revue pre literatúru, výtvarné umenie, históriu a kritiku

Aktuálne

Podujatia

Archív

Redakcia

História

Knižná edícia

Predplatné

Kontakty

Fragment ročník 2000, číslo 5-6

Zoran Ferić
Rozbehni doktora

1. Nevinný žart

„Rozbehni doktora“, hra, na ktorú treba aspoň jedného doktora vied, čo stopuje a najmenej dvoch hrobárov v služobnom aute, je založená na tom, že hrobári, keď zbadajú doktora so zdvihnutým prstom, spomalia, aby si dotyčný úbožiak pomyslel, že auto skutočne zastane. Učený autostopár zvyčajne na chvíľku zaváha – veď je to čierna dodávka na prevoz mŕtvol – ale potom sa rozbehne, aby mu neušla. Auto je auto, myslí si zaručene, nech je aj pre mŕtvych. Čaro hry je v tom, že vo chvíli, keď sa doktor naozaj rozbehne, šofér mierne pridá plyn a tak ho potom udržuje v tejto filozofickej pozícii. Pokiaľ je rozbehnutý doktor veľmi úporný a trmáca sa za autom dostatočne dlho a dostatočne rýchlo, hrobári sa nad ním veľkodušne zmilujú. Ale ak rýchlo rezignuje, ponúka sa mu šanca až nabudúce.

Celú hru istým subtílnym spôsobom obohatila mestská správa, keď postavila Inštitút pre atómovú fyziku v bezprostrednej blízkosti cintorína a jeho sprievodných objektov, jedno i druhé ďaleko od poslednej zastávky električky. Nikto z hrobárov, ktorí hrajú túto hru, nevie, prečo doktori vied zamestnaní v inštitúte zvyčajne nie sú aj vodičmi. Niektorí tipujú, že je to kvôli dioptriám, iní zas tvrdia, že doktori sú takí roztržití, že by boli pre dopravu nebezpeční. Tí istí uvádzajú ako príklad trebárs Einsteina, ktorý si nikdy nezavezoval šnúrky na topánkach a po ulici chodil v špeciálnom obleku na gilotínu. No nech je už tak alebo tak, o tretej, po pracovnom čase, možno naraziť na ceste, čo vedie do mesta, na veľký počet vedcov so zdvihnutým prstom. Zvyčajne to robia na pomerne dlhej rovnej časti Cintorínskej cesty, pred prudkou ľavotočivou zákrutou, kde vozovka pozdvihnutá o pár metrov nad úroveň ostatného terénu vytvára z oboch strán malú priepasť. Na kovových zvodidlách, ktoré sa ťahajú popri zákrute, je zavesený malý veniec zo suchých kvetov. Táto časť vozovky nie je vhodná pre chodcov a stopovanie je tu životu nebezpečné. Práve preto sa všetci doktori usilujú niečo chytiť na rovnom úseku cesty pred touto Charibdou.

Časťou hry je aj takzvané „meranie doktora“. Doktori sa merajú vzdialenosťou medzi palcom a ukazovákom, dvoma prstami, ktoré sa prikladajú len pár centimetrov od pravého oka. Pokiaľ sa doktor v behu dostatočne priblíži k autu, bude dosť veľký na to, aby si zaslúžil odvezenie. Toto odhaduje hrobár závozník, lebo šofér je samozrejme zaujatý tým, čo sa odohráva na vozovke. Doktori, ktorí sa spravidla nestanú dostatočne veľkými pre odvezenie, sa musia uspokojiť s pešou chôdzou. Je zaujímavé, že aj títo, napriek zničujúcim výsledkom, neprestávajú stopovať, dokonca vkladajú do stopovania ešte viac vášne a úpornosti.

2. Čierna bodka

Južný vietor, ktorý fúkal celý víkend, premenil január na apríl. Začiatkom týždňa oblaky, čo sa kopili už niekoľko dní, zastali nad horami.
– Nenávidím apríl, – povedal Al, keď sa viezli po cintorínskej ceste k mestu, – v takomto čase sa cítim malátny.
– Apríl je krutý mesiac, – povedal jeho závozník, ktorého volali Mac, lebo nosil priezvisko jedného kultového predvojnového politika.
– Prosím? – povedal Al.
– V apríli sa najviac zomiera. Pamätáš sa, ako to bolo minulý rok?

