|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment
/ F. R. & G. (fan page)
|
<<
späť na Fragment ročník 1990, číslo 5 Román rakúskeho spisovateľa Stephana Eibela Fenster Helmut – Vienna Ha je dielo nekonvenčné svojím názvom, formou i obsahom. Hlavnou postavou je Fenster Helmut – farboslepý maliar (ktorý však nikdy nič nenamaľoval) s popáleninou ľavej ruky, na ktorej nosí gumenú rukavicu (v závere románu i so zlomeninou ľavej ruky a sadrou na oboch rukách), ktorý chodí v slnečných okuliaroch, v klobúku a s vychádzkovou paličkou, celé dní presedí v kaviarni, zmyslom jeho života sa stali rozhlasové koncerty na želanie, voľný čas a „vnútorné dráždenie“, ktoré pociťuje vždy, keď si „vedome škodí“, zvlášť vtedy, keď sa správa ako „riadny občan“. V románe nájdeme len málo dialógov (i tie však možno považovať na monológy, v ktorých každý hovorí o inom). Dej posúvajú dopredu úvahy Fenstera Helmuta. Fenster Helmut pozoruje a uvažuje. Jeho nezvyčajné meno Fenster (okno) – symbolizuje uhol jeho pohľadu na svet, okno jeho ateliéru í dve okná, namaľované na stene izby jeho ženy, ktoré sa stávajú „oknom“ do minulosti, do „šťastnejšej“ mladosti. Fensterove úvahy sa rozvíjajú na základe práve videného a na princípe „Mama má Emu. Ema má...“ Jediné slovo sa stáva impulzom pre novú myšlienku, pre autorov „slovný dribling“. Stephan Eibel si vyhliadne slovko, prevracia ho zo všetkých strán, niečo k nemu pridá, niečo uberie či pozmení, nachádza nové významy, nové tvary a odhaľuje tak rozpor medzi slovom a tým, čo slovo pomenúva, medzí formou a obsahom. Svojej koristi sa vzdáva až vtedy, keď sa zjaví na obzore nejaké iné, zaujímavejšie slovo, k tomu pôvodnému sa však pri prvej možnej príležitosti vráti. Jazyk románu, zobrazujúci realitu optikou Fenstera Helmuta (alias Stephana Eibela), je silne ironický, prechádza až do čierneho humoru („Pacienti, ktorí krvácajú a pacienti v bezvedomí do kabíny 3, prosím!“). Autor s obľubou využíva hyperbolu a mystifíkáciu („Úrad zodpovednosti“ Gottfrieda Bocka, pouličná potýčka so somrákom, do ktorej sú postupne zainteresovaní – polícia, hasiči, politici, až po svetové organizácie a OSN). Niektoré pasáže románu sú vykreslené veľmi naturalisticky (snové úvahy o mŕtvolách, scéna v bordeli, chvíle pred Fensterovou smrťou). Týmito prostriedkami sa Eibelovi výborne darí poukázať na absurdnosť konania a správania sa ľudí, štátnych inštitúcií, celej spoločnosti. Všetci sa tvária dôležito, hlásajú samé rozumné veci, ale to všetko je len bublina, to všetko je o inom. Spoločnosť sa tvárí, že jej ide o dobro ľudí, ale ľudia sú to posledné, čo ju naozaj zaujíma. Podstatná je štatistická bilancia, zachovanie formy a úzu. Fenster Helmut pripomína v tejto situácii Švejka. (Píše napr. list ministrovi zdravotníctva, aby mu poradil, ako užívať drogy.) Máme právo myslieť si o ňom, že nie je celkom normálny (padol predsa kedysi z prvého poschodia a i mnoho ďalších vecí svedčí v jeho neprospech). Jeho snaha dopracovať sa k prvotnému zmyslu, k podstate vecí však svedčí o tom, že bude asi „normálnejší“ než všetci tí