|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)  |
Fragment
ročník 1997, číslo 3-4 V takomto skorom nedeľnom ráne sú cesty ešte prázdne. Šinieme si to dačo nad stovkou. Auto dostáva bočný vietor a Veterník ho musí vyrovnávať jemnými zámykmi volantom. Mesto zostalo za nami. Pred nami dážď. Všetko to bolo v lete. Čierne kravy sa pásli v diaľke, vystupovali z nevýrazného pozadia. Zahli sme na severozápad. Fajčil som cigarety a nestaral som sa, kde padá popol. Keď sme už mali za sebou sedemdesiaty kilometer, ľudia v meste vstávali a hľadali príchod prázdnej nedele, keď krčmy servírujú čerstvú kávu k zoschnutým zákuskom. Podchvíľou som sa pozrel na Veterníka a rozmýšľal som o dávnych časoch, keď sa nám tak často zdávalo o bezcieľnych jazdách autom. – Zapol
si si pás? – spýtal sa. – Zahlušíme sa? – pýta sa. Prisúvam hlavu bližšie ku sklu a pritakávam. Nechce sa mi rozprávať. Cez hrubé zväčšovacie sklo marihuany registrujem bolesť v jeho hlase. Pomaly, veľmi pomaly zatáča autom doľava. Hrá sa so vzdialenosťami. Červenobiele stĺpiky sú už tu. Zadržiavam dych a počas dlhej, mŕtvej chvíle dusna som si istý, že sa to stane. Keď to už pľúca nevedie vydržať, ozve sa Veterník: – Vieš, toto nie je moje auto. Zostal som v tomto mestečku a on šiel ďalej. Nikdy som tu nebol. Prešiel som krížom cez zaprášené námestíčko a vošiel som do krčmy, kde sedeli chlapci s frizúrami učesanými namokro. Z vreciek džínsov im trčali farebné kostené hrebene. Lesklé zvony motocyklových prílb sedeli na stoličkách ako vzácni hostia. Miestnosť bola obrovská. Čašníčky sa vyhýbali priateľským potľapkaniam. Pristúpil som k baru. Všetci sa otáčali. Poznali ma všetci, a predsa ma nik nepoznal – cudzí chlap v mestečku. Čašníčka mi priniesla dve pivá a mohol som si pokojne predstavovať obsah rozhovoru s fízľom, ktorý by sa pokúšal zistiť dôvod mojej prítomnosti na tomto mieste. Keď som vyšiel na ulicu, nebo už bolo čisté. August odchádzal a zanechával všetko v najlepšom. Opustil som námestíčko a úzkymi uličkami som sa pobral smerom k zámku. Nádvorie bolo prázdne. Všetci ľudia zostali dole. Kdesi v nebi sa ozvýval zvuk zvonov. Rieka rozdeľovala mesto na dve nerovnaké časti. Obzor bol ešte tmavý. Tam ešte vždy pršalo. Medzi chladnými stĺpmi som našiel vchod do pivníc. Malá šípka ukazovala kamsi dole a bolo pri nej napísané „Vináreň“. Nedalo sa nič robiť. Žena v tunajšom kroji prestala utierať poháre a dôkladne si ma obzerala. Nebolo tu živej duše. Tehlová klenba,ťažké lavice, chlad a batéria fliaš v bare. – Prázdno
je tu, – povedal som žene. Objednal som si pohár bieleho polosuchého. Neprišiel už nikto ďalší. Bol som sám. Žena sa stratila za farebným korálkovým závesom. Cigareta dohárala v studenom, čistom vzduchu. Nikto ma nevyrušoval pri premýšľaní. Prívetivosť tohto dňa ma vyprovokovala, aby som si pod stolom vyzul topánky a po každom dúšku som ticho pohmkával. Rozmýšľal som o veciach, o akých by som sa neodvážil rozmýšľať medzi ľuďmi. V ten večer sme pili sladké víno sovietskych clochardov. Veterník už niekoľko hodín počúval ustavične tú istú platňu. Gitary kvílili. Na ktorékoľvek miesto dosadla ihla, zakaždým sa ozvalo to kvílenie. Vysoký, chvejivý elektrický tón. „It´s more to the picture than meets the eye“. Ležal som vo vedľajšej izbe a bol som ochromený neopísateľným smútkom rána. „Out of the blue and into the black“. Holuby cupotali po plechovej streche a znelo to, ako keď padá