|
|
|
|
Aktuálne
|
<<
späť na Fragment ročník 2002, číslo 3-4 Dva krajné kompozičné listy nižšie ponúknutého trojlístka sú upriamené na nehmotné telo a prostredný list na nepraktický (bezcieľny) čin, napokon, tiež netelesný, presnejšie povedané splodený telesnosťou, čo zradila samu seba v mene idey, ktorú telo aj tak nikdy nepochopilo. Takéto sú svojvoľné základy trojlístka, trojdielnej skladačky, vťahovania do hypotetického radu toho, čo znelo iba oddelene, bez vzájomného dotyku – Tina, Greta, Robert. TINA Nikto
si na ňu nespomenul niekoľko desaťročí, ale neskôr sa im pamäť vrátila.
Veď filozof povedal: Každá žena má svoj sviatok znovuzrodenia. Tina
Modottiová – Fotografka a revolucionárka (názov knihy Margarety Hooksovej
o nej). V apríli roku 1991 sa v Sotheby’s predali jej Ruže za 165 tisíc
dolárov – takéto peniaze prekonávajú akékoľvek zabudnutie. Tina Modottiová (1896 – 1942) prežila svoj život v dvadsiatom storočí, v ktorom milovala, cestovala a zomrela. Už dávno to nie sú naše časy. Keď Baudrillard navrhol anulovať čas zostávajúci do konca kalendárneho dvadsiateho storočia a začať odratúvať budúce storočie, podľa všetkého sa asi mýlil, lebo všetko sa už stalo bez vyhlasovania a formálnymi zmenami netreba vnášať do myslenia ľudí nepokoj. Keď sa Baudrillard vzdal svojej idey – mýlil sa dvojnásobne. Narodila sa v Taliansku, v maličkom friulijskom mestečku – a mala v ňom porodiť mnoho detí a zostarnúť, ale vo vzduchu už bolo cítiť nezáväznosť týchto nudných životných rozuzlení, a krajina, baliac chlieb a syr do čistých roľníckych obrúskov, sa pohýnala z miesta, unášaná do sveta chudobou a najnovšou sociálnou mobilitou. V knihe N. Ustrialova o talianskom fašizme (Charbin 1928) boli uvedené zarážajúce dôkazy, ktoré nie som schopný ani potvrdiť, ani vyvrátiť: začiatkom storočia opustilo Taliansko takmer desať percent obyvateľstva – všetci tí Genoveseovia, Scorseseovia, Stallonovia, ktorí sa preplavili cez oceán. Tinin otec bol jedným z nich a dcéra sa pridala k nemu. Jej telo, plné bláznivej energie, si žiadalo časté zmeny životných sujetov, a tak sa na chvíľu usadí v emigrantskom divadielku, ktoré nesľubovalo ani slávu, ani peniaze, prechádza cez Hollywood a zastaví sa v niekoľkých bezvýznamných filmoch, vydá sa, pochová manžela, ale čoskoro stretne Edwarda Westona, prezieravo z neho urobí svojho milenca, pózuje pred ním nahá, požiada Westona, aby ju naučil fotografovať, a zakrátko zvláda aj techniku, aj osobnú moc fotografického obrazu. Odteraz sa všetko mení a všetko dostáva zmysel, takže problém je už iba vo výbere a objekte. A svet sa podriaďuje jej vôli a približuje sa k nej, krásne sa k nej približuje – v podobe znepokojeného Mexika, zoznámenia sa s Orozcom, Siqueirosom, v podobe krátkeho ľúbostného románu s Diegom Riverom, zoznámenia sa s avantgardnou estetikou (ak mi nezoženieš zakázaného Joycea, budem musieť tú knihu ukradnúť, napísala Westonovi), s ľavicovým revolucionarizmom, ktorý ju veľmi rýchlo privádza do mexickej komunistickej strany a až do smrti ju spája s Kominternou. Jej život sa v tom čase stáva textom bez medzier a opráv, keď sa všetko, čoho sa možno zachytiť, ukladá do verša, lebo človek odhadol to hlavné – smer času, v ktorom ustavične krúži – a ten zoznam môže byť dlhý... Fresky
kyklopov-monumentalistov. Julio Antonio Mella, výnimočný krásavec a líder kubánskej komunistickej strany, vyhostený z požehnaného ostrova za pokus o likvidáciu autoritárskeho režimu Gerarda Machada, bol s Tinou krátko, no náruživo, vedeli o tom všetci, aj polícia, takže keď ho zastrelili „pri dverách milovanej“ a Tina sa ešte stihla dotknúť nevychladnutého tela, skôr než sa zo všetkých strán zbehli zvedaví diváci, všetky podozrenia padli na ňu – „vražda zo žiarlivosti“, a bol na to aj výborný usvedčujúci dôkaz – fotografia polonahého Mellu so zatvorenými očami, akoby ho Tina už vopred chcela vidieť, ako bude vyzerať po smrti, aká bude potom jeho nehybnosť. (Tu by mohli zahrať tango.) Podarilo sa jej zbaviť sa obvinení, ale Mexiko musela opustiť. Aj tak toho mala na konte priveľa. To
ona neustále chodila do väzenia k Juliovi Rozovskému. Ktorého uväznenie
vyvolalo zdesenie v mexickej komunistickej strane. Lebo Rozovský
sám uchovával. Vo svojej zázračnej pamäti stovky tajných miest a kádrových údajov.
