|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)  |
Fragment
ročník 1997, číslo 3-4 Keď
potom rámus zrazu (Edvard Kocbek: Premieňanie) Šiesteho a siedmeho apríla horúci jazyk slnka zlízal sneh z ľubľanských ulíc. Ľudia ho zo špinavých kôp rozhadzovali na asfalt, roztápal sa a vyparoval sa do vzduchu, alebo prenikal do zemskej kôry. Pomerne normálny deň na planéte stratenej kdesi vo vesmíre, medzi miliardami hviezd a planét. Na zemskej kôre, tenkej ako známka nalepená na futbalovú loptu, sa dejú všedné veci: kulinárske slávenie kresťanského sviatku, oddávanie sa elektronickým médiám, vojny, zabíjačky, príliv strachu z prekvapujúceho vražedného sveta vírusov a bacilov, narodenia, umierania, obrezávanie stromov, umývanie áut, listovanie v obchodných katalógoch a ešte kadečo, kadečo iné. Ad absurdum. Reťaz do prachu udupaných predkov potrebovala pár miliónov rokov, aby sa naučila vzpriamene chodiť a potom prešli ešte dva milióny rokov, kým sa v zrkadle mozgových buniek spoznal človek, ktorého dnes nazývame homo sapiens, a začal si malými krokmi podmaňovať zem a dimenziu svojej duše začal prenášať do umenia a mytológie. Za nejakých desaťtisíc rokov vznikali kultúry, za pár storočí sa rozvinula technická civilizácia, za pár desaťročí jadrová energia zároveň s elektronickými médiami zatlačila planétu s jej obyvateľmi na okraj existencie a vedomia. Rýchlosť. Za niekoľko sekúnd sa ľudstvo môže stať agens svojho vlastného zotretia. Skoro celá ľudská kultúra a civilizácia, ktorú môžeme dnes študovať, je zakopaná pod ihličnatým stromom v americkom štáte Colorado. Jeho vek: viac ako štyritisícšesťsto rokov. Jeho meno: Pinus aristata. Je to najstarší exemplár v živočíšnej aj rastlinnej ríši. Medzi jeho prvé letokruhy sú vtlačené kamene Stonehenge, pyramídy egyptských faraónov, indická civilizácia v Ázii. Kdesi v strede kruhov žili a umreli Sokrates, Budha a Konfucius. Na struny najmladších letokruhov brnkajú ťažké kvapky kyslých dažďov a rádioaktívne čiastočky jadrových explózií. A udávajú takt pochmúrnemu žalmu, ktorý v molovej tónine zuní v pôdoryse našich nervov. Poznanie sa hromadí a zasýpa svet svojimi definíciami. Pavúk, ktorý si z pevného stropu splieta sieť smerom nadol, do prázdnoty. Keď je viac poznania, je menej pevnosti. Hmota sa rozptýlila. Priestor sa zakrivil. Ľudské gény sa drobia v rukách vedcov. „Jednou z kľúčových ideí dvadsiateho storočia je pochybnosť: v tomto storočí sme zistili, že systémy, ktoré ponúkali najväčšiu istotu, viedli k tým najvražednejším následkom,“ povedal prednedávnom v interview pre Die Zeit Salman Rushdie. Treba sa učiť žiť s pochybnosťou, s otvorenou ranou sveta; každý deň, zakaždým odznova, pri vyparovaní času, ktorý vlastne nejestvuje. Naše univerzum pravdepodobne malo na začiatku desať dimenzií, predpokladá astronóm Edward Witten, šesť z nich sa neskôr rozpadlo a zostali len štyri: tri dimenzie priestoru a jedna dimenzia času. Ale poznáme a vnímame aspoň tie štyri? Aké priechody sa skrývajú v hrčiach času a priestoru? Ako putujú pocity a myšlienky? Kam prechádzajú duše z tiel? Z čoho sú kanály, po ktorých sa pohybuje vedomie? Sú priestor a čas naozaj iba ruiny zborenej stavby? Kmeň, ktorý sa rozkladá a ponára do prúdov mäkkej, všeobjímajúcej vody? „Vesmír, tam som ja doma,“ napísal v jednej svojej básni Gregor Strniša. Ďalším stupňom vyjadrenia môže byť už len mlčanie. Putovanie medzi hviezdami, prenikanie zraku cez neznesiteľnú hustotu čiernych dier, pátranie po kométach, surfovanie po okraji zakriveného vesmíru. Vedomie, ktoré sa odlepilo od zeme a potĺka sa po priestrannom tichu vesmíru, je poetické vedomie. Slovo, rozptýlené na rázcestiach desiatich dimenzií. Myseľ, vznášajúca sa v prievane ničoty. Zvuk schovaný v lotosovom kvete. Na odvrátenej
strane mesiaca narastá násilie. Rozum bez dištancie vedie do priepasti,
bezchybná usporiadanosť mysle vedie k šialenstvu. Väčšina odsúdených
nacistov na norimberskom procese mala vysoké vzdelanie. Väčšina spomedzi
nich boli právnici. Idey zabíjajú aj dnes, chrlia do ľudských tiel olovo.