hustý drobný kamenec. Mal som celkom suché dlane a pokožka Veterníkovej ženy ležiacej vedľa mňa sa mi azda práve preto videla ešte hladšia a hodvábnejšia. Ako štipka popola roztieraná medzi prstami. O pár poschodí nižšie sa z materskej škôlky hrnuli von deti a ich krik nás upozorňoval, aké nahé je ticho pod sukňou mechanickej hudby. „It´s better tu burn out than to fade away“. Gitary sa miešali so vzdialeným bľačaním sirén lokomotív. Slnko sa pretlačilo cez zaprášené okno a obnažilo neporiadok minulej noci. A potom sa Veterník spýtal svojej ženy, či nejde s ním. A ona povedala, že ide. O hodinu neskôr som odišiel aj ja. Deň bol jasný a krásny. Stál som na rušnej ulici a dav mnou otáčal ako veternou ružicou. Presýpal som vo vrecku drobné. V hlave sa mi tak isto presýpali udalosti minulej noci. Nemal som už skoro nič a bolo treba začínať odznova. Vošiel som do telefónnej búdky a kým som si uvedomil, čo to vôbec robím, už som vytáčal nejaké číslo. V slúchadle sa ozval slabý hlas Veterníkovej ženy. Vedel som, že Veterník teraz nie je doma, a tak som sa spýtal, či môžem prísť. Vo výťahu sa mi už myseľ ako tak vyčistila. Čím vyššie som stúpal, tým som bol pokojnejší. Nie je vylúčené, že pod vplyvom niekoľkých pív, ktoré som vypil cestou. Zopár som ich niesol aj so sebou. Keby vo výťahu bolo zrkadlo, možno by som predniesol aj nejaký zvrátený prejav. Bohužiaľ, niť také tam nebolo a ja som nebol schopný prednášať stenám. Tak som len zabedákal a výťah zastal. Žena vyzerala
tak, ako vyzerá človek po prepitej a prebdenej noci. Milovali sme sa
s unavenou uvzatosťou. Fľaše piva sa pohojdávali vedľa postele ako pohotovostné
bóje. Bez nich by sme necítili nič. Potom som na konci chodby, v otvorených
dverách kúpeľne, zazrel jej sklonený chrbát, keď si mydlila stehná.
Robila to mechanicky a dôkladne, akoby táto činnosť bola ďalším pokračovaním
milovania, nutného konania, hoci i nepostihnuteľného kategóriami vášne
alebo vzrušenia. Pivnicu zapĺňal dym z mojich cigariet. Barmanka vychádzala čas od času spoza korálkového závesu a nalievala mi víno do pohára. Nikto neprichádzal. Vzal som si štvrtý pohár z pultu a vrátil som sa k stolu. Postavil som sklo na dosku stola: zvuk sa odrazil v ozvene od klenby. Ozveny začali zosilnievať. Občas sa to stáva. Šelest vyťahovanej cigarety zaznel ako praskot pri požiari. Fľochol som na barmanku, ale tá asi nič nepočula. Ani hvízdanie vzduchu, ani dunenie môjho dychu, ani ten čľapot, keď sa mi víno leje do hrdla. Pochopil som, že prišiel môj čas. Šialenstvo sa niekedy dotýka len jediného zmyslu. Vyšiel som z vinárne, prešiel som cez nádvorie, rámus krokov mi doznieval za pätami. Zostupoval som do mesta čo najrýchlejšie, v nádeji, že ulice budú teraz dosť hlučné, aby prehlušili lomoz v mojej hlave. V slepej uličke so zelenou bránou a kamennou dlažbou som začul piskot detí. Dovliekol som sa k nízkemu plotu a vyzvracal som sa na ibišky a astry. Akási ženská mi začala z okna nadávať. Pobral som sa ďalej. Odkiaľsi sem doliehali tóny harmoniky a spev opilcov. Námestíčko teraz pripomínalo interiér rúry na pečenie. Smeti škvrčali na chodníkoch, zvíjali sa ako lístie v plameňoch a vydávali zo seba zápach pripálenej masti a moču. Autá sa pokúšali pohnúť, ale brzdy sa roztiekli v tejto žeravosti a bezmocné vraky stáli v čiernych olejových kalužiach. Policajt v špinavej košeli a porozopínanej uniforme bezradne rozkladal rukami. Chlapci z krčmy