|
|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)  |
Fragment
ročník 1998, číslo 3-4 I.
„READING, WRITING AND ARITHMETIC“ THE SUNDAYS Drahá moja, čas tu plynie tak isto už odjakživa. Ani neviem povedať, či rýchlo, alebo pomaly. Žijem podľa starej osvedčenej schémy, ako pred tvojím, s bolesťou priznávam, že neočakávaným, odchodom. Možno preto ma tak veľmi zaskočilo tvoje zmiznutie, že ja by som, aspoň si myslím, nebol schopný len tak ujsť, všetko zahodiť, zotrieť všetky tie dlhé roky, uznať za nejestvujúce niekdajšie zvyky. Tvoju neprítomnosť vnímam mimoriadne intenzívne. Ustavične márnim čas – v práci, v autobuse, v zadymenej krčme, tárajúc o ničom. Bývať v tomto meste znamená chcieť bývať v tomto meste. Znamená to byť každým autobusom, električkou, každou telefónnou búdkou s odtrhnutým slúchadlom, každou krčmou, snobskou kaviarňou s čalúnenými pohovkami, barmanom stuhnutým ako pouličná lampa, so stojanom na dáždniky, vešiakom na noviny, každou pochmúrnou pivárňou, v ktorej sa nikdy nevie, odkiaľ padne prvý úder. Bývať tu to znamená cestovať nočnými autobusmi. Medzi jedenástou večer a druhou v noci sa v nich všetci bozkávajú. Medzi druhou a piatou ráno všetci zvracajú. To je tiež taký nemenný obrad. Žijeme tu v čudesnom pohanstve. Prinášame krvavé obete a velebíme duchov predkov. Mala by si sa sem vrátiť. Pompézne, za zvukov orchestra a za nadšeného revu davu prevolávajúceho na slávu, no možno aj potajomky, v preoblečení, skladajúc až predo mnou kamuflujúcu masku. Veď sama vieš, že odtiaľto sa fakticky nedá odísť. Byť ďaleko, to stále ešte znamená byť tu. Tí, na ktorých sa pýtaš v listoch, zmýšľajú rovnako, hoci som s nimi čoraz zriedkavejšie v kontakte, ba akosi sa mi ani nechce zatelefonovať im, aj keby som bol v stave ušetriť si na to trocha času, trebárs teraz, ale akosi sa mi ťažko rozhoduje. Zožierajú ma výčitky svedomia, lebo si myslím, že by bolo škoda aj toho ich času, najmä ak je toľko konštruktívnych vecí pred nami a náklady na životné potreby rastú a ťažko je nekalkulovať, aj vtedy, keď človek píše poémy. Predstav si, že nedávno, na jednej z alkoholových seansí, na akých sa zúčastňujem s určitou pravidelnosťou, mi dievča, čo ležalo na pohovke omámené presilou dymu a vína, povedalo „prikry ma“ a mne bolo ľúto, že nepovedalo „pokry ma“. Znamená to, že je vo mne niečo zlé? Lebo ja sám už neviem. Strieľaš si zo mňa, že sa zaoberám rátaním prízvukov vo veršoch a hľadaním cezúr. Ja sa ti nevysmievam, ani mi to neprišlo na um. Tvoji milenci ani nevedia, čo je to cezúra, nehovoriac už o trochejoch, jamboch a anapestoch, a prízvuk sa im spája nanajvýš s tým ich vlastným, prezrádzajúcim miesto, odkiaľ pochádzajú. Myslíš si, že tvrdnem po nociach, že si triem päsťami prižmúrené unavené oči, prevraciam hrubé knihy, robím si poznámky, podčiarkujem citáty. Nie, moja drahá. V noci zväčša stojím na zastávke, prechádzam cez ulicu, vstupujem istým krokom do nočného obchodu a vyslovujem objednávku typickú pre nočný čas. Telefónny automat na rohu mi zhltne posledný žetón a ja uvažujem, čo urobiť so zvyškom zrazu voľnej noci. Možno ma práve vtedy zaplavuje táto (použijem citát vytiahnutý zo záložky knihy Joan Didionovej „Hraj, ako sa dá“ z edície Literárneho vydavateľstva – táto prozaická séria už vlastne ani nevychádza) „skúsenosť definitívnej existenciálnej prázdnoty“. No práve. Predstav si, že keď som v poslednú nedeľu robil doma poriadok, našiel som v zápale práce latinskú gramatiku v pomarančovej obálke, tú, z ktorej sme sa kedysi spolu učili. Tabuľky, varianty, v strede voľné listy, farebnými ceruzkami podčiarknuté zaklínadlá: Plusquam Perfecti, Imperfecti, Futuri Exacti. Konjunktíva a Indikatíva. Nikdy som v tom nebol dobrý, dnes by som sotva vyskloňoval niečo z prvej deklinácie. Kdesi v zákutiach pamäti zostali už len zbytočné fragmenty básní a niečo z Cicerových prejavov. Pamätáš si ešte čosi okrem toho textu, ktorý sa všetci učili naspamäť – celkom panicky, lebo sa zaň dával vytúžený zápočet? Napríklad veľkú knižnicu, kde sa dalo v sobotu na poludnie stretnúť množstvo známych a dohodnúť sa počas rozhovoru pri katalógoch alebo vo fajčiarni na večer? Nebol som tam už roky. Asi by som tam už nikoho nestretol. Takže tam nechodím. Keď musím naozaj prečítať niečo, čo nie je v mojom archíve, vyberám si inú čitáreň, väčšiu a lepšie vybavenú, ale neposkytujúcu onen neopakovateľný pocit, keď sa zapaľuje lampička nad masívnym dreveným stolom, aby bolo lepšie vidieť malé písmená strojopisu na zožltnutých stránkach skrípt, alebo keď sa špeciálnym nožom rozrezávajú strany panenskej knižky spred štvrťstoročia. Občas trávim večery doma. Zapínam magnetofón, tak ako teraz, hudba vždy priťahuje spomienky. Každá kazeta je kúsok života nahratý na páse. Dotýkam sa tlačidiel: play, rewind, stop. Skutočne, môj byt sa vtedy mení na môj hrad. Odrážam ďalšie útoky a napokon sa hrdinsky vyhadzujem do vzduchu. 2.