normálni. Fenster Helmut je človek vnímavý a citlivý, túžiaci po hlbšom cite. Stráca však lásku svojej ženy, ktorá pod menom Vienna Ha môže symbolizovať i nelásku mesta a spoločnosti. Stratil vzťah k ostatným ľuďom a k vlastnému synovi ho ani nikdy nezískal. Túžiaci po poznaní čohosi hlbšieho, „opravdivého“, „kl'že však len z povrchu na povrch“. Fenster Helmut pripomína romantických hrdinov v románoch F. S. Fitzgeralda. Mladý človek má túžby, ideály a celý život pred sebou. Pomaly starne, k ničomu uspokojujúcemu sa však neprepracúva, pochybuje o zmysle svojho žitia a bytia. Hľadá útechu v alkohole (Fenster Helmut koketuje s povolaním alkoholika). Jediným logickým vyústením je tragický koniec. Aj k smrti sa Eibelov hrdina prepracuje nekonvenčné; striedavo – vypije, vymočí a vyvráti maliarske farby – maľuje „vlastným telom“ svoj posledný obraz a do poslednej chvíle (dokonca i po smrti) zostáva verný svojej hre na maliara, ktorou odpovedá spoločnosti na jej hru. Obsah románu korešponduje s jeho formou. Optika autora často pripomína oko kamery, štýl rozprávania filmový scenár. Dominantná je forma, povrchová charakteristika (muž bez slnečných okuliarov, ten s mastnými vlasmi...) Častý je princíp opakovania, ktorý je ešte zvýraznený motívom verklikára. Po prečítaní románu Stephana Eibela sa pred nami vynára otázka: Dá sa ešte vôbec nájsť východisko z tohto stavu totálneho odcudzenia človeka a spoločnosti? Autor sám je v tomto smere skeptik, skôr pesimista. Pre nášho čitateľa nadobúda román ešte jednu, novú dimenziu. Stephan Eibel sa tu totiž nepriamo vysmieva aj z nášho súčasného prehnaného optimizmu. Vo svojom diele vyjadruje predsa nedôveru spoločnosti, ktorá sa hrdí prívlastkom demokratická, spoločnosti, ktorá je naším cieľom. (Že by teda to násilie, páchané na človeku, jeho dehonestácia, neistota a apatia neboli len produktom a pozostatkom budovania rozvinutej socialistickej spoločnosti?!) Jana Petrikovičová FENSTER HELMUT – VIENNA HA I. ATELIÉR Ľudia kráčajú priamo a predsa odbočujú. Jeden stretáva druhého s pohľadom priamo kráčajúceho. Tí bez vlasov na hlave patria k sebe. Tak to aspoň vyzerá z pohľadu zhora nadol. Ten s mastnými vlasmi, obnoseným oblekom, cigaretou v ústach, nemá pravdu. Mastnovlasatý vstane a vykročí priamo. Iný, nie mastnovlasatý, sedí na verejnej lavičke a číta športovú rubriku. Aj on vstane a vykročí priamo. Veľké modré auto, nákladné auto, kľučkuje medzi priamo kráčajúcimi a opäť sa stráca. Hoci toto priestranstvo bolo vyhlásené za pešiu zónu, môžu zásobovacie vozidlá toto priestranstvo využívať do 11.00 dopoludnia. Fenster Helmut je takmer denne, okrem soboty a nedele, od 10.00 vo svojom ateliéri. Jeho ateliér sa nachádza na prvom poschodí a to mu umožňuje pozerať sa zhora nadol. Z ateliéru vidí na Kärtnerstrasse a na Graben. Ak pootočí telo hlavou doprava, vidí aj časť Stephansplatzu. Jeho ateliér je prístupný verejností. Ateliér verejnosti neprístupný by preňho nemal zmysel, pretože nedokázal nakresliť ani rovnú čiaru, o maľovaní ani nevraviac. Ateliér je kaviarňou, čo je praktické. „Máte tu ešte voľno?