|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment
/ F. R. & G. (fan page)
|
<<
späť na Fragment ročník 1990, číslo 5 Leszek Kołakowski, narodený v Poľsku roku 1927, bol profesorom filozofie na Varšavskej univerzite od roku 1950 do roku 1968. Počas tohto obdobia sa prejavil ako jeden 2. hlavných domácich kritikov komunistického režimu v Poľsku a bol obvinený vedúcim činiteľom komunistickej strany Wladyslawom Gomulkom. Ako stúpenec študentských nepokojov bol roku 1968 vylúčený z univerzity. Odišiel na Západ. Profesor Kołakowski v súčasnosti pracuje cez akademický rok striedavo na Oxfordskej univerzite, na AH Souls Coliege ako vedecký pracovník a na Chicagskej univerzite, kde je členom Committee on Social Thought (Výbor pre spoločenské úvahy). Napísal vyše 30 kníh, vrátane slávnej trojzväzkovej štúdie Hlavné smery marxizmu (Main Currents of Marxism, 1978). National Endowment fór tne Humanities of the United States (Národná nadácia pre klasické jazyky a literatúru Spojených štátov) ho roku 1986 vybrala ako držiteľa viacerých cien, aby predniesol 15. výročnú prednášku Thomas Jefferson (15 th annual Thomas Jefferson Lecture). Slovenskému čitateľovi je známy aj ako spisovateľ zvláštneho žánru. Odhliadnuc od historických zmien významu slova „demokracia“ a všetkých spôsobov jeho nesprávneho používania a zneužívania (socialistická demokracia, ľudová demokracia, islamská demokracia), môžeme povedať, že tento pojem, ako ho zvyčajne chápeme, obsahuje tri zložky. Po prvé, máme na mysli ustanovizne, ktorých cieľom je zaručiť, aby moc a vplyv politických štruktúr zodpovedala početnej podpore ľudu, ktorú dostávajú. Po druhé, máme na mysli nezávislosť právneho systému od výkonnej moci; zákon, ktorý vystupuje ako samosprávny sprostredkujúci činiteľ, operujúci medzi individuálnymi, respektíve korporatívnymi záujmami a štátom, a nie je nástrojom vládnucej triedy. Po tretie, máme na mysli nanútené prekážky zabudované do právneho systému, ktorý zaručuje rovnoprávnosť všetkých občanov pred zákonom a základné ľudské práva, zahrňujúce slobodu pohybu, slobodu prejavu, slobodu združovania, náboženskú slobodu a slobodu súkromného vlastníctva. Tieto tri zložky nemusia byť spojené; môžu existovať oddelene – aj ako pojem, aj ako otázka historickej skúsenosti. Princíp vlády väčšiny je nedostačujúci, ak máme rozlišovať demokraciu od vlády davu. Princíp vlády väčšiny sám o sebe nevytvára demokraciu; poznáme tyranské režimy, ktoré sa tešili podpore väčšiny – ako nacistické Nemecko a iránska teokracia. Taký režim, v ktorom 51 percent obyvateľstva môže beztrest¬ne vyvraždiť zvyšných 49 percent, nemôžeme nazvať demokratickým režimom. Ani prvá ani druhá zložka nie sú dostačujúce bez tretej, keďže si vieme ľahko predstaviť režim, v ktorom predvídateľné legálne vlády fungujú bez toho, aby zaručili rovnosť aj ľudské práva. NEPRESTAJNÉ OHROZOVANIE DEMOKRACIE Aj keď sme my všetci, ktorí bojujeme za slobodu, privítali celosvetové hnutie, ktorého cieľom je založenie alebo obnova demokratických inštitúcií v komunistických krajinách, v krajinách s vojenskou diktatúrou a v iných formách tyranie, nesmieme zabúdať na to, že ani sloboda ešte nie je zaručená, ani jej víťazstvo blízke. Pretože existuje mnoho faktorov, ktoré dnes i v budúcnosti budú ohrozovať demokratické inštitúcie. Prvý z nich je oslabená, ale ešte stále žijúca sila