Nezveroval nikomu. Aby ochránil agentúrnu sieť pred prezradením. Neveril
nikomu okrem Tiny. Ktorej tieto údaje oznamoval po troškách. Od návštevy
k návšteve. A ona ich vynášala na slobodu. Trošku doľava, prosím. Výstrel na Julia Mellu bol výstrelom na Tinu Modottiovú, dokonca viac než to – na atmosféru dvadsiatych rokov, ktorá bola pre ňu organická, lebo potom došlo v jej živote k zlomu a nezastaviteľný postup, podporený epochou, sa zmenil na dlhodobé tulácke vyhasínanie. Trochu sa potĺkala po predfašistickom Berlíne a potom ju juhoamerický komunista menom Gurvich nahovoril, aby sa vybrala do Moskvy, kde sa robotníci vláčia pod červenými zástavami a spievajú svoje povstalecké piesne, a ona sa navyše domnievala, že tam stretne ľudí podobných jej mexickej priateľke A. N. Kollontajovej, s ktorou mali rovnaké názory na revolúciu a na najnovšiu sexualitu („okrídlený Eros“, hovorila veľvyslankyňa). Po príchode do Moskvy sa Tina postavila na breh rieky Moskvy a hodila svoj fotoaparát do vody, aby sa mohla úplne venovať revolúcii! – zvolal nadšený Neruda. Tejto latinskej rétorike, typickej pre Pabla, samozrejme nikto neuveril. Pravda však bola taká, že Tina naozaj odložila fotoaparát čo najďalej a kvôli zárobku a v rámci straníckej úlohy sa začala zaoberať odpornou moprovskou osvetovo-politickou prácou. Prekladaním agitiek. Sekcia Južnej Ameriky. Monitorovaním buržoáznej tlače. Aby sme vedeli, čo o nás píšu, súdružka Modottiová. Túto prácu spestrila len naliehavá ponuka zapojiť sa do špionážnej siete, upletenej Richardom Sorgem v Japoncami okupovanej Číne. Pred touto ideou s rozpakmi cúvla, to bolo na ňu už priveľa, a zachránila ju Stasovová, ktorá vydupala pre Tinu a jej milenca, Taliana Vittoria Vidaliho z Kominterny, možnosť túlať sa po Európe a plniť ilegálne poslanie NKVD a svetového komunizmu, a to už dozrievalo Španielsko a Vidali bol znova na koni, keď priložil ruku k zmiznutiu Andresa Nina, vodcu, zlikvidovaného komunistami zo zoskupenia POUM. V budúcnosti budú nové boje, Tina, hovoril jej Vidali po udalostiach v Španielsku a ona mu odpovedala Machadovými veršami, že už je všetkému koniec a prišiel čas baliť kufre. Túlala sa po Európe s mohutným, zoženšteným Vidalim, pripútaná k nemu buď silou zvyku, alebo jednoducho preto, lebo ju už nikto viac nepotreboval. Ó, naša láska je dodnes plná vášnivej fantázie, hovoril Vidali známym, čím mal na mysli fyzickú stránku ich zväzku, dávno zrušenú ako nepotrebnú. Si skrátka pobehlica, kričal na ňu čoraz častejšie, lebo na prahu staroby a odtrhnutý od ozajstných skutkov si rád spomenul na morálku. Najhoršie však bolo to, že aj ona sama sa zrejme začala hanbiť za svoju minulosť. Ďalšie falošné pasy ich doviedli do zmeneného a cudzieho Mexico City, kde Američania veselo stavali bufety, víťazní miestni Nemci vyvesovali nacistické zástavy, sovietski rezidenti vyťukávali do centra morzeovku a Siqueiros len pred chvíľou diletantsky a zbytočne vystrieľal do Trockého celý zásobník, akoby to bol veľký problém zohnať niekde sekerku na ľad. V Mexico City začala rýchlo slabnúť, srdce jej pracovalo nepravidelne a smrť, ktorá čoskoro prišla – jej nie celkom vysvetlené a, presnejšie povedané, jednotlivé a nepovšimnuté okolnosti boli príčinou rozličných chýrov, že tu vraj čosi nie je v poriadku, že ju asi otrávili „stalinisti“, ktorí zatĺkali naspäť do zeme pre nich už neužitočné dračie zuby – táto smrť prišla v pravý čas, lebo časy Tiny Modottiovej už pominuli. Velebím tvoje nežné meno, tvoju krehkú substanciu