|
|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page) 
|
<<
späť na Fragment ročník 2002, číslo 1-2 Predkladám našej verejnosti dosiaľ neznámy a iste veľmi cenný dokument vzácneho ducha nášho nebohého národného bohatiera dr. Milana Rastislava Štefánika, spolutvorcu našej štátnej samostatnosti po boku Masarykovom a Benešovom, prvého ministra vojenstva, učenca svetového mena, človeka vznešených zásad a ideálov. Dovoľujem si nazvať tento cenný a obsažný dokument prostým výrazom „Zápisník Dr. M. R. Štefánika z Equadoru z r. 1913“, hoci obsahuje tiež niekoľko poznámok z iných miest; zväčša sú to poznámky v súvislosti s pobytom v Equadore. „Zápisník“ je prostý, malý poznámkový notes úhľadného formátu 143x103 mm, v úplne bezchybne zachovalých čiernych mäkkých plátenných doskách, hnedej jednoduchej predsádky; obsahuje 116 strán drobne štvorcovaného papiera dobrej kvality. Poznámkový papier je v troch zošitoch; prvý obsahuje 40 strán, druhý 36 strán a tretí opäť 40 strán. Pravdepodobne boli zo stredného zošitu dva listy, t.j. štyri stránky, vytrhnuté. Do
„Zápisníku“ bol vložený malý pijavý papier červenej farby. Zápisník si kúpil Štefánik pravdepodobne v Lisabone pri zastávke na ceste z Dakaru do Rio de Janeira, ktorú uskutočnil v lete 1912 za účelom pozorovania zatmenia slnka v Brazílii, keď bol šéfom francúzskej vedeckej výpravy. Štefánikove zápisky sú zaujímavé nielen po stránke formálnej, ale najmä vecnej, svojím bohatým obsahom. Z oblastí, ktoré Štefánik navštívil, najpodrobnejšie opísal Panamský prieplav a priľahlé mestá Colon a Panamu, ďalej hlavné mesto Equadoru Quito. Panamský prieplav zaujímal Štefánika ako naturalizovaného Francúza aj ako učenca. Štefánik navštívil Kanál vtedy, keď práce spojené s dokončením boli temer skončené. Únia slávila vtedy veľké víťazstvo nad hmotou a neprekonateľnými prekážkami. Najbohatšou časťou zápisov je Štefánikov pobyt v hlavnom meste Equadoru Quite, kde pracoval na veľmi dôležitom vedeckom aj diplomatickom poslaní. Do Quayaquilu došiel Štefánik pravdepodobne 24. augusta, prenocoval tam a na druhý deň odcestoval vlakom do hlavného mesta Quita, ktoré bolo sídlom vlády, prezidenta a najvyšších úradov. Republika Equador sa stala predmetom veľkej pozornosti francúzskych politických aj obchodných kruhov, najmä od otvorenia Panamského prieplavu. Bolo nutné hľadať zásobovacie základne v tejto oblasti. Výsledkom štúdia tohto problému bolo uznanie dôležitosti získať Equador za spojenca Francúzska, aby za hospodársku pomoc poskytol záruky úplnej nezávisloti na Únii pri ceste cez Panamský prieplav. Francúzski politickí a obchodní predstavitelia zdôraznili tiež dôležitý význam Galapág, ostrovov vzdialených asi 1300 kilometrov západne od pobrežia Equadoru. Do dôležitého jednania zasiahla Štefánikova osobnosť ako najpovolanejšia. Sám sa dlhší čas zaoberal myšlienkou zorganizovať v Oceánii meteorologické stanice, ako aj uskutočnením plánu veľkolepej telegrafnej siete T. S. F. nielen na Tahiti, ale aj v celej Oceánii. Ako vedec a obratný jednateľ bol poverený podsekretárom ministerstva obchodného námorníctva Anatolom de Monzie, aby podnikol vedeckú cestu do Equadoru, prípadne aj na Galapágy, a prispel Francúzsku uskutočnením svojich veľkých snov: organizáciou meteorologických staníc, astronomického