|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment
/ F. R. & G. (fan page)
|
<<
späť na Fragment ročník 1990, číslo 3 Bol súmrak, keď prišiel na rad tretí objekt. Osobné auto táborového veliteľa sme na poľnej ceste uvideli prvé. Vrátil sa z Bratislavy a rozkričal sa na podriadených prečo listina odsúdených nie je ešte hotová. Dokončili ju veľmi rýchlo. Meradlom pre zaradenie do transportu bol vysoký vek, choroba, mnoho detí, prosto neproduktívnosť. Zdraví a mladí otroci mali nádej ostať. Za autom táborového, veliteľa priplazili sa pomaly nákladné autá s plachtami a napokon pochodovala skupina gardistov zlovestne čiernych vo sviatočnom súmra-ku Dlhého dňa, Dňa súdu, Dňa veľkého zmierenia s ľuďmi a s bohom. Obsadili bránu, rozliezli sa pozdĺž plota a k jednotlivým barakom. Nástup nebolo treba vyhlasovať. Ľudia pomaly nastupovali, sami sa schádzali zo všetkých barakov na priestranstvo pred kanceláriou objektu. Bolo nepravdepodobné, že ma zaradili na listinu odsúdených. Napokon aj keby ma boli zapísali, mohol som ešte vždy ujsť do neďalekých hôr. Ale myšlienka na útek mi vtedy ani len vzdialene neprišla na rozum. Bol som neviditeľnými putami zviazaný s tým, čo sa dialo na priestranstve objektu. Na útek bolo treba veľa mravnej sily, nielen pre neistotu, ktorá na dezertéra čakala, ale aj pre pocity hanby pri pohľade na nastupujúce rodiny, ktorým pre bremeno detí neostávalo nič iba poslúchnuť. Nemal som silu utiecť. Vždy som si želal mať sestru, malú sestričku, ako sa o nej spieva v Piesni piesní. Mal som iba staršieho brata, a mladší brat v rodine je na to, aby mu starší brat vymýšľal príkoria. Možno preto som si obľúbil asi sedemročné dievčatko Blanku. Jej otec bol krajčír, chudobný židovský krajčír, ktorého sa vo svete nemá kto zastať. Taký krajčír, ku ktorému sa nosia šaty iba plátať. Taký krajčír, ktorý je objektom všetkých pogromov a nešťastia, aké vie postihnúť židov. Bol pobožný, pokojný, vyrovnaný. Veril vo svojho starozákonného Hospodina. Židovský osud považoval za údel. Malú Blanku s čiernymi vlasmi a modrými očami som nosieval na pleci, vyrezával som jej z dreva hračky a brnkal som jej na gitare. Teraz som ju videl s malým batôžkom na chrbáte. Rozlúčil som sa s krajčírom a s jeho ženou bez slova. - Prídeš za nami, pravda? - opýtala sa Blanka. Modré oči boli čisté. Nechcem vyvolávať súcit. Všetko je dávno, skoro už vychladnuté. Nové a novšie utrpenia iných a inde zatlačili do histórie tieto. Utiahol som sa vtedy do opusteného kúta nášho objektu, ľahol som si tvárou na zem a plakal som. Z toho, čo sa dialo na priestranstve objektu dalo sa usúdiť akú cenu majú životy v poľských táboroch. Tu bola ich predsieň. Ľudia stratili meno, meno už nebolo znak – omen, malo iba orientačný charakter. Človek v množnom čísle, iba súčasť množstva, rozdeleného na baraky a vagóny, mená z prvej päťdesiatky, z druhej, tretej... potom už bolo meno zbytočné, premenilo sa na číslo. Zomierať pred očami obecenstva ako hrdina v plnej zbrojí môže byť vznešené, ale ako biblický Jób na smetisku, ako neznámy kŕmič sviň z východoslovenskej dediny alebo ako príštipkár z topoľčianskeho predmestia je skľučujúce. Veľké historické drámy predstavujú hrdinov, cez nich sa vníma dráma udalostí, neznámi vojaci sú iba kulisou, pozadím. Tu hynula kulisa. – Každé utrpenie
