|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page) 
| <<
späť na Fragment ročník 2002, číslo 1-2 ALLEGRO Môjho brata viacej niet. Mohol by som povedať, že po ňom zostala iba škatuľa s popolom, ale tá je teraz prázdna. Poštový kuriér, poďobaný mladík v purpurovej uniforme, ju doniesol ráno; dvanásteho decembra roku dvetisíc. Bol utorok. Chystal som sa odísť do práce. Moja žena spala. Mladík položil zásielku presne na prah, akoby tým chcel naznačiť, že nemôže byť moja, kým nevyplním absurdne malinký priestor vyhradený na tlačive pre meno príjemcu. Mne skoro nikdy neprichádzajú balíky. (Knihy, účty, reklamy z pizzérie „Corleone“: to áno. Balíky nie.) Moja žena ich dostáva dva alebo tri razy týždenne. Zvyčajne sa na zvonenie nebudí. Len sa niekedy zasmeje, hlasno, zo sna. Prichádzajú zo všetkých strán tohoto kontinentu a ja ich preberám, pokorne, i keď nie bez závisti. V zásielkach, ktoré dostáva, sa obyčajne nachádzajú prášky, z ktorých vznikajú glazúry, s názvami ako Večerný tieň, Veľmi suché shino, Popraskané shino, Pripálený cukor, Indiánske leto, Stará meď, Železná zem a podobne. Kedy-tedy sa v tých balíkoch nájdu úhľadne poskladané vrecúška čiernej alebo terakotovej hliny a katalyzátor každého alchymistického procesu, hrudky zosušeného konského trusu z Arizony. Moja žena je úspešný hrnčiar. Ja ešte stále neviem napísať sloh na tému „Čím by som chcel byť, keď vyrastiem“. Zatiaľ pracujem ako vyšší technický poradca vo firme, ktorá vyrába vzdelávací softvér pre študentov medicíny. Nič zvláštne; ale to povolanie prináša peniaz, z ktorého sa dá pohodlne žiť v kanadskom mestečku, o ktorom ste nikdy nepočuli. (Dostatočne pohodlne, tak, že si môžem dopriať večerné kurzy histórie, gitary a kaligrafie, ako aj to, že ma každý rok vyhodia z toho alebo onoho korešpondenčného kurzu písania. K tomu dochádza hlavne kvôli „ničím nepodloženým lyrickým úletom“; trochu zriedkavejšie kvôli „márnemu hľadaniu mystického v empirickom“.) Na tlačive bolo tentoraz napísané moje meno. Netrpezlivo som ho podpísal. Mladík mi zaželal dobrý deň a odišiel ku kamiónu, ktorý bol zaparkovaný pred domom. Motor nechal naštartovaný, bola zima. Z vŕzgania snehu pod podrážkami jeho čižiem som odhadoval, že je okolo mínus pätnásť- dvadsať. Tu je, pomyslel som si, stále zima. Zobral som balík a zavrel som dvere. Pes menom Feba – to meno mu dala moja žena: ide o akúsi poctu Salingerovi, jej obľúbenému spisovateľovi – sa vzrušene vrtel okolo mňa, kým som strhával ochranný kartón a pásku, ktorou bol balík spevnený po bokoch. Zásielka pozostávala z jednej kovovej škatule a jednej obálky bez označenia, ktorú som si všimol až neskôr. Škatuľa v škatuli, pomyslel som si, veľmi vtipné. Ak vnútri nájdem menšiu škatuľku, povedal som psovi, niekto si to odskáče. Otvoril som ju a nazrel dovnútra. Keď som uvidel popol, opatrne som zaklapol tú, mohol by som povedať, urnu; no vtedy som nemohol vedieť, že ide o ľudské ostatky, prach a tieň (aha ho, ničím nemotivovaného lyrického úleta), z ktorého sme stvorení. Bola to úplne prozaická škatuľa z plechu, rozmerov dvadsať krát dvadsať krát desať centimetrov, pretretá matnou čiernou emulziou, ktorá sa na bokoch olupovala a odkrývala niekoľko vrstiev podobných emulzií. Tie sedimenty boli rozoznateľné dostatočne jasne na to, aby vypovedali o svojej minulej existencii, takže nebolo ľahké zbaviť sa dojmu, že je v nich obsiahnutý nejaký tajuplný odkaz. Ak aj bol, do jeho dešifrovania som sa nepustil. Navzdory tomu, minútu alebo dve som mal pocit, že by môj brat, keďže on bol z tých, ktorí hľadajú a spravidla nachádzajú odtlačky božích prstov na okenných sklách, mohol o tom povedať niečo súvislé. Neviem čo. V Poeovi som kedysi dávno čítal, že jeden zo základných trikov bystrých detektívov