štúdia, zriadením T.S.F. a diplomatickým poslaním. Štefánik ochotne prijal toto významné poslanie v službách vedy a diplomacie. Cesta bola uskutočnená obetavosťou významných činiteľov aj vlády. Musíme si ale všimnúť, ako Štefánik cestoval do Equadoru. Necestoval priamo, ale najprv cez New York do Los Angeles a San Franciska, odtiaľ do Papeete (Tahiti), kde pobudol asi tri týždne, potom späť do San Franciska a cez New Orleans – Colon – Panamu do Quita. Možno sa nám to zdá byť zbytočne krkolomné cestovanie, ale Štefánik dobre vedel, prečo cestoval takýmito okľukami. Nesmel vzbudiť pozornosť nielen v európskej verejnosti, ale tiež verejnosť americká nemala ani v najmenšom tušiť vlastné ciele Štefánikovho poslania, pretože aj Únia sa veľmi zaujímala o Galapágy. A cesta z Papeete do Quita cez San Francisko a Panamu bola iste menej nápadná, ako by bola bývala cesta priamo z Paríža do Equadoru. V Equadore sa ocitol Štefánik vo víre revolúcie, ktorá mu však nespôsobila žiadne nepríjemnosti pri vyjednávaní a plánoch. Iba okrajovo si zaznamenáva situáciu vlády a jej pomer k revolucionárom. Sám ale vyjadruje svoj cha-rakteristický názor o revolúcii už v prvých dňoch pobytu v Quite. Zástupcovi časopisu „Commercio“ povedal slová, ktoré aj dnes majú platnosť: „Národ musí dôverovať sebe a budúcnosti, potom nájde i ušľachtilých priateľov a pomoc. Viac sedľačiny, priemyslu a menej revolúcie. Revolúcia sa stala nezdravým športom a egoistickým prostriedkom.“ Politické a kultúrne pomery chápal Štefánik veľmi dobre, pretože bol primerane informovaný obsiahlou literatúrou o Equadore ešte pred svojou cestou. Veľmi taktne a vhodne prenikal do samotného jadra vedeckého poslania: diplomaticky získať equadorské politické kruhy na spoluprácu s Francúzskom. V období Štefánikovej návštevy hájil záujmy Francúzska v Equadore veľvyslanec Francastel, inteligentný päťdesiatnik, básnik a vášnivý prekladateľ anglickej literatúry. Štefánik mu veľmi plasticky a presvedčivo vysvetlil situáciu v otázke Galapág, stanovisko Británie a Spojených štátov, ako aj rôzne politické intrigy. Francastel uviedol Štefánika k prezidentovi Plazovi, k ministrovi zahraničných vecí, ako aj do iných kruhov. Veľmi živé kontakty mal Štefánik s dr. Reinbourgom, lekárom, ktorý sa od Štefánikovho príchodu staval k jeho poslaniu veľmi nedôverčivo. Rozvaha a bystrý úsudok a Štefánikova vynimočná vlastnosť – poznávať ľudí – veľmi rýchlo prenikli do najintímnejších sklonov egoistického dr. Reinbourga. Aj napriek tomu potreboval Štefánik jeho služby; znalosť pomerov a významných osobností v ich slabostiach boli práve ziskom od dr. Reinbourga. Intrigánsky a úskočný, egoistický a bezohľadný dr. Reinbourg veľmi rýchlo pocítil mravnú prevahu Štefánikovu a bol ním úplne ovládaný a podmanený. Štefánikovi sa podarilo získať si človeka, ktorý bol schopný aj najhorších činov... Informácie od dr. Reinbourga boli vždy zaujímavé a pozoruhodné. Veľmi drasticky pôsobí na nás jeho výrok o mravnej cene vedúcich politikov v Equadore: „Minister Dillon mi povie všetko, čo len chcem. Všetci tunajší politici sú na predaj, aj prezident, ak ponúknete zaujímavú sumu.