včely, tieňa, ohňa, snehu, mlčania, morskej peny a tvoju železnú silu velebím, pôvabnú silu, Tina Modottiová, napísal v krásnej poéme na jej smrť Pablo Neruda, a noviny sa ohlásili nekrológmi. Oblečená a upravená sa v truhle podobala na mníšku. Takýto bol jej posledný záber, a tu, ako napísal Šklovskij, už mi dochádza irónia. Tina Modottiová bola ženským telom medzinárodného avantgardného komunizmu dvadsiatych rokov. Dokonalé telo podobného typu vtedy obmývali tri radikálne prúdy – revolúcia, pokroková estetika a oslobodená sexualita, ktorá sa vyliala von a už sa nechcela pred nikým zatajovať. Toto telo otvorene porozprávalo o svojich ambíciách, o nevídanej, po novom vnímanej kráse, ktorá dala o sebe vedieť, obnažená ako Tina, alebo oblečená do pyžamy ako Lila Briková na obálke prvého vydania poémy O tom – pyžama bola symbolom intímnej blízkosti ozajstnej hrdinky a skutočného slávneho autora a zároveň v sebe skrývala nahotu ešte odvážnejšiu (lebo som nahý pod odevom). Navyše to bolo obnaženie fotografické, s dokumentárnym, šokujúcim návratom od umenia k realite: každý si ľahko predstavil, ako tá žena zhodila oblečenie a pózovala pred objektívom – emócie netypické pre výtvarné umenie, alebo ním dávno stratené. Kódex avantgardného komunizmu interpretoval lásku rozličnými spôsobmi, a nezriedka protikladne; prirovnávali ju napríklad k „poháru vody“ (populárna teória, pripisovaná Kollontajovej), alebo ju vnímali ako grandiózny zážitok podporený tragickým osobným príbehom (Majakovskij), alebo v nej videli mysticko-filozofické svetové jadro – ako Wilhelm Reich. No táto láska bola zvyčajne identická so slobodou nového človeka, ktorý, podľa Trockého slov, sa naučí premiestňovať rieky a hory a budovať národné paláce na vrchole Mont Blancu a na dne Atlantiku. Ženy citlivo zachytávali nálady doby, ktorá im vopred odpustila všetky hriechy a dovolila im nakoniec nakrátko si ostrihať vlasy, skrátiť sukne, striedať milencov a chrániť sa pomocou antikoncepčných prostriedkov. Neobyčajná intenzita sexuálnej zložky ľavicovej avantgardy mala viesť – ako sa zdalo – k tomu, že celá atmosféra okolo týchto odvážnych ľudí dostane zmyselný, erotický, vrúcny a vzrušený nádych. No nestalo sa to, naopak, cez všetky vtedajšie dvere i okná prefukuje ľadový nezúčastnený dych – ideologický a životodarný. Tento zjavný paradox sa dá bez problémov vysvetliť: sexualita, podobne ako všetko ostatné v revolučnej avantgarde dvadsiatych rokov bola v zábere totálneho utopického pretvárania sveta. A utópia môže svojmu adeptovi darovať všetko možné, najrafinovanejší intelektuálny a estetický pôžitok – všetko, okrem naplnenosti materiálneho vlastnenia, pocitu tepla, dotykov kože s vlastnou utopickou podstatou. V základoch utópie je vždy konflikt a utrpenie: odláka za sebou milióny ľudí, a potom ich nechá uprostred snehu a samoty, prepáčte mi ten mimovoľný pátos. Oľga Matičová, ktorá sa zaoberala štúdiom organizácie spoločenského života v koncepciách ruskej avantgardy, písala o výnimočnej nenávisti komunistických budetľanov k rodine, k tradičnému rodinnému spôsobu života a rodeniu detí – oficiálna moc nikdy nešla tak ďaleko. Matičová uvádza Jakobsonove slová o utopických predstavách Majakovského, ktorých „súčasťou je antipatia k dieťaťu, čo je na prvý pohľad s týmto fanatickým budetľanom sotva zlučiteľné. No v skutočnosti... v Majakovského duchovnom svete je s abstraktnou vierou v blížiace sa pretvorenie sveta zákonite spojená neuhasiteľná nevraživosť k tej ‚láske kvočiek‘, ktorá neustále reprodukuje terajší spôsob života.