je ich schopnosť imitáciou výrazu tváre, polohy tela a pohybov určitej osoby dostať sa do jej rozpoloženia a týmto spôsobom vniknúť do jej najintímnejšej povahy. Brat mi rozprával, že v Paríži existujú početné psychoanalytické školy, celé filozofie vybudované na tomto princípe. Teraz mi to pripadá ako chytanie sa slamky. V to ráno veci vyzerali inak. Podarilo sa mi presvedčiť samého seba, že na tom niečo musí byť. Môj brat by určite vedel, o čo ide, hovoril som si, musím len zaujať jeho polohu, dýchať pomalšie, vyrovnane, ako dýchal on, aby som v očiach nadobudol výraz mystika, romantika, hlásateľa všeobjímajúcej citlivosti. Napokon, pomyslel som si – ak sa také tautológie dajú nazvať myslením – krv nie je voda. Veď naše tváre mali na základe spoločného genetického dedičstva určité podobnosti. I naše pohyby odrážali tú príbuznosť. Keď sme hrali basket, jeden na jedného, alebo stolný tenis, napadalo mi, že aj letmý pohľad na nás (napriek evidentným rozdielom v jemnejších aspektoch hry, v rýchlosti a vynachádzavosti) by poukázal na možnosť, že v našich žilách koluje tá istá vysokooktánová zmes srbskej, cincárskej a slovenskej krvi. Neviem, na základe čoho som si to mohol pomyslieť, keďže som nikdy nemohol vidieť oboch hráčov a tým spôsobom urobiť porovnanie. Keby som mohol, uvidel by som, že práve tie jemné rozdiely medzi nami boli dostatočne veľké, aby vyústili do jedného z najsmutnejších stretnutí v histórii stolnotenisového klubu na ulici Antona Čechova v Novom Sade. S bratom som totiž v jeden jediný deň prehral päťdesiatšesť setov za sebou. Slovo „zdrvujúci“ získalo vtedy úplne novú, kvantitatívnu dimenziu, ale ja som ten detail v sebe šikovne potlačil, len aby som sa presvedčil, že meditácie veľkého Poea musia mať v sebe iskru praktického významu. To moje chytráctvo, to ingeniózne našívanie literárneho na skutočné, vytvorilo iba dlhý rad neurčitostí. Predtým ako brati opustil štúdiá filozofie, vysvetlil mi, že takýto druh rezonovania sa v zásade neodlišuje od rezonovania prázdneho suda. Pravda, povedal, nemôže vyskočiť z niečej hlavy ako Aténa z hlavy Diovej. Neskôr som zistil, že túto múdrosť doňho zasial Descartes, ktorého musel čítať v origináli, keďže sa tá veta nedá nájsť v rozfranforcovaných a rozvodnených prekladoch; ale to nie je až také dôležité. Môj brat si bez akejkoľvek teatrálnosti prisvojoval každú myšlienku, ktorá sa mu zapáčila. Všetko, čo videl a čítal, sa stávalo v procese nie nepodobnom štepeniu a zrastaniu mladých ovocných stromkov časťou jeho (ako hovoril) „veľkého oblaku nevedenia“. Pravda sa, povedal mi, nevymýšľa a neodkrýva; ona sa zjavuje, a to iba vtedy, keď to jej vyhovuje. Myslím, že mal pravdu. Po minúte, dvoch, dokonca aj Feba, „stará Feba“, prestala ňuchať a odišla si ľahnúť vedľa piecky. Zdvihol som škatuľu z chumla kartónu na dlážke. Zobral som ju do rúk (s úmyslom preniesť ju do pracovne) a všimol som si, že ku dnu je prilepená obálka. Okamžite som škatuľu odložil. Odlepil som obálku, otvoril ju – roztrhol, aby som bol presnejší – a vytiahol z nej úhľadne zložený list. Na ňom bolo vytlačené krátke a neumelo poskladané vyjadrenie účasti. „Vážení Najbližší Príbuzní Nebohého“, dvojbodka, nový riadok: „je nám veľmi ľúto, že Vám pri tejto príležitosti musíme oznámiť, že váš najbližší príbuzný (meno a priezvisko) zomrel“ toho a toho dňa, na tom a tom mieste, bodka. Prijmite našu úprimnú sústrasť, bodka. Nový riadok. „Ak máte nejaké otázky“ – nejaké otázky – „naša bezplatná služba pre styk so zákazníkmi“ – zákazníkmi! – „je Vám k dispozícii dvadsaťštyri hodín denne, sedem dní v týždni.