boľševizmu. Pravdaže, všímame si hlbokú krízu totalitných inštitúcií: vzrastajúce znovupresadzovanie civilnej (občianskej) spoločnosti v komunistických krajinách; ekonomický, sociálny a kultúrny krach „reálneho socializmu“; úpadok ideologickej zákonnosti systémov sovietskeho typu. Ale čas ešte nedospel tak ďaleko, aby sme tieto smery mohli chápať ako nezvratné potvrdenie zmeny. Rýchle zmeny, ktoré ukazujú, že vládcovia sami stratili dôveru v trvanlivosť svojich režimov (najzreteľnejší symptóm zániku), trvali iba krátky čas a ich výsledok nie je ešte vôbec istý. Existuje reálny dôvod očakávať, že „perestrojka“ v Sovietskom zväze stroskotá a výsledkom môže byť politická regresia, o charaktere a zámere ktorej je zbytočné uvažovať. Imperialistická expanzia je zabudovaná do ideologických základov sovietskeho režimu a jednoznačné zrieknutie sa tejto expanzie by vyžadovalo ideologickú transformáciu, ktorú si vieme len veľmi ťažko predstaviť. Jediný potenciálny súper marxizmu–leninizmu – veľkoruský šovinizmus – by znamenal pre túto ríšu, keby bol uzákonený ako oficiálna doktrína, smrteľné nebezpečenstvo, pretože by to nevyhnutne ešte väčšmi podnietilo nacionalizmus neruského obyvateľstva. A nevieme, čo by sa mohlo stať, keby bola ohrozená moc vládnucej strany. Pokiaľ ide o komunizmus, je privčas písať nekrológ. Ďalším prameňom antidemokratickej sily je rast chorobného nacionalizmu na celom svete. Vlastenecké cítenie nie je nezlučiteľné s demokratickou perspektívou, pokiaľ znamená predovšetkým solidaritu s vlastným národom, oddanosť národnému kultúrnemu dedičstvu a jazyku a túžbu, aby sa národ mal lepšie a aby bol civilizovanejší. (Patriotizmus chce urobiť národ čistým; nacionalizmus ho chce vybieliť – ako hovorí Chesterton). Nacionalizmus je zhubný a nepriateľský k civilizácii, keď sa presadzuje cez vieru v prirodzenú nadradenosť vlastného kmeňa a nenávisť k ostatným; ak hľadá zámienky, akokoľvek hlúpe, aby mohol expandovať na iné územia; a predovšetkým, ak zahrňuje v sebe modlársku vieru v absolútnu autoritatívnu moc národných hodnôt, aj keď sú v rozpore s právami ľudí, ktorí tento národ tvoria. Netreba dokazovať, že tento druh dravého, potenciálne totalitárneho nacionalizmu vzrastá v rôznych častiach našej zemegule. Tretí antidemokratický faktor je náboženská neznášanlivosť a teokratické ašpirácie. Teokratická tendencia, ktorá sa, prirodzene, stavia proti odtrhnutiu štátu od cirkvi a ustanovuje ideologický despotizmus, je najzreteľnejšie a najnebezpečnejšie aktívna v islamských krajinách, kde možno očakávať, že ešte porastie. Islamské krajiny tvoria veľkú časť ľudstva; avšak, hoci ani jedna z nich nie je plne demokratická v zmysle západných krajín, významne sa odlišujú v stupni neznášanlivosti. Zreteľný je aj rast nacionalizmu v teokratických ašpiráciách medzi niektorými izraelskými Židmi. V súčasnosti sa nezdajú byť obdobné tendencie v kresťanstve dostatočne silné alebo nebezpečné, ale ich semená sú celkom živé a príležitostne prejavujú svoju životaschopnosť. Štvrtou hrozbou demokracie je terorizmus a trestná činnosť. Nebezpečie nespočíva v tom, že teroristi a obchodníci s drogami prevezmú moc v civilizovaných krajinách, ale že by mohli prinútiť demokratické vlády, aby proti nim bojovali – pravdepodobne so všeobecným súhlasom – takým spôsobom, ktorý by porušoval demokratické práva. Samozrejme, že