“ spýtal sa nejaký hosť tých, čo sedeli za stolom. Fenster Helmut sedel za týmto stolom s ďalšími dvoma tučnými ľuďmi. Dvaja tuční ľudia povedali takmer súčasne: „Áno, prosím!“ Pohyb vysokého, štíhleho pána, teraz už spolustolovníka, a vydýchnutie pána v klobúku, dodali ostatným za stolom sediacim istotu. Novému poskytli dostatok miesta, a nový si dostatok miesta nenárokoval. Nový vie, že je tu nevítaný, a objedná si kávu. Tuční, „už pomaly pôjdu“, ako sa vyjadria a naozaj vstanú. Nový sa zo slušnosti uhne, hoci to netreba, pretože pre tučných ľudí je tu dosť miesta. „Dovidenia“, povedia dvaja tuční, opäť takmer súčasne, a vysoký, štíhly pán nepovie nič. Vysoký pán dostane kávu a náhlivo ju pije. Samota chráni človeka pred takýmito ľuďmi. Pred náhlivými i pred tými tučnými, premýšľa Fenster Helmut. Človek premýšľa a pozoruje. Fenster Helmut zrazu zazrie tých dvoch tučných. Kráčajú priamo, tak, ako skôr či neskôr vykročíme sami. Pán Fenster Helmut, ako sa sám často nazýva, pozrie na vysokého muža a cíti, že i on „premýšľa“. „Popremýšľaj“, opakovali asi často aj tí dvaja tuční ľudia, a skôr. než si sadneš do ateliéru, o ktorom však nikto nevie, že je to ateliér, lebo je to ateliér Fenstera Helmuta, musíš si najskôr „rozmyslieť“, čí tam chceš sedieť. Kým niečo také urobíš, musíš porozmýšľať, vravievali už učitelia. Vravievali už rodičia. Chce to iba myslieť dopredu, premýšľa možno vysoký, štíhly muž, a je to všetko naopak. Najprv porozmýšľať, aby sa potom ostatní mali nad čím zamýšľať. Fenster Helmut si myslí, že takéto zamýšľanie saje pre jedných koniec, no pre iných nijaký začiatok. Ak by bol on alebo hocikto iný nešťastný, tak sa to tí ostatní nikdy nedozvedia. Tí ostatní, prípadne tí novonarodení. Kvôli ktorým človek všetko ničí. Aby sa im raz „vodilo lepšie“. Človek naozaj nechce nič inšie. Stoja tu v kruhu, a každý stojí sám pre seba. Zhora nadol to vidí celkom jasne. Potomstvo zostane len potomstvom, aj keď už má alebo raz bude mať potomstvo. Vyrážku alebo vred možno áno, ale všetci bolí potomstvom. Potomstvo premýšľalo. Fensterovi Helmutovi celkom uniklo, že vysoký, štíhly muž opustil jeho ateliér. Až teraz vidí vysokého, štíhleho muža, ako kráča priamo smerom na Graben. Verklikár stojí na konci, alebo na začiatku Kärtnerstrasse. Opica sedí na verklíku a verklikár točí kľukou verklíka a ľudia sa smejú a hádžu peniaze do plechovky na verklíku a smejú sa a pozerajú na opicu. Opica pozerá na verklikárove hodinky a škriabe kožu a na hodinkách verklikára odškrabuje čas. Opica vôbec nepozerá na ľudí. A ľudia fotografujú opicu a fotogra¬fujú ruku verklikára, lebo opica škriabe po hodinkách verklikára, alebo po čase, po hodinkovom čase, po verklikárovom časomere. Plechovka je veľká a má veľký otvor. Päťdesiatky často netreba ani skladať a nikto nefotografuje ľudí, ktorí hádžu do plechovky bankovky. Všetci fotografujú opicu. Opica chce hľadieť za čas a znovu je fotografovaná. Všetci fotografujú tento okamih, ktorý práve pominul. Ľudia dávajú peniaze
do plechovky a opäť vykročia priamo. II. VIENNA HA Milá Vienna Ha.