ležali jeden vedľa druhého na kraji cesty v suchom tieni hrdzavejúcich stromov. Sliny im vytekali z úst a lákali roje zelených ligotavých múch. Autobus stál na zastávke a traja muži v čiernom sa usilovali vopchať dnu bielu detskú rakvu. – Pán šofér, buďte predsa človek, rodina čaká. – Veľké ženy v krikľavých svetríkoch sedeli na lavičkách. Muž s nohami odrezanými v kolenách sa hnal na nízkom vozíčku od kontajnera ku kontajneru a vyberal z nich prázdne fľaše. Uvidel som svoj odraz v skle výkladu nejakého starinárskeho obchodu. Nevyzeral som dobre. Vedel som to aj bez toho pohľadu. Veľké kvapky potu sa mi chveli na čele. Na mieste, kde sa mali nachádzať oči, sa leskli mosadzné pečatné prstene s umrlčími lebkami. Modré detské hodinky ukazovali polnoc alebo pravé poludnie. Odtrhol som sa od výkladu a začal som krúžiť okolo námestíčka – hľadal som škáru, ktorou by som sa odtiaľto mohol vyšmyknúť. Sníval som o chlade kostola. Ale námestie nemalo nijké škáry. Bol to uzavretý štvorec. Zvony zvonili niekde veľmi vysoko. Nemohol som nájsť východ. Pomyslel som na krčmu, v ktorej som sedel ráno. Na zatvorené, nahnedo natreté dvere niekto kriedou napísal „už je zatvorené“. Mŕtva vlna davu narážala na kamenné brehy. Pozastavil som sa nad tým, kde sa vzal ten pohyb, keď tu nebol nijaký prítok. Možno sa roztriasla zem. Robil som tretí okruh. Múry, tváre a siluety bledli v slnku, akoby každú chvíľu mali zmiznúť a nechať ma tu samého. Stiahol som sa na okraj cesty a hľadal som tieň. Ale tieň bol rovnako rozžeravený ako chodníky. Starec v zafúľanom kávovom obleku a okrúhlej pestrofarebnej vlnenej čiapočke sedel celkom nehybne. – Piť, - povedal som. – Chcem sa napiť. – Otvoril jedno oko. Druhé neotváral. Evidentne to nemusel robiť, ak si ma chcel dôkladne obzrieť. Pohol ústami: - Peniaze. – Peniaze mám, - povedal som. – Ukáž. Vybral som hrsť bankoviek zmiešaných s drobnými. Rýchlo vystrel ruku a pritiahol si moju dlaň pred oči. Prikývol. Vykročil som za ním. Šiel rovno na veliteľstvo polície. Tri nízke schodíky viedli do dlhej tmavej chodby. Dvere zľava boli otvorené a všimol som si polovyzlečených chlpatých fízľov rozvalených na stoličkách. Nohy v ťažkých vysokých topánkach mali vyložené na stole, košele ležali na zemi. Pomedzi policajtov sa ponevierala barmanka z rannej krčmy. Bola len v nohavičkách a ružovej podprsenke. Veľkým ručníkom utierala chrbáty a hrude mužov. Vôbec si ju nevšímali. Všetci mali založené čierne okuliare. Nepozreli sa ani na nás, keď sme prechádzali okolo otvorených dverí. Chodba, či vlastne dlhé podbránie, ústila na burinou zarastený dvor. Útle dievčatko tlačilo pred sebou kočík, v ktorom odpočíval plachý, stužkami a kokardami obviazaný kocúr. Ticho mňaučal a dievčatko sa mu prihováralo nežným šepotom. Chlap strčil do drevených vrátok a vyšli sme na úzku špinavú uličku, z oboch strán stlačenú dvojposchodovými domami, spolovice postavenými z tehál, spolovice z kamenia. Mačacie hlavy nevydávali nijaký zvuk. Napriek horúčave boli všetky okná pozatvárané. Zahli sme doľava a po chvíli som uvidel dvere, do ktorých sa vchádzalo priamo, bez schodíkov. - Tam?
Neotočil
som hlavu. Obzeral som si bufet. Pivo tieklo žltým cícerkom a sprievod
krígľov nemal konca kraja. Jedna žena obsluhovala kohútiky, druhá odmeriavala
bielu vodku do decových pohárikov. To bolo všetko. Možno ešte plátok
žltého syra v mlčiacom chladiarenskom boxe. Kŕčovito poskrúcaný. Áno.