“ Ďalším Francúzom, s ktorým sa Štefánik v Quite zoznámil, bol inžinier Cruz. Z významných spoločenských a vedeckých stykov treba zdôrazniť Štefánikov vzťah k Tufiňovi – riaditeľovi hvezdárne v Quite. Už po ich prvom rozhovore získal Štefánik pevný základ k vedeckým plánom. Tufiňo, pracovitý a vzdelaný astronóm, študoval aj v Paríži, kde sa zoznámil s Poincarém. Štefánikova návšteva bola pre Tufiňa osviežením, a preto sa usiloval získať z nej čo najviac. Z ďalších Štefánikových dôverných priateľov musíme spomenúť sympatickú osobnosť equadorského literárneho sveta Cru Alvareza, talentovaného lyrického básnika, naivne dobráckeho, programovo rozptýleného, ale aj povrchného „darebáka a záletníka“, ako ho charakterizoval Štefánik. Denne sa stretávali, rozprávali sa o umení a politike. Alvarez veľmi dobre poznal Equador, vedel pútavo rozprávať o jeho exotických zvláštnostiach a preto prebudil Štefánikov záujem poznať tropické oblasti Južnej Ameriky. On aj uviedol Štefánika do spoločnosti svojich priateľov. Pravidelne hrával šach s Francastelom a stretával sa s katolíckym farárom s Michiganu, ktorý mu rozprával rôzne historky o španielskych mníchoch... Štefánikovo poslanie v Equadore bolo veľmi dôležité. Musel si nenápadne a s najväčšou opatrnosťou získať na svoju stranu tlač a odvrátiť jej pozornosť od jeho skutočného poslania v Equadore. Preto Štefánik neúnavne opakoval svoje vedecké poslanie pre časopisy „La Commercio“ a „El Dio“. Pozorne sledoval, čo sa v tlači píše o ňom a jeho práci. Bol veľmi opatrný a Alvarezovi navrhol, ako si môže získať dôveru prezidenta a vlády: napísať článok proti revolúcii a chváliť súčasný režim! Napriek vyčerpávajúcim vedeckým, diplomatickým a organizačným povinnostiam trávil Štefánik voľný čas v uliciach hlavného mesta, aby dôkladnejšie pochopil spôsob života equadorských obyvateľov. Štefánikovo poslanie v Equadore malo v podstate dve priority: vedeckú aktivitu a nadviazanie dôverných kontaktov s vládnymi predstaviteľmi v diplomatických otázkach s dôrazom na hospodársku pomoc republikánskemu Equadoru. Vedecká činnosť bola zameraná na meteorologické štúdie v súvislosti s jej rozšírením v Oceánii. V tomto smere bolo potrebné vybudovať základne na súostroví Galapagos. Tieto Štefánikove návrhy vláda bez pripomienok prijala. Ďalším krokom Štefánikovej vedeckej misie bolo získanie koncesie pre bezdrôtovú telegrafiu (T.S.F.), o ktorú sa uchádzala v tom čase aj nemecká spoločnosť Telefunken. Ale práve v čase Štefánikových najintenzívnejších rokovaní nastali vo Francúzsku podstatné zmeny politických pomerov: vládna kríza spôsobila podanie demisie ministra Barthoua. Štefánik márne čakal odpovede na svoje spravodajské depeše – v Paríži mali iné starosti a Štefánik zostal bez morálnej, ale aj finančnej pomoci. Jeho neúnavné úsilie sa mu zdalo byť zbytočné, hnusil sa mu život plný egoizmu a nepoctivosti. Jeho zdravotný stav sa veľmi zhoršil. Popri vedeckých a diplomatických aktivitách venoval Štefánik veľa času a energie štúdiu života miestnych Indiánov a hlavne ich kultúre. V Equadore získal veľké množstvo rôznych výtvarných artefaktov pochádzajúcich z obdobia Inkov. Raritou v jeho zbierke bol aj vzácny exemplár románu Don Quijote z roku 1608! Štefánik ukončil svoje pôsobenie v Equadore začiatkom januára 1914. Po návrate do Paríža bol vyznamenaný rytierskym rádom Čestnej légie, ale francúzska vláda nedokázala prakticky využiť jeho kontakty a vplyv v Equadore.