“ A tak ďalej, v desivom byrokratickom bernakulári, až po podpis nejakého blaženého idiota. Zhúžval som papier do lopty veľkosti hrudy, predstavujúc si, že je to niečia hlava a hodil ju nedefinovaným smerom. Feba pobehla a zachytila loptu v páde, potom ako sa odrazila od steny. Nato pochodovým krokom prišla ku mne a položila ju k mojim nohám, krútiac chvostom. Hodil som jej papierovú lebku ešte niekoľkokrát, no čoskoro sme sa obaja tejto hry nasýtili. Narovnal som papier: rozvinul som ho, položil na dlážku, a opakom dlane som niekoľkokrát prešiel po drsnom povrchu. V pravom hornom rohu bol umiestnený erb jednej z organizácií, ktoré si lichotia, nazývajúc sa dobročinnými. Pozeral som na ten list nejaký čas, potom som ho zložil, pozorne, dvakrát, a odložil som ho do vrecka na košeli. Nezaplakal som. Možno som aj zaplakal, v sebe. V každom prípade, bez nariekania. Ak sa jeho široká slovanská duša, nech použijem tento pret-á-porter idióm, ešte stále túla v priestore a čase, verím, že by sa jej páčilo, že o nej – alebo o ňom? Majú duše pohlavie? Je isté, že Swedenborgovi bolo dopriate nahliadnuť pod anjelské perute? – že o nej alebo o ňom, to nie je dôležité, hovoríme s láskou a vrúcnosťou, a nie s trpkosťou a smútkom. Tak teraz rozmýšľam; či cítim. Vtedy som to mohol iba vytušiť. Tak ako človek tuší, že fľaky na obruse nie sú iba stopami po rozliatej káve, ale niečo viac, mikroskopický detail jednej nespoznateľnej histórie; že kroky, ktoré v noci počuť zo susednej izby, nie sú iba nepokojným krúžením uväznenej pumy, ale niečím viac. Hej. Môj brat bol puma. To tvrdil, keď prečítal nejaké knihy o vierach Indiánov. Nepamätám sa presne, ktoré to boli knihy a ktorí Indiáni, ale ak sú tí Indiáni a tie knihy meradlom, potom bol podľa môjho názoru kojot, nenapraviteľný trikster, skôr než puma. Trošku sa na kojota aj podobal, čo som mu aj hovorieval. Ty si, povedal som mu, kojot. A ty, odpovedal raz, čo si potom ty? Sizyfos, povedal som. Myslíš, povedal, hovnivál. Nemohol mať viac než dvanásť, trinásť rokov – bol odo mňa o dva roky mladší – no už vtedy sa vedel dobrať podstaty. Keď nám rodičia kúpili gitaru, odohral „Desafinado“ skôr, než som ja zvládol kvintový kruh. On sa kvintový kruh ani nepokúšal zvládnuť. To ho nezaujímalo. Odo mňa sa naučil dosť z medicíny, verím, že dosť na to, aby dostal diplom. Ani to ho nezaujímalo. Spomínam si, ako stojí pri mne so šálkou kávy v ruke a listuje v učebnici anatómie. Neskôr, kým si ja opakujem – to som v tom čase robil nahlas – nemôžem si spomenúť na detaily. Siahnem po knihe a počujem ho, ako niečo poznamenáva zo susednej izby. (Pravdepodobne z postele, zatiaľ čo ktovie koľký raz číta rozprávky amerických černochov: i povie brat Zajac bratovi Medveďovi...) Snažím sa nevšímať si, čo povedal; otváram knihu; uvedomím si, že povedal presne to, na čo som sa pokúšal spomenúť si. Bol obdarený schopnosťou okamžitej rekolekcie všetkého, čo kedy videl, počul alebo ovoňal. To nie je hyperbola. Mohol by som príkladmi zaplniť celú knihu, ale jeden bude úplne stačiť. Na schôdzke, ktorú v našom byte organizovala skupina čerstvých absolventov medicíny, sa zvrtol rozhovor na známeho chirurga, ktorý sa nevrátil z kongresu v Japonsku. Takéto spoločenské aktivity boli zriedkavosťou v našom dome: otec a matka nám diskrétne dávali na vedomie, že by sme sa mohli poflakovať na nejakom inom mieste, keď už sa poflakovať musíme. Pojem „poflakovanie“ zahŕňal viac-menej všetko, okrem vykonávania základných fyziologických potrieb a čítania. Na rozdiel od väčšiny rodičov našich známych, oni dvaja zriedkavo cestovali; takmer nikdy dlhšie než jeden deň. Matka tu a tam spomenula, že by rada išla do Paríža alebo do Ríma – v tom čase bolo také niečo uskutočniteľné bez potupného prosíkania o vízum, ale otec jednoducho zobral ceruzku a na okraji novín načrtol nejaký brilantný výpočet, ktorý nezvratne dokazoval, že tá cesta je nemožná. Buď kúpele, hovorieval, alebo