je všeľudské, či sa volá židovské alebo akokoľvek inak, pán Fürst. Vrátil som sa dívať na odchod odsúdených. Odišiel slepý otec Ericha Politzera so ženou. Nevidel nič, ale počul, stačilo, aby si vedel predstaviť, čo sa deje okolo neho na smutnom priestranstve a v barakoch. Sedemnásťročného Ericha skryli jeho spolubývajúci. Erichov otec prv než stratil zrak bol učiteľom v Trenčíne. Erich bol chorľavý na srdce a na baraku hrával chlapcom pred spaním na harmonike alebo na husle. Matka ho prosila, aby to nerobil, lebo si privolá nešťastie, bála sa, že ho dajú do transportu, lebo nepracuje a len vyhráva. Zahynul neskôr v slovenskom povstaní. Násilím sa mi podarilo zadržať pred bezhlavým skokom do smrti Leopolda Friedmanna, ktorého neskoršie spisovateľské meno viaže sa k tematike vojny, ľudského ponižovania, s hľadaním odpovede na základné otázky života. Priepasti a výšiny ľudského konania neopustili Laholu ako umelecký podnet až do jeho smrti. Poznal som ho roku 1939 v Bratislave, kam som prišiel pracovať ako nosič vriec vo veľkomlyne Schindler a Jedlín. Mal som sa dobre ako nikdy prv. Vrecia boli ťažké, ale platili nás veľkými peniazmi. Nosili sme ich v úkole - na akord, dovtedy som slovo akord poznal len v súvislosti s hudbou. Výplatu sme dostávali každý týždeň. Do mlyna som chodil civilne oblečený, preobliekol som sa do pracovného, po práci som sa mohol osprchovať a z mlyna som opäť vyšiel ako civilizovaný človek. Ostatní robotníci boli väčšinou bratislavskí Nemci, ale správali sa ku mne priateľsky. Náš prvý parťák sa volal Cézar, druhý Kapitán, obidvaja boli vhodní svojich mien. V prístave sme vykladali z vlečných člnov obilie, v mlyne sme nakladali do vagónov krmivo a múku pre Tretiu ríšu. Leopold mal malú krehkú matku, starší brat sa učil za speváka, mladší trošku neduživý s okuliarmi musel prerušiť štúdiá. S Leopoldom, býval na Valónskej ulici, sme presedeli večery v podkrovnej izbe, kde mal svoje knihy. Hral mi na mandolínu talianske, španielske a francúzske piesne, srbské kolá a hebrejské melódie. Písal básne a poviedky, maľoval. Bol mojím prvým židovským priateľom. Bol neobyčajne vzde¬laný. Už dovtedy veľa cestoval, bol vo Francúzsku, s priateľom Jaroslavom Taškom precestoval Alžírsko. Obdivoval som ho. Keď vypukla vojna so Sovietskym zväzom napísal už ako vojak pracovnej služby báseň o Moskve, o tom, že ju môžu rozváľať, ale nepadne, že dala život sovietskym ľuďom a má právo žiadať ho od nich späť. Báseň kolovala ilegálne medzi vojakmi ako leták. Záverečné verše znejú vzrušujúco aj po rokoch: Navráťte smútok
fínskym skalám Keď sa osídľoval tretí objekt, prišla do tábora Leopoldova matka s mladším synom. V tábore sa chovali angorské zajace, Leopoldova matka bola jediná, ktorá vedela priasť na kolovrate, majstrovsky rozkrútiť vreteno a premeniť priadzu na nite. V lete roku 1942 mi Leopold napísal list. Skrýval sa pred transportmi na východ-nom Slovensku v Slánskych horách a chcel sa stať príslušníkom tábora, aby bol s matkou a s bratom. Vtedy sa už muselo platiť aj za možnosť byť väzňom v nováckom tábore. Peniazmi alebo strojmi. Leopold nemal čím. Prepašoval som ho na tretí objekt. Evidenciu napokon nikto dôsledne nekontroloval. Pracoval v projekčnej kancelárii stavebnej správy. Kreslil, maľoval, písal verše, hral na mandolínu a spieval nám. V táborovej jedálni mu dovolili vystaviť kresby a obrazy a prednášať o cestách po svete. Pochádzal z Oravy, ale udomácnil sa v Bratislave a mal ju veľmi rád. Nevynechal ani jednu príležitosť, aby mohol cestovať do svojho druhého rodného mesta. Pri každej ceste navštívil maliara Jána Mudrocha, ku ktorému chodil istý čas do školy a miloval ho. Rozprával, že Mudroch maľuje kytice, jablká, džbány, že nemaľuje nič, čo by malo podporiť režim. Rozprával vždy o ňom s veľkou láskou. Keď som sa po rokoch spriatelil s maliarom Mudrochom, bol prekvapený, že ho poznám, že viem o ňom mnoho podrobností, že poznám aj jeho vtedajších žiakov a priateľov, malia¬rov a spisovateľov: Jozefa Šturdíka, Viliama Chmela, Ervina Semiana, Ladislava Gudernu, Michala Považana, Rudolfa Fábryho, Pavla Bunčáka a Jána Raka. Tieto a iné mená, ktoré som poznal už prv z časopisov, ožili v Leopoldovom rozprávaní. Napriek tiesnivej situácii, v ktorej sme