Ich čierne kravaty a bezchybne biele košele ponúkali v zimnom slnku zaujímavý obraz. Al nosil čierne sako s hodvábnymi klopami, zatiaľ čo Mac sa uspokojil s vestou z tmavomodrého súkna. Obidvaja vyzerali veľmi uhladene. Už z diaľky zaregistrovali jedného z doktorov z Inštitútu, ako dvíha palec.
– Nikdy som si neuvedomil, – povedal Al, – ako toto stopovanie pripomína pollice presso.
– Pripomína... čo?
– Palec zdvihnutý hore v gladiátorskej aréne. To znamená milosť.
– Rozbehneme ho? – povedal Mac. Zdalo sa, že čosi také mu naozaj spôsobuje radosť.

Prešli okolo nešťastného autostopára a Al spomalil asi desať metrov pred ním. Keď sa dotyčný rozbehol, dalo by sa to skôr nazvať pobehnutím než skutočným behom, Al trochu pridal plyn. Len omrvinku. Al si uvedomoval, že telo, ktoré sa pohybuje za iným telom, ktoré sa tiež pohybuje, nemôže hneď odhadnúť vzdialenosť. Potreboval len mierne pridať rýchlosť: držať auto na spojke a trochu stúpať na plyn. O dvadsať sekúnd už človek šprintoval. Al bol majster na rozbiehanie. Niekedy to robil s pomocou spojky, niekedy len plynom. To druhé bolo náročnejšie, existovala možnosť, že vozidlo prudko vyrazí a pripraví bežca o odvahu. Väčšina hrobárov to robila s pomocou spojky. Al bol jeden z mála, tým, kto mohol aj s plynom.
– Zväčšuje sa! – povedal Mac. To znamenalo, že doktor mimoriadne zapol. Mac držal palec a ukazovák pred očami, akoby ukazoval hrúbku knihy, ktorú prečítal. Mac nenávidel hrubé knihy a vždy ich takto ukazoval.
– Už sa zväčšil dosť? – spýtal sa Al a otočil hlavu k bežcovi.
– Dávaj pozor, blázon!
– Ty potvrdíš, že som ho držal na plyne, – povedal Al. Očividne bol na čosi takéto hrdý.

Kúsok pred zákrutou ho vzali do auta, na tretie, pomocné, sedadlo. Doktorove okuliare boli zahmlené.
– Ďakujem vám pekne, chlapci, – povedal. Čakalo sa, že ešte niečo povie, ale hneď stíchol. Bol to, zdá sa, pomerne mlčanlivý doktor. Mlčanie trvalo väčšinu cesty, bolo počuť len zrýchlený dych človeka nezvyknutého na beh.
– Malý plat, čo? – povedal Mac. – A benzín je drahý...
– Ja nešoférujem, – povedal doktor a zložil si okuliare, aby ich poutieral. Vyzeral bez nich celkom slušne.
– To kvôli zraku? – spýtal sa Al.
– Nie. Nikdy ma to nezaujímalo. Videlo sa mi, že je to strata času.

Opäť stíchli. Okolo nich sa teraz mihali mestské domy spojené do neprerušenej hradby. To znamenalo, že sa už dostali do mesta a že pre doktora je to koniec cestovania.
– Prepáčte, že ste museli trošku pobehnúť,– povedal Al, – myslím, že nám celkom nefungujú brzdy.
– Nerobte si starosti, – povedal doktor, – ja tú vašu hru poznám. Už sme o nej počuli všetci v Inštitúte. Musíte sa dobre zabávať, chlapci.

Opäť zavládlo ticho. Al nevedel čo povedať. Uvedomoval si, že už vlastne ani niet čo hovoriť. Mac sa, podľa všetkého, trocha zľakol. Zrazu sa nezvyčajne zaujímal o autá, ktoré prechádzali okolo nich. Mac mal autá rád, boli preňho útechou v ťažkých situáciách.
– Tu vystúpim, – povedal doktor pri prvej zastávke električky, – a toto... toto vám posielajú kolegovia z Inštitútu.
Vsunul Macovi do dlane okrúhlu kartónovú platničku veľkosti podložky pod pivový pohár.
– Čo je to? – spýtal sa Mac.
– Čierna bodka, – povedal doktor. V tých slovách zaznelo čosi ako zlomyseľnosť. Keď martýr vedy vystúpil, Mac ukázal Alovi nezvyčajný predmet. Bol to kruh z tvrdého kartónu, úplne čierny, len na jednej strane mal červenými písmenami napísané: E = mc2.
– Čo je to za kravina? – spýtal sa Mac.
– Nejaká skurvená hrozba, – odpovedal Al. – Nepáči sa mi to, vôbec sa mi to nepáči.

