|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment
/ F. R. & G. (fan page)
|
<<
späť na Fragment ročník 1990, číslo 3 Text je z retrospektívnej bilancie Po desiatich rokoch, ktorú svojim priateľom k Vianociam napísal nacistický väzeň, účastník protihitlerovského sprisahania, protestantský teolog. Text z prelomu rokov 1942 –1943 sa podarilo uchrániť po celú dobu vojny v úkryte na povale. Autor sám bol popravený nacistami 9. apríla 1945. Desať rokov je v živote každého človeka dlhá doba. Pretože čas je to najdrahšie čo máme, to neprivolateľné, znepokojuje nás pri každom pohľade späť myšlienka na to, či sme ho hádam nepremrhali. Stratený by bol ten čas, v ktorom sme nežili ako ľudia, nezískavali skúsenosti, neučili sa, netvorili, nevychutnávali život, netrpeli. Stratený čas je nenaplnený čas, prázdny čas. To o uplynulých rokoch nemožno povedať. Stratili sme síce veľa, nesmierne veľa, ale čas stratený nebol. Je síce pravda, že získané poznatky a skúsenosti, ktoré si dodatočne uvedomujeme, sú iba abstrakciami žitého života, života v najvlastnejšom zmysle. Ale práve tak ako je schopnosť zabúdať často neoceniteľným darom, patrí i pamäť, opakovanie získaných poučení, k zodpovednému životu. Kto je schopný vydržať? Či boli kedy v dejinách ľudia, ktorí mali v prítomnosti tak málo pôdy pod nohami ako my? Ľudia, ktorým sa zdali všetky možné alternatívy prítomnosti rovnako neznesiteľné, odporujúce životu, nezmyselné? Ľudia, ktorí hľadali bokom od týchto prítomných alternatív zdroj svojej sily tak výlučne (v minulosti, a ktorí napriek tomu, že sa nestali fantastami, mohli úspech svojej veci očakávať s takou istotou a s takým pokojom ako my? Či skôr: uvažovali kedy tí zodpovední z ktorejkoľvek generácie, ktorá stála pred veľkým dejinným obratom, ináč ako my - práve preto, že vznikalo niečo naozaj nové, čo v alternatívach prítomnosti zatiaľ nebolo? Veľká maškaráda zla poriadne zamiešala všetkými etickými pojmami. Pre každého, kto prichádza zo sveta tradičného etického pojmoslovia, sa stáva neobyčajne mätúcim fakt, že sa zlo môže javiť v podobe jasu, dobrodenia, dejinnej nutnosti, sociálnej spravodlivosti. Je celkom zrejmé, že sklamali „rozumní“. Rozčarovaní nerozumnosťou sveta cítia sa byť odsúdení k neplodnosti, ustupujú rezignovane stranou alebo bezmocne podliehajú silnejšiemu. Ešte otrasnejší je však úplný krach etického fanatizmu. Jeho stúpenec sa domnieva, že bude môcť vzdorovať prevahe zla čistotou svojich princípov. Je ako býk: naráža na červenú šatku, vôbec nezasahuje jej nositeľa, unaví sa, podľahne. Zapletie sa do nepodstatností a vbehne chytrákovi do pasce. Iba samotou sa môže ubrániť svedomitý človek neobyčajnému tlaku situácií, ktoré si vynucujú rozhodnutie. Drása ho však rozsah konfliktov, medzi ktorými má voliť, neopierajúc sa o ničiu radu a pomoc, iba o svoje svedomie. Bezpočet úctyhodných a zvodných preoblečení, v ktorých sa zlo k nemu približuje, činia jeho svedomie bojazlivým a neistým, až sa človek nakoniec uspokojí s tým, že má namiesto dobrého svedomia svedomie čisté, až jednoducho začne svoje vlastné svedomie klamať, aby si nemusel zúfať. Človek, ktorého jedinou oporou je jeho svedomie, nedokáže totiž pochopiť, že zlé svedomie môže viac upokojo¬vať a posilňovať ako svedomie podvádzané. Najistejším východiskom z mätúceho množstva rozhodnutí sa zdá byť povin¬nosť. Tu sa chápe príkaz ako vrcholná istota svedomia; zodpovednosť zaň nesie ten, kto ho vydal, nie ten, kto ho vykonáva. Ak sa obmedzíme iba na povinnosť, potom nikdy nenájdeme odvahu k činu uskutočnenému z najvlastnejšej zodpovednosti; a