sa nachádzali, vedeli sme, že všetci ľudia nie sú antisemiti a fašisti. V stretnutí s časťou umeleckého sveta, sprostredkovaného Leopoldom, dostalo toto presvedčenie konkrétnu podobu v menách ľudí, v ich obrazoch a veršoch, pokiaľ sa k nám dostali, uverejnené v časopisoch. Asi je neprípustné hľadať priamu súvislosť medzi básňou a skutočnosťou, ale my sme ju nachádzali, lebo sme hľadali útechu, posilu, príbuzný cit. Možno mal básnik celkom iný úmysel, možno o našom položení nemal ani potuchy, ale boli sme mu vďační za takéto smutné slová: „Keď umrie všetko, čo sme milovali, jak naše lásky, ktoré sme práve pochovali, prázdnota s krstným menom smútok krídla si rozprestiera...“. Bola to naša skutočnosť. Leopoldovho mladšieho brata zapísali na listinu odsúdených. Nosil pražce a koľajnice z objektu, ktorý sa rozoberal, a od únavy zaspal v práci. O zapísanie sa postaral horlivý palier. Keďže mal v tábore matku, zapísali aj ju. Leopolda nezapísali, lebo nebol v centrálnej evidencii. Prihlásil sa sám. Jediný raz som prosil veliteľa. Prosil som za Leopolda, za jeho brata a matku, hovoril som, že Leopold Friedmann je maliar, básnik a hudobník, že ho škoda, aby zachránil Leopolda a jeho rodinu. Veliteľ bol už podnapitý, díval sa na mňa vodovými očami: Vezmi si všetkých, všetkých si vezmi - opakoval, - prečo si nevezmeš všetkých židov, ja ich nepotrebujem, dám ti všetkých židov, vezmi si ich! Potom sa na mňa rozkričal, že ma dá do transportu s nimi, aby som išiel do čerta so všetkými židmi, že ho boh so židmi iba potrestal. Vzápätí upadol do skleslosti a celkom vecne mi povedal, že Leopold môže ostať. Nechcel ani počuť o tom, že ostane a matka s bratom odídu. Darmo som mu dohováral, že to nemá význam, ak pôjde s nimi, že ich hneď rozdelia, že matke v ničom nepomôže. Nebola to pekná argumentácia, ale bola to pravda. Už vtedy sme vedeli, že Nemci nedbajú nič na rodinné vzťahy, že odtŕhajú mužov od žien, deti od matiek. Leopold by bol odprevadil svoju malú matku na poslednú cestu. Bol by sa musel dívať ako mu hynie pred očami v preľudnenom vagóne bez toho, aby jej mohol pomôcť. Presviedčal som ho a myslel som pritom s výčitkami svedomia na svojich rodičov. Zahynuli a ja som musel ostať nažive. Bol som rád, že som nebol svedkom posledných chvíľ ich života. Leopold si nedal povedať. Šťastná alebo nešťastná náhoda spôsobila, že službu v garde vykonávali aj niekoľkí moji krajania z Krupiny. Dvaja alebo traja boli navyše moji spolužiaci z ľudovej. Požiadal som jedného z nich, aby Leopolda oddelili od transportu. Na druhý deň, keď transport odišiel, išiel som za ním. Opľul ma a bez slova odišiel na svoj barak. Odišli Wernerovci z Prievidze, ktorí dali veľkú sumu na výstavbu tábora. Odišli mladomanželia Weilovci z Trenčína, lebo boli v tábore iba niekoľko týždňov, ale odišli aj takí, ktorí tu boli skoro od začiatku. Odišiel mlčanlivý obuvník z predmestia Topoľčian, odišli opustené ženy s deťmi, ktoré vtedy už boli určite vdovy, odišli starí, chorí, odišli mladí bez kvalifikácie, odišli, odišli... Mladá žena kľakla si na kolená a objímala veliteľove čižmy, aby dovolil ostať jej starým rodičom. Weiss, kde je Weiss? – kričal gardista so zoznamom v ruke. Ktorý, sme tu dvaja. To je jedno, kus ako kus. Keď nastúpil Goldstein, kŕmič svíň, žid z východného Slovenska so šiestimi deťmi, bolo to aj na veliteľa veľa. Vyšiel na priestranstvo zoči voči nastúpeným židom, díval sa na nich, chcel čosi povedať, ale nedalo mu. Židia, odsúdení na odchod do Poľska a gardistický hodnostár stáli proti sebe a hľadeli jeden na druhého. Nebol pánom nad ich životom, nemohol im darovať život. Bol všemocný iba ako vykonávateľ zla. Mohol kohokoľvek vyčleniť z radov odsúdených, ale musel ho nahradiť niekým iným. V tej chvíli v ohnisku zúfalých pohľadov