3. Čudné veci

Uprostred týždňa sa na Správe mestských cintorínov začali diať čudné veci. Klobásky, ktoré priniesol cintorínsky dozorca Krpez zo svojej zabíjačky a ktoré sa spolu údili v dyme, sčerviveli.
– Toto nie je dobrý dym, – povedal Al, – veď som hovoril už predtým, že toto nie je dobrý dym.
– Toto je výborný dym, Alan, – povedal Krpez; vždy ho volal celým menom, – ale fígeľ je v niečom inom.
– Pokiaľ viem, tak toto sa robí na dyme z pilín.
– Vec je v tom, že je tak strašne teplo, – povedal Mac, – nepamätám sa, že by niekedy bolo v takomto ročnom období tak teplo.
– Možno aj to je dôvod, – povedal Al, – ale mali sme ich údiť na dyme z pilín.

Dorka, žena, ktorá sa starala o kvety na hroboch dôležitých osobností, povedala, že už dávno nevidela také veľké červíky. Keď rozpárala klobásu, povedala, začali sa z nej len tak hrnúť. Celá prekliata armáda najväčších červíkov, aké kedy videla. Povedala, že jej pripomínali hlísty v detskom hovne. Okrem toho boli neobyčajne živé, nepokojné. V každom prípade to boli čudné červy.
– Niečo tu nie je v poriadku, – povedal dozorca Krpez, – toto nie je len tak.

V ten istý deň popoludní pani Dorka vošla do hlavného skleníka a skonštatovala, že najväčší a najkrajší fikus vyschýna. Hneď o tom telefonicky informovala nadriadených.
– Starala som sa oň mimoriadne pozorne, – hovorila cez slzy, – takéto niečo sa vôbec nemalo stať.
Dozorca Krpez jej poradil, aby opatrne odstránila listy, ktoré začali schnúť a potom aby kvet každú hodinu polievala roztokom Biokalu a dusíkatého hnojiva.
– Zostanem tu až do večera, – povedala. Bol to veľmi dôležitý fikus. Používali ho ako okrasný kvet pri pohreboch zaslúžilých osobností. Takéto obrady sa najčastejšie organizovali v ústrednej sieni domu smútku a pre takúto príležitosť vyniesli zakaždým fikus zo skleníka. Pani Dorka bola veľmi nešťastná z jeho choroby.

Na druhý deň ráno, keď Al prišiel do práce, všimol si, že obidve spätné zrkadielka na jeho čiernom karaván-mercedese sú rozbité. Určite sa čosi také nemohlo stať náhodou, a preto o tom ihneď upovedomil správu cintorínov. Bola to záležitosť, nad ktorou sa stálo zato zamyslieť.
V piatok, tesne pred víkendom, bol odhalený osudový omyl. Namiesto sedemročného dievčatka, ktoré umrelo na leukémiu, pochovali osemdesiatročného starca.
– Toto všetko mi ukrutne smrdí, – povedal dozorca Krpez, – museli nás začarovať tie hnidy z Inštitútu.

4. Udalosť

Začiatkom týždňa bolo ešte vždy neprirodzene teplo. Nevídané teplé počasie zamestnalo hrobárov. V pondelok popoludní sa Mac a Al vydali na služobnú cestu do Bjelovaru. Mac sa práve pokúšal poukladať porozhadzovanú dokumentáciu, keď zrazu opäť zbadali doktora, ktorý im dal čiernu bodku.
– Teraz ho dojebem, – povedal Al. – Bude utekať až do stredu mesta.
– Lepšie bude, ak ho necháš tak. Nepáči sa mi to.
– Zavri papuľu a dívaj sa! – Al bol pripravený urobiť akúkoľvek bláznivú vec. Zastavil auto desať metrov za doktorom, tak ako prvý raz posledne, a keď sa dotyčný rozbehol, pridal trochu plyn. Ibaže teraz sa doktor nedal pomýliť. Utekal veľmi rýchlo, takže Al musel pridať rýchlosť.
– Pozri ho, atléta, – povedal Al, – celkom slušne mu to ide.
– Takúto veľkosť ešte nikto nedosiahol, – hovoril Mac a palcom a ukazovákom meral výšku doktora. A naozaj, rozbehnutý doktor už bol tesne pri zadnom okne. Jeho hlava bola obrovská.
– Tamto je aj druhý, – povedal Mac.
– Kde?
– Za ním!
– Zdá sa, že ich je viac. Odkiaľ sa vzali?
– Neotáčaj sa! Pridaj! – skríkol Mac.