nikto z nás nič nenamieta proti bezpečnostným prehliadkam na letiskách, vcelku správne predpokladajúc, že je to iba bezvýznamná daň, ktorú musíme zaplatiť, aby sme dosiahli aspoň relatívne vyšší stupeň bezpečnosti cestovania. Ale prísne vzaté, tieto prehliadky dokazujú, že každého z nás považujú za podozrivého teroristu. Čo keby sa v účinnom boji proti teroristom a zločincom vyžadovali nielen neoprávnené prehliadky, ale preventívne zabíjanie, zrušenie zásady „nevinný, kým nie je dokázaná vina“, rast dobrovoľných občianskych polícií atď? Mohli by sme prijať takéto opatrenia, keby sme mali pocit, že to potrebujeme na ochranu demokracie, ale nemali by sme predstierať, že zdravie demokracie zostane neporušené. Piatym a potenciálne najdôležitejším nebezpečenstvom pre demokraciu by mohli byť dlhodobé zmeny, ktoré ovplyvňujú prakticky všetky časti našej planéty. Rýchly ekonomický rast počas povojnových desaťročí vyprodukoval – v bohatých aj v chudobných krajinách – mentalitu nekonečných očakávaní. Nejako sme si zvykli dúfať nielen v to, že každý z nás bude mať viac a viac všetkého v neurčitej budúcnosti, ale zvykli sme si dokonca pevne veriť, že každý z nás si to zaslúži. Tieto nádeje však končia trpkým sklamaním, aspoň pokiaľ ide o prevažnú väčšinu ľudí. Preľudnenosť, ubúdajúce zásoby poľnohospodárskej pôdy a vody a ekologické katastrofy určite ľudstvo prinútia, aby venovalo viac a viac úsilia a prostriedkov na opravy škôd, ktoré už poznačili naše životné prostredie, a aby sa vyhlo ďalším kalamitám. To nepovedie iba k väčším obmedzeniam našej slobody pohybu a práva súkromného vlastníctva. Výsledkom bude predovšetkým ochromenie našich nádejí mať „viac a viac“ a požiadavka, aby sme si uvedomili, že máme dosť, alebo, dokonca, že nám stačí menej, že obmedzíme naše potreby a uspokojíme sa so skromnejším životom. Veľká frustrácia, nerozumná zúrivosť a agresivita, ktorú tieto imperatívy vyvolávajú, dosiahne ohromné rozmery a bude sa týkať bohatých i chudobných. Stupeň frustrácie totiž závisí nielen od absolútnej úrovne uspokojovania potrieb, ale aj od vzdialenosti medzi touto absolútnou úrovňou a našimi subjektívnymi potrebami – a naše potreby sa môžu zväčšovať a aj sa zväčšujú v nekonečnej špirále chamtivosti. Ťažko predpovedať, aké ideologické vyjadrenie alebo aké iné kanály vlastného sebavyjadrenia by si mohla táto frustrácia nájsť, ale aby sme ju skrotili a aby sa spoločnosť nevrhla do chaosu alebo sa nestala obeťou bezuzdnej tyranie, pravdepodobne budú potrebné mnohé nedemokratické obmedzenia. Rozšírená bieda je úrodnou pôdou pre úspešnú demagógiu totalitárne orientovaných hnutí a pre pokušenie „riešiť“ sociálne problémy pomocou vojenskej diktatúry. Videli sme to veľakrát, hlavne v Latinskej Amerike a Afrike. Ak budú relatívne bohaté krajiny prinútené znížiť ľudské očakávania – dokonca bez toho, aby vznikla skutočná bieda – to iba zvýši nebezpečenstvo. Nechceme povedať, že vec slobody je stratená; máme dosť dôkazov na to, aby sme mohli zakončiť tento článok slovami: ľudia nepotrebujú iba bezpečnosť, ale aj slobodu. Ale nesmieme nikdy zabudnúť, že sloboda je vždy zraniteľná a nikdy nie je definitívne zabezpečená. Preložila Svetlana Marušiaková. (Prevzaté zo Journal of Democracy – Winter 1990 – s láskavým súhlasom editora Mare F. Plattnera.) |
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|