To bolo všetko. Vedel som, že ak sa okamžite nenapijem, padnem na betónovú
dlážku. Okrem
vodky, piva a syra tu boli ešte cigarety. Všetky poličky za pultom boli
od vrchu až po zem zapratané bielymi škatuľkami cigariet bez filtra.
Bol som už na rade. Bez toho žeby som dvíhal nohy z dlážky, som sa prešuchtal do kúta, kde som našiel kúsok voľného miesta, akurát tak pod pivo a vodku. Vypil som pol piva a mohol som si už bez zhnusenia zapáliť. Prehltol som pol deci, dopil som pivo a vybral som sa nájsť si niečo na sedenie. Druhá miestnosť bola oveľa väčšia. Kovové stolíky boli porozkladané podľa nejakého komplikovaného vzoru. Ľudia, čo pri nich sedeli, vyzerali ako haldy presúvajúceho sa blata. Čašník v kockovanom saku niesol nad hlavou tácku plnú pohárov. V druhej ruke držal vychýlený tanier s bigosom. Bigos bol studený. Čašník v ňom mal ponorený palec. Voľný stolík som našiel v kúte pri okne. Sadol som si a zaregistroval som, že vodka začala pôsobiť. - Niečo
pod zub? Postavil na stôl krígeľ a pohárik – priniesol ich v druhej ruke. Trochu piva sa vylialo na dosku. Rozmazaná mapa. Prstom som vypustil rieku z jazierka. Odpil som z krígľa. Pivo bolo ľadové. Pocítil som bolesť v hrdle a okamžite som ho zvlažil vodkou. Zberateľ fliaš z kontajnerov práve vošiel na vozíku do miestnosti, ale nemal so sebou vrece, iba obrovskú stodvadsaťbasovú harmoniku Weltmeister. Tango roztočilo vozík. Beznohý muzikant mal na očiach čierne okuliare. Nízky vozík krúžil po sále na kolieskach pohyblivých ako kotúľajúce sa gaštany, zvŕtal sa ako lístok v prievane zvukov. Muži sa odvrátili od pohárov, pozorovali sivohnedého chrobáka. Topánky podvedome pridupávali do taktu. Muzikant sa zvŕtal tesne pred prekážkami, vykrúcal piruety na dvoch kolieskach a balansovaním korpusu rozhýbal vždy vozík do ďalšieho pohybu. Prechádzal okolo môjho stolíka v takej vzdialenosti, že som mimovoľne cúvol spolu so stoličkou. Obtrel sa mi o nohavicu, v krkolomnom záklone vytočil oblúk a hnal sa ďalej pomedzi húštinu železných nôh, kamaší a fliaš schovaných pod stolmi. A bez prestania hral. Tango stratilo svoju prerušovanú, pokrivkávajúcu podobu a plynulo teraz doširoka, bez začiatku a bez konca. Načrel
som do vrecka a vybral som z neho bankovku. Čakal som, kým sa vozík
opäť priblíži. Zacítil som na pleci čísi dotyk. Nebolo
už počuť tango, ani harmoniku. Mrzák sa pohyboval len s námahou, odtláčal
sa od dlážky rukami zavinutými do handier. V zuboch držal umelohmotnú
mištičku, v ktorej zvonilo zopár mincí. Zastavoval sa pri stolíkoch
s natiahnutým krkom a potriasal nádobkou. Opilci ho ignorovali. Vypil
som dúšok vodky. Zapálil som si cigaretu a pozeral som sa do okna. Bola
za ním slepá stena a odkvapová rúra. Veterník
sa usadil na stoličke. Bol unavený a spotený. Vetermík vstal. Nelúčili sme sa. Odišiel, a ja som dúfal, že dievča sa vráti. Zdalo sa mi, že nie som taký opitý, ako sa cítim. Dav v krčme zhustol. Zem k sebe túlila bedárov a nedovolila im odtrhnúť sa od svojho lona. Zažali sa svetlá. Holé žiarovky tesne pri strope. Nočné motýle vrhali veľké chlpaté tiene. Čašník pochodoval len v tričku s pripnutým odznačikom „čašník“. Pozrel som sa na svoj odznak. „Sex Pistols“. Spýtal som sa, kde si môžem ísť odliať. Ukázal na dvere skryté za ľanovou handrou. Opatrne, krok za krokom, opierajúc sa o stoličky a plecia chlapov, som sa