|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment
/ F. R. & G. (fan page)
|
<<
späť na Fragment ročník 1990, číslo 2 Keď idem na zasadnutie redakčnej rady Slovenských pohľadov, stretnem osamelý, akoby bol vždy v opozícii, stretnem uprostred poľa osamelý a mĺkvy strom, starší orech: je mocnejší než tie, čo rastú v húfoch, ale aj smutnejší azda. Namiesto osočovania trpkých plánok a jalového húštia, namiesto závisti sladkým jabloniam, broskyniam, koná si radšej svoju udelenú prácu. Sám sa tak rehabilituje. Autobus pri ňom prefrčí. Na obzore jeden za druhým sa tratia... Je hrozne bezbranný ten strom, bezzubý, bezruký, beznohý, bezrohý, nevlastní ani najmenší orgán, ktorým by sa bránil, ktorý by ho chránil ani ktorým by útočil proti niečomu a hocikomu. Ani kričať nevie. Iba cíti. Iba intenzívne vníma. A prináša plody; škrupinaté, tvrdé, s bohatým žírnym jadrom. Keď príde víchor, znepriatelený ľadovec, žeravý blesk, nemá sa kde ukryť a utiecť nemôže. Iné mu neostáva, iba vydržať. A keď ho smädí? Keď ho morí hlad? Len čakať, čakať. Všetko raz príde k nemu. Aj láska? Pohladenie? Možno. Aj pošta? Ej, či mi denne chodí pošty, odkedy som rehabilitovaný! Nestačím vybavovať. A pretože málokto za tie posledné dlhé roky vie, kde bývam, ľahko si spletie – foneticky aj vizuálne – meno Pukanec a český Purkarec. Listy mi mnohé chodia cez Purkarec, ako vidím na poštovej pečiatke, nuž im tam do Česká píšem vďačný pozdrav na poštu, a či ma reku zaslúžene nechcú za čestného občana obce. Prichádza pohľadnica: Vážený pane, Vaše ocenění nás potešilo, u nás je to každodenní přepisovaní, jelikož si lidé pletou PSČ, dosíláme a musíme hledat, kde se určité místa nacházejí, ale nikdo si na nás nevzpomene... Ak ma tu raz všetko poriadne dožerie, emigrujem do Purkarca, nech má zas pukanská pošta problémy. Presadím sa tam ako strom a tak ako on si so sebou nič nevezmem. Len do peňaženky si vopchám zobrané spisy Ivana Krásku, celé jeho dielo, alebo aspoň báseň Z reči v nížinách. Blahoslavení sú, ktorí hovorili a nepovedali viac, než čo povedať mohli v dňoch sviatočných. Matka ma naučila hovoriť, písať ma učil organ (ten strom bývalý), mlčať ma učia živé stromy – a Ivan Krasko. Spasení budú tí, ktorí nepovedali všetko, čo vedieť sa domnievali, a zatratení, ktorí hovorili viac... Listov mám plno ako strom, odkedy som rehabilitovaný, teda obnovený, vrátený, podľa slovníka cudzích slov. Aj v Pukanci práve vracajú a obnovujú T. G. Masaryka horko-ťažko; na námestie dávajú jeho bustu. Miestni činitelia, osvetári a učitelia bezradne pobiehajú: ako to urobíme, keď nemáme nijaké smernice, direktívy zhora ani schválené metodické pokyny pre kultúrny program? Môžeme bez povolenia a nariadenia vyvesiť zástavy a spievať štátne hymny? Kde zohnať Tatíčkov životopis? Keď vlani žena spadla na ľade a poranila si chrbticu, v kúpeľoch Bojnice bola na rehabilitácii. Mňa prešlo, dušu mi zranilo pred vyše dvadsiatimi rokmi niekoľko sto spojeneckých tankov, no chrbtová kosť ostala neporušená. Azda aj preto, že sa mi nič nestalo, ma dodnes (7. 3. 1990) Matica slovenská, mamička i ocko skoro všetkých Slovákov doma i v zahraničí, ani len náznakovo nerehabilitovala, márne čakám na kytičku fialiek, vrelý stisk ruky alebo bonboniéru. Veď ma len prepustili z práce v roku 1971, päť rokov som bol nezamestnaný, inak nič. Z nádherného prepúšťacieho dekrétu, z textu výpovede zo zamestnania som už sem-tam niekoľko viet a úryvkov aj citoval aj publikoval, ale keďže nie som autorom tej socialisticko-realistickej prózy, alikvotnú časť honoráru pošlem s. dr. Štefanovi Krivušovi, ktorý sa tam vlastnoručne podpísal za správu Matice. Zíde sa mu k dôchodku, ktorý je iste skromný. Takí sme my, žiaľ, bonhomní chlapci. (Keď toto píšem, prichádza práve ospravedlnenie za krivdy a kondolencia od správcu Matice pána Sedláka, iba tú bonboniéru nikde nevidím.) Nebude odpustené takým, ktorí boli povolaní hovoriť Slovo posvätené, ale mlčali... Janu z Arku, Pannu orleánsku, rehabilitovali už v roku 1456, teda niekoľko rokov po inkvizičnom súde; v našom storočí ju vyhlásili za svätú. Keď neprávom odsúdenú kacírku v plnom rozsahu súd po anglickej okupácii rehabilitoval, rodina dostala odškodné a povýšili ju do šľachtického stavu. Svätý nechcem byť, ale to šľachtictvo by som bral, veď erb mám už dávno pripravený – je na ňom pevný orech a baran pod ním s kytičkou fialiek v zuboch. A beda všetkým, ktorí nemali hodín sviatočných a bez bázne chodili hovoriť do chrámov Slova. Autobusom o 16,20 h sa vraciam z redakčnej rady Slovenských pohľadov. Ešte sa zastavím na Pražskej ulici u milého Milana Šimečku, ktorý zanovito tvrdí, že má už šesťdesiat rokov; kto mu to uverí? A blížim sa domov. Ten plodný, smelý starootcovský strom v šírom poli tam ešte stále stojí pod vinicami, obnovený, vrátený, akoby ma čakal. Je pokojný, nenaháňa sa za plctkami, funkciami, korytami, čaká trpezlivo a za odmenu všetko dostane, čo potrebuje, všetko samo príde k nemu z hlbín zeme, z neba belasého. Aj neha. Aj nehy sa dočká. Ach, Jana!! Kdeže si? (Dal by za teba všetky politické strany na Slovensku aj s koordinačným výborom.) Kývam mu, statočnému orechoví, ľavou rukou na pozdrav a sympatiu, v pravej mám verše Kraskove. On, jeden z mala, vytušil, čo by mohla a mala byť láska, tá krvácajúca nežná smrť. A blažení sú iba tí, čo v chrámoch zbožne poslúchajú Slovo posvätné a vídajú záblesky Jeho.
|
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|