“ Priateľ Lily Brikovej rozprával Oľge Matičovej o tom, akým odpudzujúcim zážitkom bol pre Lilu pohľad na jeho tehotnú ženu, s ktorou inak vychádzala veľmi dobre. Avantgarda si neželala pokračovanie ľudského rodu, keďže bolo pre ňu rovnoznačné s obnovením utrpenia a hlúpej nekonečnosti, ale očakávala vzkriesenie mŕtvych a religiózny prerod najhlbších svetových štruktúr. Sexuálny kódex avantgardného komunizmu, oddelený od biologického rodinného života a rodenia detí, nadobúdal zreteľné črty mystickej askézy. Pohlavná príslušnosť avantgardného tela vyvoláva pochybnosti – toto telo inklinuje najskôr k androgýnnosti. Povedzme, že androgýnnosť tohto tela je „sofijná“, typická je pre ňu sexuálna všejednota – a rovnakým spôsobom aj zrušenie sexuality ako takej, jej splynutie s akýmsi vyšším jednotným celkom, jej rozptýlenie sa vo sfére, kde sa stráca akákoľvek antinomickosť. Avantgardné telo je vo svojej podstate netelesné a spirituálne. Nachádza sa v ňom prvok oslepujúcej čistoty a nahoty: takto sa všetko blyští iba v operačnej sále, s tým rozdielom, že tentoraz sa chirurgovi nepredkladá na operačný stôl dáždnik v tesnom objatí so šijacím strojom – predmety nevhodné na citovanie. Odteraz sa pred skúmavou zvedavosťou lekára otvára kedysi živé, tradičné telo, ktoré sa postupným pohybom skalpela transformuje na niečo duchovné a projektívne. Avantgardné telo – to je vyprázdnené telo, hoci sa nedá poprieť mystické napätie jeho existencie. Vyprázdnené telo, neschopné rodiť, bolo aj telo Tiny Modottiovej. Nikdy nemohlo byť naplnené, jeho vypukliny a dutiny prezrádzali svoj iluzórny, nestelesnený charakter. Toto telo, ktoré do seba toľkých prijalo, sa nevystavovalo žiadnemu riziku, nemuselo sa „chrániť“ (v skutočnosti, samozrejme, podstupovalo oveľa väčšie riziko). Jej sexuálny život, poznačený množstvom revolučných milencov, zanecháva za sebou zvláštny a takmer bolestný pocit klamstva, podvrhu a osamelej nedokonalosti – takto sa túlal felliniovský Casanova zmorený vlastnou prázdnotou. Tento život, pri všetkej svojej búrlivosti, bol absolútne neerotický, no iba taký mohol byť sexuálny život tela, ktoré od narodenia sprevádzala doktrinárska uhladenosť, plošná a geometrická izolovanosť. Nebolo to ani tak telo, ale skôr jeho astrálny obraz alebo platónska idea – idea plná neobyčajnej energie a exaltovanosti, ale absolútne neschopná prejsť zo svojho abstraktného stavu do stavu telesného, hmotného. Takýto charakter majú aj fotografie Tiny Modottiovej. Ohromujú svojím odmeraným antierotizmom. Bol to text zbavený všetkého, čo by ho mohlo nejako kompromitovať v materiálnej rovine. Natíska sa tu paralela s dynamikou katolíckej psychotechniky, no ak duchovné cvičenia Ignáca z Loyoly zabezpečovali nepretržité striedanie sexuálnych a religióznych obrazov a emócií, ich vzájomné prelínanie, Tina Modottiová vytvára nehybný svet začarovaných objektov, symbolov a emblémov, v ktorom dominuje religiózna večnosť, ale sexualita je z hry vylúčená, ako napokon aj aktuálna politika, ktorá bola iba formálnym východiskovým bodom jej kompozícií. Ejzenštejn neskôr hovoril, ako ho ovplyvnili Tinine mexické fotografie: neprestajne sa usiloval o pátos a dynamiku, a dosahoval magický symbolizmus. A práve toto je avantgarda – posledný veľký štýl religiózneho umenia, ktorého smrť prišla so smrťou dvadsiatych rokov. Preložil Valerij Kupka. Krátené, celý text nájdete v tlačenej podobe časopisu FRAGMENT. |
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|