Keby som si mohol zobrať so sebou kopce, neurobil by som to. Nenávidím kopce. Rovnako ako domy, ktoré som videl z okien domov, kde som sa cítil dobre. Rád sa pozerám do diaľky. Do prázdna. Ty by si si určíte zobrala písací stroj a veci na kúpanie, lebo si praktický človek. Celé hodiny som sa chystal, že Ti napíšem samé rozumné veci. V kúpeľní mi napadlo sedemnásť rozumných vecí, ktoré som Ti chcel bezpodmienečne oznámiť. Nie ani tak kvôli tým rozumným veciam, skôr som chcel zapôsobiť. Chcel som na Teba zapôsobiť, to sa mi však už nepodarí, pretože si tých sedemtisíc rozumných vecí nepamätám. Pamätám si túžbu milovať podľa vlastných predstáv. Netrpieť. Konať inak. Žiť inak. V pamäti zostali výkriky. Slzy zvýrazňujú krík dospelých. Dospelých sme nemohli vystáť. Ak dospelí hovorili o slušnosti, vedeli sme, čo si máme o tom myslieť. Nič. Vedeli sme veľa o ľudskosti. O nehe. Nehu sme vyčítali z kníh. Cítili sme to, po čom sme túžili. Potrebovali sme len jednu izbu, ktorú možno zamknúť. Posteľ, ktorá nemusela mať čisté povliečky, a knihu. Dvaja, traja nepochopení ľudia, ktorí sa milovali, alebo mali vlastnú predstavu o láske, a my sme cítili nehu, túžbu... Neskôr sme potrebovali izbu so zámkou na dva západy. Mali sme dvadsať rokov. Boli sme mladí, dvadsaťroční, hovoríme tomu dnes. S knihou v postelí sme cítili osamelosť ľudí na tomto svete. Cítili sme vlastnú osamelosť na tomto svete. Mali sme svoju predstavu o osamelosti na tomto svete a tešili sme sa na ďalšiu knihu. Dnes už nepotrebujeme zamknuté izby. Dnes potrebujeme celé byty, v ktorých bývame iba my a ktoré zamykáme iba pre seba. Z „my“ sa stalo Ty a ja. Ty potrebuješ byty, ktoré možno zamknúť, ja potrebujem byty, ktoré možno zamknúť. Ty s rádiom, chladničkou, farebným televízorom a ja s plynovým sporákom, kávovarom, kazeťákom a prirodzene, so superrádiom. A k tomu potrebujeme čisté plachty, čisté uteráky a prirodzene posteľ. Posteľ ostala. Zamykanie ostalo. Všetko ostatné k tomu pribudlo. Mám často strach v zamknutých bytoch. V zamknutom byte mám strach z duchov. Odomknem dvere bytu a odídem do iného bytu, pričom nezabudnem zamknúť dvere bytu na dva západy. V takomto zamknutom byte si môžem vypočuť koncerty na želanie, ktoré sa vysielajú popoludní a ktoré Ty nemôžeš ani vystáť, a nemusím sa ospravedlňovať, obraňovať, alebo sa cítiť nejakým spôsobom vinný. Celé popoludnie vládzem počúvať tie slaďáky, slaďáky o láske, túžbe, o tom, že taký je svet... Celé dni vládzem ležať v posteli, len tak hľadieť, nudiť sa a tešiť sa, že žijem. Len tak sa povaľujem. Raz v postelí, inokedy na zemi, ale nikdy nie pod kobercom. Zbožňujem cesnak. Povaľujem sa a celé dni jem len cesnak. Čerstvý, zapáchajúci cesnak a počúvam slaďáky, ktoré robia môj život znesiteľnejším. Ešte nikdy som nezhltol ani jednu z tých kapslí, zaručujúcich pôžitok z cesnaku bez sprievodného zápachu. V jednom zo svojich zaniknutých bytov som sa celé hodiny pozeral na tieto kapsle, a nenašiel som na týchto oválnych kapsliach jediný roh, celé roky som k nim privoniaval, a nezacítil som ani závan zápachu, a pred dvoma dňami som ich hodil do záchodu a spláchol. Zbavil som sa ich spláchnutím. Splachoval som celé hodiny, len aby som sa uistil, že sa už nevrátia. Pred rokmi cesnak zachránil náš vzťah. Zápachom vyvolával v nás predstavu, že niečo sa dá zmeniť. Zmenilo sa to, že zápach tu už nie je. Táto zmena sa dala dosiahnuť ľahko. Prípadne by sa táto zmena bola dala dosiahnuť ľahko. Stačilo len, aby som užíval tie kapsle, a bol by zo mňa iný človek a svet by sa tiež zmenil. Tak som prišiel k Tebe so sviežim dychom (po cesnaku ani stopy) a rozprávali sme sa o čomsi vážnom. Bola si odjakživa praktický človek. Keď si sa predstavila ako Vienna Ha, pripadalo mi to nevážne. Keď som mal dvadsať rokov, čítal som v akýchsi novinách, že istý Hubert B. vylúpil veľkú banku a tento Hubert B. mal dvadsaťštyri rokov, to mi pripadalo „vážne“. Väčšiu radosť som však mal, ak noviny neuviedli nijaké meno, len poľutovanie, že sa ešte nepodarilo ničomného zlodeja dolapiť. Ešte i dnes mám radosť zo všetkých tých páchateľov, čo vykrádajú banky, lúpia vily a okrádajú bohatých. Noviny sú dnes plné takýchto prípadov a páchateľov s 24, 36 alebo 42 rokmi. Vždy, keď o takomto
prípade čítam a páchateľ je môj rovesník, mám pocit, že páchateľ musí
byť sebavedomý, starý, skúsený, mám z tohto človeka pocit vážnosti.