iba takýto čin je schopný zasiahnuť terč zla práve uprostred a preko¬nať zlo. Človeku povinnosti nakoniec neostane iné, než splniť svoju povinnosť i voči diablovi. Kto sa však pokúsi konať ako človek zo svojej najvlastnejšej slobody, pre koho je viac čin ako nepoškvrnenosť vlastného svedomia a povesti, kto je pripravený obetovať plodnému kompromisu neplodný princíp, alebo tiež plodnému radikaliz-mu neplodnú múdrosť prostrednosti, ten nech sa chráni pred tým, aby ho jeho sloboda nepriviedla k pádu. Bude súhlasiť so špatnosťami, aby sa uchránil pred niečím ešte horším a stratí pritom schopnosť rozpoznať, že práve to ešte horšie, ktorému sa chce vyhnúť, môže byť lepším. Tu vzniká pralátka tragédií. V úniku pred spoločenskými konfliktami je samozrejme možné dosiahnuť súkromnú bezúhonnosť. Musia sa však zavrieť oči a ústa pred nespravodlivosťou okolo nás. Človek sa môže uchovať čistý, nepošpinený zodpovedným jednaním, len za cenu sebaklamu. Pri všetkom, čo bude činiť, ho bude zbavovať pokoja to, čo neučinil. Tento nepokoj ho alebo zahubí, alebo ho zmení na najpokryteckejšieho z farizejov. Kto je schopný vydržať? Iba ten, pre koho nie je poslednou mierkou jeho rozum, jeho princíp, jeho sloboda, jeho bezúhonnosť, ale ten, kto je schopný všetko obetovať... v zodpovednom čine. Civilná odvaha..., tá môže vyrastať iba zo slobodnej zodpovednosti slobodného človeka. Nie je síce pravda, že úspechom je ospravedlnený i zlý čin a zavrhnutiahodné prostriedky, ale práve tak nie je možné považovať úspech za niečo eticky neutrálne. Nemôžeme predsa prehliadnuť, že dejinný úspech vytvára pôdu, na ktorej jedine je možný ďalší život, a je veľmi sporné, či môžeme považovať za eticky zodpovedné bojovať donkichotsky proti novým časom alebo im slúžiť z priznania vlastnej porážky a nakoniec celkom dobrovoľne... Tí, ktorí rajtujú na princípoch, si vždy vo svojej krátkozrakej nehistorickosti a nezodpovednosti namýšľajú, že je možno ignorovať etický význam úspechu. A je dobre, že sme teraz donútení sa nad etickým problémom úspechu vážne zamýšľať. Pokiaľ má dobrá vec úspech, môžeme si dovoliť luxus považovať ho za eticky ľahostajnú záležitosť. Keď však začnú viesť k úspechu zlé prostriedky, potom vzniká problém. Náhle zisťujeme, že svoju úlohu nemôžeme splniť ani ako teoreticky prizerajúci kritici, ktorí majú vždy pravdu - ako tí, ktorí odmietajú postaviť sa na pôdu faktov - na druhej strane ani ako oportunisti, ktorí sa pred úspechom vzdali seba samých. Nesmieme sa chcieť stať ani urazenými kritikmi ani oportunistami, ale tými, ktorí sú spoluzodpo¬vední za tvorbu dejín a to v každej jednotlivej situácii, či už ako víťazi, či ako porazení. Kto si nedá ničím, čo sa deje, vziať zodpovednosť za chod dejín..., ten nájde plodný postoj k dejinným udalostiam a vyhne sa neplodnej kritike a rovnako j tiež neplodnému oportunizmu. Reč o „hrdinskom podľahnutí“ tvárou v tvár neodvratnej porážke je v podstate veľmi nehrdinská, pretože sa totiž neodvažuje pohliadnuť do budúcnosti. Poslednou zodpovednou otázkou nie je otázka, ako sa mám hrdinsky vyzuť z udalostí, ale ako má žiť budúca generácia. Iba z tejto dejinné zodpovednej otázky môžu vzniknúť plodné riešenia, i keď môžu byť prechodne veľmi ponižujúce. Jednoducho je oveľa ľahšie prečkať udalosti „principiálne“, ako v konkrétnej zodpovednosti. Hlúposť je nebezpečnejším nepriateľom dobra ako zlovôľa. Proti zlu sa dá protestovať, môžeme ho odhaľovať, možno sa mu v krajnom prípade násilím brániť; zlo nesie v sebe už zárodok vlastného rozkladu tým, že zanecháva v človeku prinajmenšom nepríjemný pocit. Proti