Doktori utekali rýchlo. Oveľa rýchlejšie, ako by sa dalo očakávať. Ten, čo bol tesne za nimi, majiteľ čiernej bodky, si vyzliekol sako, krátko ním zamával nad hlavou a potom ho odhodil.
– Pánko sa uvoľnil, – povedal Mac. – Teraz mu to pôjde ešte rýchlejšie.
– Aha! Ďalší dvaja!
– Koľko ich je dokopy?
– Päť, – povedal Mac.
– Jebemti, museli sa zblázniť, – povedal Al.

Záležitosť bola ešte vážnejšia – k štafete sa pripojilo ešte zopár ďalších doktorov. Odlietali klobúky, kravaty, okuliare praskali pri páde na asfalt.
– Niečo takéto som ešte nevidel, – povedal Mac. – Vôbec sa mi to nepáči.
– To bude dáky podfuk, – povedal Al.
Niektorí z doktorov, čo ich prenasledovali, robili rukami čudesné znamenia. Pán, ktorý bol tesne za autom si vyzliekol aj košeľu a zostal len v športovom tričku, na ktorom bolo čosi napísané. Jeden z doktorov vzadu sa celkom zbavil hornej časti odevu a utekal vyzlečený do pol pása. Z jeho tela stúpala biela para.
– Kristepane! – skríkol zrazu Mac. – Pripojil sa k nim aj starý nobelista.
– Tak toto je naozaj vážne, – povedal Al. Úsmev sa mu vytratil z tváre. Starý nobelista bežal tak, že si pritom pomáhal palicou. Bolo smiešne vidieť človeka, ako uteká s pomocou palice. V jednej chvíli ktosi zozadu zakričal: TERAZ!
Všetci doktori sa dali do šprintu. Bežali naozaj neuveriteľne rýchlo.
– Bože môj! – vykríkol Mac. – Dupni na to!
– Čo to... – povedal Al a otočil sa, – čo to vyrábajú?
V tom istom okamihu motor silného mercedesu kvílivo zavrčal. Boli práve v zákrute.
– Pozor! – skríkol Mac. To bolo to posledné, čo zo seba vydal.

5. Pohreb hrobára

Ako vyzerá pohreb hrobára? V prvom rade profesionálne. Rozlúčka prvej kategórie, vence z ruží a orchideí, prekrásne napísané zlaté písmená na čiernych stuhách, fikus v sieni. Na mieste nešťastia zostali tri mŕtve telá: dvaja hrobári a nebožtík, ktorého viezli do Bjelovaru. Rakva, ktorá sa nachádzala v zadnej časti auta pri náraze vozidla rozbila obom nešťastníkom hlavy. Bolo to kvôli neprispôsobenej rýchlosti a veľkej váhe rakvy.

Komisia, ktorá skúmala príčiny nešťastia, uviedla, že ochranné zvodidlá prerazili, akoby boli z papiera. Auto sa prednou časťou doslova zapichlo do zeme. Do záznamu, ktorý urobila spomenutá komisia, sa dostali aj niektoré zvláštne detaily: neboli nijaké stopy po brzdení, ihneď po príchode polície sa na mieste nešťastia našli udýchaní pracovníci Inštitútu pre atómovú fyziku, ktorý sa nachádza neďaleko. Jeden z nich, dr. Jungwirth, doyen našej kvantovej fyziky, sa údajne pozrel na svoje vreckové hodinky a povedal čosi zvláštne. Po pohrebe sa zmenilo počasie. Prudký vietor prihnal prvé snehové vločky tejto zimy.

– Ešte šťastie, že nebola zamrznutá zem, – povedal jeden z tých, čo kopali hroby.

Preložil Karol Chmel.

Obálka čísla:

Kresba Ivan Csudai

Obsah čísla:

Milan Dekleva
Osudné, osudové
str. 3

Ján Ondruš
Básne
str. 7

Zoran Ferić
Rozbehni doktora
str. 11

Pavol Valent
Vzídení zo semena svetla
str. 29

Andrej Blatnik
Poviedky
str. 33

Novica Tadić
Ani živý ani mŕtvy
str. 45

POSTE RESTANTE
ivan Klíma
str. 97

UMENIE ESEJE
Ewa Bienkowská
Michel de Montaigne
Gilbert Keith Chesterton
Zbigniew Herbert
str. 173

HIS MASTER´S VOICE
str. 191

© 1987-2014 F.R.& G. publishing
The publication of this website has been made possible by a grant from the Fund for Central & East European Book Projects, Amsterdam.