskej múdrosti‚ ortodoxné náboženstvo‚ no zároveň malicherné malomeštiactvo‚ špekulantstvo a podvody. Viac než v iných textoch tu dominuje autorov zmysel pre čierny humor. Protagonistom tragikomickej hyperboly poviedkového cyklu je Beňa Krik‚ syn furmana‚ odeský „Robin Hood“‚ neohrozený kráľ banditov‚ ktorý je rovnocenným súperom nielen ostatným zločincom‚ ale aj odeskej polícii. Prototypom tejto postavy bol známy odeský lúpežník Miška Japončik (žil v rokoch 1891 – 1919‚ jeho skutočné meno bolo Mojše-Jakov Voľfovič Vinnickij). V druhej poviedke Ako to chodilo v Odese je tematizovaný príbeh‚ ako sa stal z Beňu Krika „kráľ“. Počas vymáhania peňazí od boháča Tartakovského Krikovi ľudia omylom zabijú „verného Ličarda“. Beňa Krik sa rozhodne potrestať vinných za smrť pomocníka‚ jeho matke daruje peniaze a Ličardovi vystrojí veľkolepý pohreb. „‚Páni a dámy‚‘ povedal Beňa Krik‚ ‚páni a dámy‚‘ povedal a slnko stálo nad jeho hlavou ako vojak s puškou na stráži. ‚Prišli ste vzdať poslednú poctu čestnému pracovníkovi‚ ktorý zahynul pre nič za nič. Vo svojom mene a v mene všetkých‚ ktorí tu nie sú prítomní‚ vám ďakujem. Páni a dámy! Čo videl náš drahý Josif vo svojom živote? Videl pár drobností. Čím sa zaoberal? Preratúval cudzie peniaze. Za čo zomrel? Zomrel za pracujúcu triedu. Sú ľudia‚ ktorí sú už dávno zasvätení smrti‚ a sú ľudia‚ ktorí ešte nezačali žiť. A tu guľka‚ ktorá letí do hrude zasväteného‚ zabije Josifa‚ ktorý nevidel vo svojom živote nič než pár drobností. Sú ľudia‚ ktorí vedia piť vodku‚ a sú ľudia‚ ktorí nevedia piť vodku‚ ale predsa ju pijú. Tí prví v nej nachádzajú potešenie v trápení i v radosti‚ kým tí druhí trpia za všetkých tých‚ ktorí vodku pijú‚ hoci ju piť nevedia. Preto‚ dámy a páni‚ keď sa pomodlíme za nášho úbohého Josifa‚ buďte tej lásky a odprevaďte do hrobu vám neznámeho‚ no už zosnulého Savelija Bucisa... ‘“ (preklad Jána Štrassera‚ 2005) Podobne štylizované monológy neskôr nájdeme u Ostapa Bendera v prózach Iľfa a Petrova. Poviedka Otec tematizuje odovzdávanie generačnej štafety v zločineckých kruhoch. 1932 Zoznámil sa s Antonínou Nikolajevnou Pirožkovovou (1909 – 2010)‚ svojou poslednou životnou partnerkou. Babeľovo meno sa objavuje v Stalinových listoch‚ v jednom z nich‚ adresovanom Lazarovi Kaganovičovi‚ nazval Stalin Babeľa neposlušným a tvrdil‚ že písal o veciach‚ ktorým nerozumel. 1935 Vyšla jeho druhá divadelná hra s názvom Mária. Jeho partnerka Antonína Pirožkovová napísala: „Babeľ nenavštevoval divadlo veľmi často‚ bol opatrný‚ zato na Mŕtve duše do Umeleckého (Moskovské umelecké akademické divadlo MCHAT‚ pozn. T. J.) chodieval každú sezónu. Počas predstavenia Mŕtvych duší sa vždy tak chichotal‚ že som sa hanbila pri ňom sedieť. Nepoznám inú hru‚ ktorú by Babeľ miloval viac než túto.“ 1937 Narodila sa dcéra Lídia (1937 – 2010)‚ ktorej matkou bola Antonína Pirožkovová. Vychádzajú posledné poviedky publikované počas jeho života: Bozk a Di Grasso. 1939 Chystal sa vydať knihu História môjho holubníka. Pracoval na nej už v dvadsiatych rokoch‚ no nedokončil ju. Poviedky majú autobiografický charakter a sú štylizované ako súkromná legenda o rodine‚ detských útrapách‚ blúdení a zrodení spisovateľa. V liste matke písal: „Všetky sujety pochádzajú z detských čias‚ hoci tam je‚ samozrejme‚ veľa vymysleného a zmeneného. Keď bude knižka hotová‚ bude jasné‚ na čo to všetko bolo potrebné.“ Vojenským kolégiom Najvyššieho súdu ZSSR bol odsúdený na trest smrti a 27. januára ho popravili ranou do zátylka. Bol spopolnený a následne pochovaný v Spoločnom hrobe č. 1 na Donskom cintoríne v Moskve. V slovenčine vyšli prvýkrát Babeľove poviedky v preklade Zory Jesenskej v roku 1959. Autorom druhého prekladu poviedok do slovenčiny je Ján Štrasser – zbierka s názvom Ako to chodilo v Odese vyšla v roku 2005. Do češtiny bola Babeľova Prvá jazdecká preložená prvýkrát v roku 1928 Alexandrom Feldmanom a Júliusom Fučíkom. V roku 1958 vyšiel rozsiahly výber Babeľových poviedok‚ ktoré preložil Jan Zábrana. V roku 1993 bol publikovaný Babeľov Denník z roku 1920‚ preložila ho Ludmila Dušková. V roku 1995 vyšli prvýkrát v češtine poviedky Bolo ich deväť‚ Ivan-a-Marja a Babeľova korešpondencia‚ preložila ich Ludmila Dušková. Použitá literatúra Andruszko‚ Czesław: Žizneopisanie Babeľa Isaaka Emmanuiloviča. Wydawnictvo Naukowe Uniwersytetu im. Adama Mickiewicz‚ Poznań 1993. Babeľ‚ Isaak: Ako to chodilo v Odese. Prel. Ján Štrasser. Slovart‚ Bratislava 2005. Erenburg‚ Iľja: Ľudi‚ gody‚ žizň. Vospominanija v 3 tomach. Sovetskij pisateľ‚ Moskva 1990. Levin‚ Fiodor: I. Babeľ. Očerk tvorčestva. Chudožestvennaja literatura‚ Moskva 1972. Pirožkova‚ Antonina: Vospominanija o Babele. Knižnaja palata‚ Moskva 1989. Sarnov‚ Benedikt: Stalin i pisateli. Kniga tretia. Eksmo‚ Moskva 2009. Sarnov‚ Benedikt: Stalin i pisateli. Kniga četviortaja. Eksmo‚ Moskva 2011. Suchich‚ Igor: Isaak Babeľ. Sobranie sočinenij v 4 tomach. Vremja‚ Moskva 2006. Uťosov‚ Leonid: Isaak Babeľ. Vospominanija sovremennikov. Sovetskij pisateľ‚ Moskva 1972.
|
Obálka
čísla:
ISSN 1336-4316 Obsah
čísla:
|
|
|