hlúposti sme bezbranní. Tu sa nedá pomôcť ani protestmi ani násilím; argumenty nepôsobia. Fakty odporujúce vlastným predsudkom jednoducho neplatia - vtedy sa dokonca hlupák stáva kritickým - a keď sa im nemožno vyhnúť, môžu byť odsunuté stranou ako nič nehovoriace jednotlivosti. A pritom je hlupák na rozdiel od zlého človeka sám so sebou celkom spokojný; áno, stáva sa dokonca nebezpečným, pretože stačí ľahké podráždenie na to, aby prešiel do útoku. Preto je treba mať sa pred hlupákom viac na pozore ako pred zlým človekom. Nepokúšajme sa nikdy presviedčať hlupáka pomocou argumentov; nemá to zmysel a je to nebezpečné. Aby sme zistili, ako sa dostať hlúposti na kobylku, musíme sa snažiť pochopiť jej povahu. Jasné je iba to, že vo svojej podstate nie je defektom intelektuálnym, ale ľudským. Existujú intelektuálne neobyčajne pohybliví ľudia, ktorí sú hlúpi a naopak intelektuálne ťažkopádni, ktorí sú všetko iné ako hlupáci. Objavujeme to s prekvapením v určitých situáciách. Získavame pritom dojem, že skôr ako vrodený defekt je hlúposť výsledkom toho, keď sa ľudia v určitých situáciách ohlupujú alebo sa nechávajú ohlupovať. Okrem toho pozorujeme, že ľudia žijúci izolovane a osamotene prepadajú tomuto defektu menej ako ľudia a skupiny, ktoré majú sklon k družnosti alebo sú k nej okolnosťami donútení. Takto sa zdá byť hlúposť skôr sociologickým ako psychologickým problémom. Je zvláštnou formou pôsobenia historických okolností na človeka, psychologickým sprevádzaním určitých vonkajších pomerov. Pri pozornejšom pohľade sa ukáže, že každé silné vonkajškové rozvinutie moci, či už politické alebo náboženské, ubíja veľkú časť ľudí hlúposťou. Áno, zdá sa dokonca akoby to bol sociologicko-psychologický zákon. Moc jedného potrebuje hlúposť druhého. Proces, ktorý sa tu odohráva, nespočíva v tom, že by určité, napríklad intelektuálne schopnosti človeka náhle zakrpateli alebo prestali fungovať, ale človek je pod zdrvujúcim dojmom rozvíjajúcej sa moci zbavovaný svojej vnútornej identity a potom sa – viac-menej nevedomky – vzdáva vlastného postoja k následným životným situáciám. To, že je hlupák často tvrdohlavý, vôbec neznamená, že by bol samostatný. V rozhovore s ním priamo cítime, že vôbec nehovoríme s ním, s ním osobne, ale so sloganmi a heslami, ktoré nad ním získali moc. Je v okovách, je zaslepený, je zneužitý vo svojej vlastnej podstate, je porobený. Tým, že sa stal nástrojom bez vlastnej vôle, stáva sa hlupák schopným všetkého zla a súčasne neschopným zlo rozpoznať. Tu spočíva nebezpečenstvo až diabolského zneužitia. Avšak práve tu je vidieť, že hlúposť môžeme prekonať nie nejakým poučovaním, ale aktom oslobodenia. Musíme však asi počítať s tým, že skutočné vnútorné oslobodenie je najčastejšie možné až vtedy, keď ho predchádzalo oslobodenie vonkajšie; do tej doby sa zrejme budeme musieť vzdať všetkých pokusov presvedčiť hlupáka. Naostatok majú tieto myšlienky o hlúposti v sebe čosi utešujúce: nepripúšťajú, aby sme považovali väčšinu ľudí za všetkých okolností za hlúpych. Vždy bude záležať na tom, či tí, ktorí majú moc, si viac budú sľubovať od hlúposti ako od vnútornej samostatnosti a rozvahy ľudí. Nebezpečenstvo, že sa necháme vohnať do toho, aby sme opovrhovali ľuďmi, je veľké. Vieme samozrejme, že k tomu nemáme právo a že tým upadáme do najneplodnejšieho ľudského vzťahu. Možno by nás pred týmto nebezpečím mohla ochrániť táto myšlienka: keď opovrhujeme ľuďmi, upadáme práve do hlavnej chyby našich protivníkov. Sotva sa nájde niekto, kto by bol ušetrený zrady. Vzduch, v ktorom žijeme, je zamorený nedôverou do tej miery, že