si možno uvedomil, že aj títo odsúdení na smrť vidia v ňom iba úbohý nástroj. Stál bezmocný, potom sa rozkričal, preskočil mu hlas a vrátil sa späť k fľaši do kancelárie. Gardisti nakladali odsúdených na autá a odvážali ich na novácku stanicu. Vznikol neporiadok. Niektorí odsúdenci nenastúpili, iní sa vrátili na barak a schovali sa. Veliteľ pil, nálady skleslosti striedali sa v ňom so záchvatmi zúrivosti. Nadránom telefonoval z nováckej stanice podveliteľ, že do dvoch stovák chýba ešte dvadsať židov. Gardisti sa opäť rozbehli po barakoch, obyvatelia museli opäť nastúpiť a vydať zo svojho stredu chýbajúcich. Neobišlo sa to bez obuškov a tvrdých úderov. Keď konečne transport odišiel, veliteľ dal do telefonickej ústredne príkaz, aby odoslal fonogram o splnení úlohy: Počet odoslaných židov sa pohybuje medzi dvesto a štyristo. Diplomatický fonogram vychádzal z predpokladu, že ostatné tábory svoje kontingenty splnili. 22. septembra 1942 odišlo z Novák namiesto štyristo židov iba niečo vyše dvesto. Kto si trúfa byť sudcom, nech rozhodne, či vedenie konalo správne, ak dosiahlo, že sa počet odsúdených znížil. Odkiaľ vzali právo zasiahnuť do rozhodnutia kráľa transportov a jeho pomocníkov? Prečo odišlo práve tých určitých štyristo a prečo nie iní. Ak je spravodlivý, nech vynesie rozsudok! V tú noc sa zachránil náš bubeník Krivaček, jeho vysoká chudorľavá žena a brat. Krátko po odchode posledného nákladného auta, zachcelo sa veliteľovi počúvať hudbu. Povedalo sa mu, že s transportom odišiel aj vynikajúci hudobník Krivaček. Rozzúril sa, kto to dovolil, prečo sa ho nikto nespýtal, či Krivaček môže odísť. Na telefonický rozkaz musel podveliteľ na nováckej stanici otvoriť vagón a vrátiť Krivač-ka na tretí objekt. Ešte roztrasený priniesol svoj vibrafón a so slzami v očiach udieral na ligotavé doštičky, čarujúc sentimentálne melódie, zodpovedajúce veliteľovmu duševnému stavu. Hral pesničku, v ktorej mal ktosi malý maľovaný domček, v ktorom pod oblokmi kvitli agáty, ale ten domček pošiel dolu gágorom. Na Krivačkovo miesto neišiel do transportu nikto. Ale mohol. Transport odišiel, priestranstvo bolo prázdne, nie ako pred stvorením sveta, ale ako po jeho zániku. Ľudia v barakoch horko ťažko pospali, akoby spali na čerstvých hroboch. Gardisti odišli po ťažkej službe na strážnicu, v ten deň nikto neišiel do práce. Na objekte nebola žiadna stráž, brána ostala otvorená. Polhora vstal a ťažkým krokom sa vydal na púť po objekte. Nazeral do izieb, z ktorých zobrali celé rodiny. Na stoloch ostalo nedotknuté sviatočné jedlo, s ktorým sa čakalo na koniec pôstu. Dlho stál v baraku č. 10, kde bývali iba samí mladí chlapci, a počúval ich ťažký dych. Keď sme vyšli, stretli sme opitého gardistu Gašpara, ako balí vankúše a periny do veľkého batoha. Gašpar bol z dobrých gardistov. Nikoho neudrel, netrápil, mal rád iba peniaze a pijatiku. V civilnom živote bol predavačom ovocia a zeleniny. K tomuto zamestnaniu sa aj vrátil. Veliteľ sa díval, ako sa nadarmo usiluje zviazať do jedného balíka niekoľko vankúšov aj perinu. Keď nás zbadal, neprišiel vôbec do rozpakov, vecne vysvetľoval: - Vždy keď ide transport, tak ma títo skurvení židia opijú, aby som si nemohol nič vziať. Druhí gardisti si už nabrali, ani si neviete predstaviť, brat veliteľ, čo si už nabrali a poslali domov. A ja nemám ani len poriadne periny. To preto, lebo ma židia vždy opijú. Bolo mi ľúto, že je v tejto chvíli veliteľ so mnou pri Gašparovi. Zle sa na mňa pozrel a potom povedal: - Máš pravdu, brat Gašpar, keď je zle s nimi, židia nás vždy chcú opiť. Ale takto to nevezmeš. Sprav si dva batohy! Do jedného daj vankúše, do druhého perinu. A potom sa vráť pre druhú perinu! Úryvok z nevydaného
rukopisu Správa (1968)
|
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|