TURISTICKÝ PROSPEKT TAK STRAŠNE POKÚŠA Naľavo vidieť štíty strmých hôr, lyžiarske trate pokryté solídnou vrstvou udupaného snehu, takže sa dá pluhovať do sýtosti, čomu prospieva aj neobmedzená priepustnosť bez odpočinku premávajúceho vleku. Zopár atraktívnych variantov na výber: mierne naklonený svah, dlhá rekreačná trasa s úsekmi lesnej lyžostrády, alebo krátka, ale strmá a rýchla, rozhodne súcejšia skôr pre vyznavačov špeciálneho slalomu. Všetky sa schádzajú na jednom mieste, v ktorom treba pribrzdiť a potom len pokojne skĺznuť elegantným plúžením smerom k hotelu. Nonšalantne odopnúť lyže, postaviť ich a pred vstupom do hotela sa oprášiť od snehu. Hneď v hale pred recepciou bez zastavenia zhodiť čiapku a rukavice, kráčať pomedzi kreslá, pohovky a palmy len v ťažkých lyžiarskych topánkach a výstroji. Obísť secesnú cukráreň a elegantných, naftalínom páchnucich starcov so šálkami horúcej čokolády v rukách, prejsť cez zasklené dvere a vojsť už naboso na horúcu, širokú pláž. Vkročiť medzi paravány, prútené kreslá, rozprestreté slnečníky. Zarážajúco hladké more je také mierne, teplo pôsobí na narastajúcu lenivosť. Prekvapujúce sú kombinácie krémov a opaľovacích olejov, páskované trikoty z devätnásteho storočia a slamené klobúky so stužkami, legendárne bikiny a kúpacie úbory z vesmírnych hmôt. Na lehátku – tvár prikrytá novinami – spí viacnásobný vrah. Neďaleko odtiaľto, pri okraji veľkého sídliska, vznikli dva nové domy so znepokojujúcou architektúrou a drinkbarmi na strechách. Zovšadiaľ ovísa oranžové rastlinstvo, slnko osvetľuje kreslá spolu s ich obsahom, ale nepáli priveľmi dotieravo. Onedlho sa zmení na dokonale nastavené umelé osvetlenie, na mocnú armádu wattov obkresľujúcu rastliny, poháre, stoly. Nižšie, na iných poschodiach, sa nafukujú vo svojom bohatstve obrovské izby zariadené dômyselne a s vkusom podľa inštrukcií v špecializovaných časopisoch. Množstvo postelí, pohoviek, gaučov, nízke stolíky s popolníkmi a podložkami pod poháre. Prirodzene, počuť šum diskrétnej hudby, ustavične tu trvá atmosféra dobrej nálady bez ohľadu na dennú dobu, sebavedomie hostí, stav ich financií či sociálne nepokoje. Aké milé prijatie, hovorí jedna z množstva zhromaždených elegantných žien, považovaných za svetácke. Nemám rada vulgárnosť a pokrytectvo, vraví druhá, otriasajúc popol alebo naprávajúc si jemným pohladením prstov nalakovanú štruktúru vlasov. Kde je vodka, hovorí tretí muž, podľa správania ktorého vidieť, že už má za sebou zopár drinkov. Možno hrá orchester Glenna Millera a niektorí sa cítia ako súkromní detektívi v predvojnovom Chicagu, ako Veľký Gatsby či zbankrotovaný aristokrat na ceste do Afriky. Možno sa im sníva o bulvároch plných zapadajúcich sĺnk, či azda skôr o teplých mesačných nociach. Na ulici cerí hryzáky zástup taxíkov a čaká na neopatrne vychádzajúce obete. Ale v skutočnosti je to inak. To more naozaj páchne a pláž je špinavá, iba v noci to necítiť a nevidieť, takže preto tie prudké záchvaty nadšenia, sentimentalita a viera v budúcnosť. Hotel je v podstate úbohá zrúcanina, možno kedysi, áno, azda v dvadsiatych rokoch tu pulzoval život. Jednostaj bály, ženy v nezabudnuteľných róbach, muži schopní udržať city na uzde. Všetko sa dalo dokonale vychutnať. Iba tieň tajomného zločinu ležal na nábytku. Stará fotografia za sklom zachytáva všetkých hostí na silvestrovskej zábave roku 1927. Jeden z tých mužov je vrah. Jedna z tých žien je jeho náruživá, možno až perverzná milenka. Benátky, Monte Carlo, veľa, veľa šampanského, charleston, charleston, červená bugattka sa kamsi ženie naslepo, zaneháva za sebou usadávajúci sa prach uplývajúcich dní. Konské preteky, lety na balónoch, osamelý veľký zeppelín a čriedy lietadiel. Elegantné Hispano-Suiza sa potichu blíži k podchodu pred palácom. Európa sa už spamätala z veľkej vojny, dá sa uvažovať o nejakej ďalšej. Preložil Karol Chmel.
|
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|