nás div nezadusí. Kde sa nám však podarí vrstvu nedôvery preraziť, tam zažívame dosiaľ netušenú skúsenosť dôvery. Naučili sme sa, že tam kde dôverujeme, vydávame vlastnú hlavu do rúk druhého; proti všetkým mnohoznačnostiam, v ktorých žijeme a konáme, sme sa naučili bezmedzné dôverovať. Teraz už vieme, že iba v takej dôvere, ktorá je trvalou odvahou, odvahou radostne prijatou, je možno skutočne žiť a pracovať. Vieme, že je celkom zavrhnutiahodná taká činnosť, ktorá zasieva nedôveru a dáva jej prednosť a že práve naopak má byť posilňovaná a podporovaná dôvera všade, kde je to len možné. Dôvera bude pre nás vždy jedným z najväčších, riedkych a blaženosť poskytujúcich darov ľudského spolužitia a predsa bude vždy vznikať na temnom pozadí nevyhnutnej nedôvery. Naučili sme sa nevydávať sa sprostote za nič na svete, dôveryhodnosti však bezvýhradne. To, o čo ide na celom fronte boja, je snaha o nájdenie zapadnutých zážitkov kvality, o poriadok na základe kvality. Kvalita je najsilnejším nepriateľom zmasovenia všetkých druhov. Spoločensky to znamená vzdať sa honby za pozíciami, skoncovať so všetkým kultom, slobodne sa dívať hore i dolu, zvlášť pokiaľ ide o voľbu užšieho okruhu priateľov, tešiť sa zo skrytého života a mať odvahu na život verejný. Zážitok kvality znamená v oblasti kultúry návrat od novín a rozhlasu ku knihe, od náhlenia k oddychu a tichu, od rozptýlenosti k sústredeniu, od senzácií k sebauvedomeniu, od ideálov virtuozity k umeniu, od snobizmu ku skromnosti, od straty mierky k umiernenosti. Je treba počítať s tým, že väčšina ľudí zmúdrie iba na základe skúseností na vlastnej koži. Takto si môžeme vysvetliť jednak udivujúcu neschopnosť ľudí konať preventívne (tak dlho veríme, že unikneme nebezpečenstvu, kým už nie je neskoro); jednako však i necitlivosť voči utrpeniu druhých (s tým, ako narastá strach z hrozivo sa približujúceho nešťastia, úmerne narastá súcit). Je nekonečne ľahšie trpieť, keď sme poslušní ľudského príkazu, ako keď niečo urobíme z najvlastnejšej zodpovednosti a slobody. Je nekonečne ľahšie trpieť s ostatnými ako sám. Je nekonečne ľahšie trpieť verejne a so všetkými poctami ako mimo a v hanbe. Je nekonečne ľahšie trpieť, keď nasadzujeme vlastnú kožu, ako trpieť v duši. Až doteraz sa nám zdalo, že patrí k neodňateľným právam ľudského života môcť si rozvrhnúť jeho plán, pre povolanie i osobne. S tým je koniec. Silou okolností sme sa dostali do situácie, v ktorej sa toho musíme vzdať... Zostáva nám iba uzučký a často ťažko vystopovateľný chodníček: berieme každý deň ako posledný a predsa žijeme vo viere a zodpovednosti, tak ako by pred nami bola ešte dlhá budúcnosť... Myslieť a konať s pohľadom na budúcu generáciu a pritom byť každý deň pripravený odísť bez strachu a bez starosti - to je postoj, ktorý nám bol nanútený a ktorý statočne znášať nie je ľahké, ale potrebné. Stali sme sa nemými
svedkami zlých činov, obmylo nás mnoho vôd, naučili sme sa umeniam pretvárky
a mnohoznačnej reči, skúsenosť nás urobila nedôverčivých voči ľuďom:
často sme im zostávali dlžní pravdu a slobodné slovo. Neznesiteľné konflikty
v nás vyvolali nervóznu senzibilitu alebo dokonca cynizmus – sme ešte
vôbec na niečo dobrí? Potrebujeme sa stať nie géniami, nie cynikmi,
nie tými, ktorí opovrhujú ľuďmi, nie rafinovanými taktikmi, ale jednoduchými,
priamymi ľuďmi. Bude naša vnútorná schopnosť odporu proti tomu, čo je
nám vnútené dostatočne silná, zostane naša poctivosť voči nám samotným
dostatočne bezohľadná, aby sme našli cestu k jednoduchosti a priamočiarosti?
|
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|