dostal až do hajzla. Lialo sa to zo mňa celú večnosť a mal som dosť času poobzerať sa. Všetko bolo z betónu. Aj dvere natreli sivou farbou. Slabé svetlo si nemohlo poradiť s takouto farbou. Musel som vyzerať ako svoj vlastný tieň. V zamknutej kabínke sa niečo dialo. Mohol by som prisahať, že počujem dievčenský, detský hlas. Chcel som si opláchnuť tvár, ale z kohútika sa vycedil len vzduch a ešte akýsi obscénny zvuk. Ktosi mi prešiel poza chrbát. V ovále zrkadla som si všimol, že je veľký a čierny. Šúchal ťažko topánky po zemi. Zastavil sa na kamennej chodbe, ale cítil som na sebe jeho zrak. - Vyznáte
sa v tom? – Jeho hlas bol hlboký a pomalý, akoby vyvieral z hlbín, z
cementovej studne, zo samého dna. Pri mojom
stolíku sedela Veterníkova žena. V čiernych šatách, s bielou cigaretou
v bielych prstoch. Nemala topánky. Ale nestihla odpovedať. Do krčmy sa znovu vrútil muzikant. Rozrazil skupinku hádajúcich sa chlapíkov a zostal stáť uprostred sály. Mal dlhé biele vlasy. Padali mu až na plecia. Ostrá vtáčia tvár bola pokrytá sieťou vrások. V rukách držal gitaru. Jej telo bolo začiernené a plné škrabancov a čiar. Jeho zápästia obopínali kožené remence. Všetko stíchlo. Udrel do gitary a zaznel akýsi drnčaný akord – zvuk predĺžil tremolom piatich prstov. Opilci nahlas a krátko skríkli a on odpovedal hluchým úderom po ozvučenej doske nástroja. Opäť zavládlo ticho. Absolútne, neznesiteľné ticho, v ktorom sa zastavuje dych a srdce prestáva biť. V tej chvíli zaspieval. Nemal som silu zdvihnúť pohárik. Tak isto všetci naokolo. Cigarety im dohorievali medzi prstavmi a v popolníkoch. Ženy opustili bufet a zastali si do dverí. Vzadu za nimi sa ligotali čierne sklá okuliarov a spotené hrude fízľov z policajnej stanice. Nebolo čo dýchať, lebo spevák vtiahol do pľúc všetok vzduch. Všetky ústa naokolo sa nezvučne pohybovali. Mohla to byť modlitba alebo spoveď narýchlo. Celé mesto stálo pri vchode. Videl som, že celé mesto prišlo sem a zostalo stáť na prahu, akoby sa bálo vstúpiť do kruhu, v ktorom starý človek spieval pieseň o kliatbe osudu a o vyslobodení sa z lásky, ktorá nikdy nepríde. Kolieska vozíka vyklepkávali akýsi závratný rytmus. Starec sa smial na plné hrdlo, ceril do sveta diery po zuboch. Nebolo už vidieť jeho ruky. Vo vzduchu sa vznášal pach rozžeraveného kovu a živice. Hudba vtiahla do svojho víru všetky predmety. Plné popolníky, poháriky, zápalky a kvapky alkoholu sa vznášali okolo našich hláv, a železné nohy stolov, spuchnuté lýtka výčapníčok a objímajúci sa opilci utvorili pohybujúci sa sprievod okolo mrzákovho vozíka. Veterníkova žena tancovala na stole. Sukňa a vlasy sa jej ovinuli okolo pliec a bedier. Mala poranený členok. Zacítil som kvapky krvi na líci. Tancovali všetci okrem mňa. Takže som vstal, urobil som zopár krokov, pokúsil som sa potrafiť na cestičku rytmu, ale moja rozkolísaná loď práve vplávala do bezpečného prístavu. Hviezdy svietili tak nízko, že by som ich mohol dočiahnuť rukou. Keby som dosť síl. Ležal som vo vlhkej tráve. Bolo ticho. Prevrátil som sa na brucho. Pod nosom sa mi jagala a striebrom hýrila rieka. Priplazil som sa bližšie a vnoril som do nej tvár. Voda chutila po bahne a rybách. Ale pil som veľmi dlho. V diaľke na kopci sa dvíhal sotva viditeľný zámok. Muselo byť už neskoro. Preložil Karol Chmel. |
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|