Keď čítam o politikoch, ktorí sa v 33 rokoch stanú ministrami, pripadá
mi to veľmi vážne a vo svojich dvadsiatich rokoch som dúfal, že do tridsiateho
roku života to tiež niekam dotiahnem. Ešte i dnes mi pripadá vážne,
keď sa minister stane ministrom. Nesúvisí to však už s vekom. Starnutie
som si predstavoval solídnejšie. Stabilnejšie. Obaja stále cítime to
nedospelé v nás. Celé roky som nezarobil ani šiling a pchal do seba cesnak, v snahe podporiť tú predstavu, že ešte možno čosi zmeniť. Pričom vieme ako niečo dokázať, a ako týmto dokázaným byť v tejto krajine pochopený. Pričom vieme, koho majú chránenci chrániť. Nič iné ako panstvo! Chráň panstvo zločincov a hneď si vo všelijakých ochranných spolkoch. Či v tiroláckych, či v iných. Pomocné slovesá som odmietol, chcel som sa dopracovať k niečomu podstatnému, a zatiaľ som len kĺzal z povrchu na povrch. Mám rád noci. Dopoludnia sú pre mňa neznesiteľné a keby nebolo tých koncertov na želanie, týchto slad'ákov, tak by som tieto popoludnia vôbec nevydržal. V sobotu a nedeľu vstávam väčšinou predpoludním. Pretože som „človek voľného času“. Precitám, keď sa pre väčšinu ľudí začínajú chvíle voľna. Nechcem ani počuť o robotníkoch, pracujúcich na smeny, pretože robotníkov pracujúcich na smeny poznám viac než dosť. Oh! Zatvorené obchody, prázdne ulice, slabá premávka, potrebujem to ako niekto iný sobotňajšiu prechádzku lesom, nedeľňajší výlet, či raňajšie mlieko. Nepodarilo sa mi oslobodiť sa od otváracích hodín obchodov, od pracovného času. Potrebujem zatvorené obchody a pocit, že mám čas. „Že voľný čas naozaj je“. VIII. CENTRÁLNY ÚRAD ZODPOVEDNOSTI DOKTORA GOTTFRIEDA BOČKA Okrem toho dostávam
náhradu výdavkov. Predstav si, podarilo
sa mi asi vypátrať Fensterovho otca. Zajtra tu v Paríži otvoria novú
filiálku jeho koncernu. Kvôli tomu som vlastne tu. Túto filiálku tvorí
480–poschodový dom o dĺžke osemdesiatštyritisíc metrov. Na to, aby sa
dal postaviť tento dom, bol postavený trojposchodový dom, nato zasa
bol postavený malý dom a nato zasa sa postavila psia búda. Na čo je
to – „nato“? Trojposchodový
dom sa postavil, aby mohol byť zodpovedný za prípadné pracovné úrazy,
chyby v plánovaní, korupčné škandály pri výstavbe štyristoosemdesiatposchodového
domu. Malý dom sa postavil, aby mohol byť zodpovedný za trojposchodový
dom, prípadné pracovné úrazy atď. Tak to pokračuje až po malú psiu búdu,
kde skutočne je živý pes, ktorý nesie zodpovednosť za malý dom, stojaci
pred psou búdou. Určite tam zriadili vlastné poschodie pre ľudí, postihnutých AIDS, aby nezomierali nezodpovedne. Stavíme sa? Ale to ešte zistím. Príde sem kopa prezidentov, ktorí sa zúčastnia na otvorení. Bol pozvaný aj rakúsky spolkový kancelár. Zistil som, že otec začínal takmer z ničoho. Prvú kanceláriu mal v nejakej obci v Štajerskú. Dočasne zamestnával rôznych nezamestnaných, ktorí preberali zodpovednosť za vysokú nezamestnanosť v danej oblastí. Neskôr zodpovedal za celý televízny program. Rôzni zodpovední mu vyplácali honorár, aby zodpovednosť niesli jeho kancelárie. Potom sa dostal do politických vôd, lebo v Maltatále dal postaviť dom na kopci a zamestnal v nej miestnych obyvateľov, ktorí mali vopred prebrať zodpovednosť za obete budúcich