Násilie ako technika vládnutia, od rodiny, náboženských siekt, až po
politiku a štáty. Zabíjanie ako princíp šírenia ideí a ich použitia.
Rozpadajúci sa svet, mŕtvola sveta. Dištancia
od sveta i seba, humor a sebairónia. Najľudskejšia dimenzia sveta. V
humore je teplo, v sebairónii dôkaz, že nás niekto v nás pozoruje. Keď
nie sme tragickí, sme smiešni. Vždy odznova si na seba priliepame Ikarove
krídla a bezhlavo mávajúc letíme oproti horizontu, zakaždým znovu dopadneme
na zem ako holíčatá a žalostne nariekame. Tragické, viac než tragické,
smiešne, viac než smiešne. Príťažlivosť a odpudivosť. Zákon rovnováhy, ktorý vytvára život. Dôslednosť, s akou slnká dohliadajú na svoje planéty. Boj medzi mužom a ženou, v ktorom sa rodí pokračovanie ľudského rodu. Mechanizmus, ktorý nás strká do vesmíru a púta nás k zemi: v dušiach vznikajú oblasti umenia, človek sa obzerá za bohom. Jediná hranica, ktorá zostáva, je medzi tým, čo nie je a tým, čo je. Táto hranica sa ťahá od začiatku až po koniec všetkých kozmických priestranstiev a vedie uprostred všetkého, čo jestvuje. To sú jediné skutočné dimenzie vesmíru s nekonečnou, osudovou potencialitou. Za tou hranicou je všetko bezhraničné: bezhraničné je, bezhraničné nie je. Paradox človeka: výkyvy cez túto hranicu, z nekonečného bytia do nekonečnej ničoty a naspäť. Medzi nie je a je je zakreslený mystický paradox Eckharta a budhistov: zanikanie všetkého, čo je v tebe tebou, to zanikajúce nie je prinesie je. Nie je, čo je dočasné, je, čo je večné. Mlčanie je vhodnejšie ako výrečnosť: o čom nemôžeme hovoriť, o tom musíme mlčať, povedal Wittgenstein. Mlčanie je logický postoj filozofie, výrečnosť postoj umenia. Bez výrečnosti v neznesiteľne otvorenom priestore by neexistovalo nijaké umenie. Umenie vytvára nové svety a provokuje mlčanie. Nepatrný zázrak umenia. A azda predsa len väčší: ako sa mohli pri totálnom mlčaní vesmíru zjaviť na Zemi pocity srdečnosti, lásky, vedomie zraniteľnosti tých ostatných, etika? A na chvíľu sa dokonca zdajú trvácnejšie než kozmos, ktorý sa po veľkom tresku ešte vždy s ukrutnou rýchlosťou rozširuje, ale je celkom možné, že sa kamsi rúti spolu s nami. Čo ak si fyzici a astronómovia nevšimli, že ide možno len o nádych alebo výdych neznámej bytosti... Jestvuje lineárny zápis s krásnou hladkou linkou, integrálnymi, perfektnými figúrami a ostrou pointou. Tá sa zaryje do membrány rozumu a poučne sa tam usadí. Zostáva aj zorný uhol tisícročí, miliónov rokov, večnosti: tá nevedie nikam. Ako fontána vodných kvapiek, v ktorých sa dúhovo láme svetlo, tak pršia naokolo slová: snívame, že sme. Sme. V snoch sa stávame veční. Vo večnosti sa zo snov pozeráme naspäť na Zem: nie sme. Preložil -el- |
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|