(str. 23) 17. nov. (Pondelok) Znova plávam po Tichom oceáne smerom k rovníku. More je tichučké, nebo zamračené, ale dobrácke. Loď nepozorovane kĺže s flegmatickou rýchlosťou. Námorníci, skoro všetko černosi, lenivo vykonávajú ranné čistenie lode. Málo cestujúcich. Väčšina je ešte v posteliach alebo ležia na laviciach v salóne. Takmer hrobové ticho. Snáď ma rozozvučala tá monotónnosť. Opäť sa blížim k Tahiti, bez toho, že by som ho dosiahol. Zdá sa mi to symbolom mojej existencie. Namáham sa, borím, riskujem aj docielim, ale len dočasne. Tými najrôznejšími a najfantastickejšími cestami sa tlčiem – avšak nemôžem do prístavu. Zdravie stratené, finančne vyčerpaný, duševne chvíľami podlomený a roky tiež utekajú. Komplikovaný je môj život. Avšak žijem: snáď nie je moje úsilie zbytočné, snáď som prispel a prispejem k stavbe velechrámu človečenstva a pokroku. Mám veľké nedostatky, ale cítim, že v mojej duši je i kus dobrého. „Video melliora proboque, tamen deterriora sequor“ (Vidím dobro, schvaľujem ho, no predsa konám zlo. Ovidius). Úbohý otec môj, aký tragický bol život tvoj i skon! Dnes je to mesiac (17. okt. v sobotu večer) ako som nasadol na loď na Tahiti v Papeete v spoločnosti Amedeovej, Henrietty, špióna Grandineua a dobráckeho advokáta Sechartia (6 rue Bienf.) Príjemná plavba bez zvláštností.
Ubytoval
som sa v hoteli St. Charles. Konzul
v Paname je zároveň „chargé d ‘affaire“ a rád prijíma titul Mr le ministre. Je
to bývalý officier d ‘infaterie colonialle z Martiniku. Bon homme, žoviálny, úslužný,
zdvorilý, ale trochu koloniálny, trochu uštepačný, namyslený, všetečný, a skôr
tvrdohlavý než energický.
V nedeľu o 830 som bol na výlete v Culebre s francúzskym konzulom. Trvá to asi hodinu. Niekde sa ešte povaľuje materiál francúzskej skupiny. Kraj je zarastený bujnou tropickou vegetáciou. Hojné lejaky zaliali polia. V blízkosti kanála robotnícke domky. Jednoduché, dosť vkusné a hlavne praktické. Vzdušné, priestranné terasy sú chránené pred moskytmi jemnými kovovými sitami. Domky sú na drevených pilotoch, zriedkavejšie murovaných.
V
Paname je čulý život. Mesto je hnusné, špinavé až k neuvereniu. Aj samotná (aveni
du centrale) je len obstojná. Čo je dosť dobré, to je dlažba: vypálená tehla,
cement. Bývam v hoteli „Metropole“. Kuchár, účtovník Francúzi.
(str.
31) Quito. (streda, 26. nov. 1913)
(str.
34) (str.
37)
V noci okolo 1–2 h. ukrutné bolesti. Ráno okolo 930 som stretol katolíckeho farára... ktorý práve vyšiel z hotela a chcel ma navštíviť. Milý, ale má málo kňažského. Kanadský Francúz, má faru v Michigane. Veselý kumpán, o 5 rokov sa utiahne do penzie v Kanade a bude roľníčiť s bratom na rodinnom majetku. Vravel mi, že je tu u španielskych mníchov. (str.
41) Equadorský denník M. R. Štefánika vydal vlastným nákladom Vladimír Polívka v roku 1928 v Banskej Bystrici. Krátené, celý text nájdete v tlačenej podobe časopisu FRAGMENT. |
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|