záplav. Vieš o tom? Nie? Ak sa hrádza pretrhne, odplaví celé údolie. Samozrejme, že pri tom prídu ľudia o život. Okrem toho založil skupinu architektov, ktorá mala čímsi prispieť k tomu, aby sa Rakúsko dostalo na prvé miesto v štatistike samovrážd. Táto skupina architektov vypracovala koncept, ktorý zabezpečil, že prípadní samovrahovia dostanú vytúženú dobrovoľnú smrť,... stavali betónové domy a betónové lúky a tak ďalej. Však to poznáš. Aj pri tom bol úspešný. Apolitickým sa opäť stal až potom, čo začal spolupracovať s políciou a farmaceutickým priemyslom. Organizoval zájazdy pre samovrahov. Pre tých, čo verili chémií, objednával potrebné prostriedky u farmaceutických koncernov a vynašiel kolektívnu samovraždu. Umieranie bolo lacnejšie a prehľadné. A navyše sa dalo kontrolovať. Aj pre milovníkov prírody niečo vymyslel. Na stromoch viseli slučky, ktoré v lese pôsobili komicky a preto slučky, určené samovrahom mohli visieť len pod policajným dozorom. Pre milovníkov betónu a parašutizmu prenajal most a samovrahovia skákali do hĺbky, kolektívne alebo individuálne. Keďže zainteresoval miestnych dobrovoľných hasičov a platil rakúskemu štátu nájomné, stal sa Fensterov otec komerčným radcom. Začal tým, že spolu s nezamestnanými zodpovedal za nezamestnanosť, ako som Tí už napísal, ale od miestnych politikov dostával peniaze, aby s tým prestal. Potom postavil vedľa obecnej radnice v Eisenerzi, to je v Štajerskú, dom, ktorý bol vyšší než obecná radnica a pozeral stále starostovi do okien. Zodpovedal okamžite za každé rozhodnutie, až to bolo starostovi dosť hlúpe a obec dom odkúpila. Za to dostal veľmi veľa peňazí a robil to v mnohých obciach. Aj za tieto skoršie aktivity niesol zodpovednosť jeho Centrálny úrad zodpovednosti, ktorý sídlil v hlavnom krajinskom meste, v Grazi. Obciam, ktoré nechceli odkúpiť jeho budovy, poslúžil zriadením najabsurdnejších stavieb. Až im to bolo hlúpe a stavby odkúpili alebo mu prenechali bremeno zodpovednosti a mesačný honorár za zodpovednosť. Pred dvoma rokmi to bolo zákonne rozpustené. Ani len „Profil“ nepísal o „Zákone o Úrade zodpovednosti“. Jeho najväčším medzinárodným obchodom sa stali atómové elektrárne. Počas ich výstavby preberal zodpovednosť za chyby v plánovaní, korupciu, pracovné úrazy. Počas ich prevádzky zodpovedal za poruchy a ich následky. V Rakúsku chcel jeho Úrad zodpovednosti prebrať zodpovednosť za atómovú elektráreň „Zwentendorf, ktorá nie je v prevádzke. To však politici nechceli pripustiť, ale politici bolí zároveň jeho klientmi, a tak prevzal zodpovednosť politikov za toto rozhodnutie. Keď sa po prejave nejakého politika v televízii zjaví čitateľný titulok, že za tento prejav preberá zodpovednosť Úrad zodpovednosti, už sa nad tým ani nepozastaví me. Napokon to vidíme denne! Dokonca i predseda odborov súhlasil s Úradom zodpovedností. Po prvé: vytvára pracovné príležitosti a po druhé: nik už nie je ničím vinný a tým sa zlepšuje sociálna klíma. Uvidíme, ako to bude fungovať v Afrike. Za nevkusné však považujem, že tento Úrad zodpovednosti pre Afriku nemá sídlo v Afrike, ale vo Francúzsku. Ale to sa nás napokon netýka. Preložila Jana Petrikovičová. |
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|