nič. Matka si zvyčajne vybrala to druhé. A tak nejakých päť rokov od poslednej rodinnej dovolenky neopustili začarovaný trojuholník s vrcholmi v Novom Sade, Zrenjanine a Belehrade. V lete 1988, keď som dostal diplom, sa títo stratení pútnici znovu zjavujú na radare, rovnako nevysvetliteľne, ako z neho zmizli, a na celé dva týždne odchádzajú do Kanjiže. Ich náhle rozhodnutie, že si doprajú ideálnu dovolenku – kúpele, hovoril otec, to je ideálna dovolenka; aký Paríž, hlúposti! – sme si vysvetľovali ako prejav hrdosti na skutočnosť, že aspoň jeden z ich synov, a síce ten, do ktorého vkladali menšie nádeje, získal diplom, a tak v ich očiach, nie bez tomu zodpovedajúcich skúšok a trápení, dosiahol osvietenie. Na rozdiel od rodičov, brat na samotný koncept diplomu pozeral s podozrením. Pri svojom akademickom šafárení, pri tom donkichotskom putovaní provinciami poznania, navštevoval viacero novosadských a belehradských fakúlt bez akéhokoľvek úmyslu na jednej z nich sa, ako hovorievala matka, „vyfarbiť“. Zozbieral určite rekordný počet indexov, navštevujúc vždy aspoň dve alebo tri inštitúcie ponúkajúce takzvané vyššie vzdelanie. Študoval angličtinu, biológiu, filológiu, filozofiu, francúzštinu, fyziku, herectvo, históriu, záhradníctvo, chémiu, lesníctvo, literatúru, matematiku, poľnohospodárstvo, psychológiu, ruštinu, sociológiu, taliančinu, teológiu, užité i čisté umenie. Vyratúvam iba tie disciplíny, ku ktorým by sa mohli nájsť formálne právne prijateľné dôkazy. Nemecky sa, povedzme, naučil z pornofilmov. Začal narábať s výrazmi ako Jetzt! Jetzt! a Ich bin geil, a postupne úplne prirodzene prešiel k Schlegelovej Lucinde. Za necelý rok napísal povšimnutiahodnú seminárnu prácu na tému sémantickej neurčitosti slova bedingt u Marxa. Keď mu volal profesor, aby sa pozhovárali o možnosti vydania, brat mu počas telefonického rozhovoru povedal, že on nie je on, ale ja. Rýchlo zložil slúchadlo a vyhlásil, že opúšťa štúdiá filozofie. Otec, ktorý sa nikdy neprežehnával, sa vtedy prežehnal. Možno je potom pochopiteľné, že rodičia z môjho „úspechu“ robili nie vždy príjemný cirkus. Môj syn je lekár, hovoril otec, keď chcel doraziť spolubesedníka. Bol to jeho ontologický argument, neúprosný Q.E.D. gymnaziálneho profesora matematiky. Keď som mu povedal, že ma medicína vôbec nezaujíma a že som vždy chcel byť hodinárom (to som si vymyslel), siahol po jednej zo svojich mysterióznych múdrostí. „Raz doktor“, povedal, „navždy doktor. Môžeš si hovoriť, čo chceš.“ Pyšnil sa takýmito perlami. Ja som ich prijímal bez väčšej diskusie, ale brat ho svojimi odpoveďami dokázal zmiasť. Vlastne ho dostal do pomykova vždy, takže otec sa s ním čoskoro prestal zhovárať. Šach bol jedným z mála spôsobov komunikácie medzi nimi. Keď nehrali, prehrávali si partie zo „súboja storočia“ medzi Fischerom a Spasským; niekedy pri rádiu, s napätým výrazom tých, ktorí prijímajú slovo božie, sledovali šachový komentár Ananija Stojkovića. Matka, profesorka latinčiny, uctievateľka formy, ma svojim známym bola schopná predstaviť ako „mladého doktora“ toho-a-toho. Myslím, že jej zámerom nebolo, aby to znelo ako satira, ale môjmu bratovi to poslúžilo vynikajúco. Jeden čas sa na mňa obracal výlučne v tretej osobe. „Ó?“, povedal, keď uvidel, že som do predsiene priniesol demižóny irižského vína a väčšie množstvá pečiva, „Zdá sa, že mladý doktor Hovnivál ráči usporiadať soaré pre svojich ctených kolegov.“ Soaré: tak povedal. Môže to znieť cynicky, ale cynizmus nebol jeho štýl. O tom svedčí fakt, že mi pomohol s premiestňovaním nábytku, odprataním novín a časopisov (otec ich rozsieval všade po byte ako špinavé ponožky), rozmiestňovaním pohárov a košíkov s pečivom, že do obývačky doniesol gitaru a že tú našu gitaru pozorne naladil, použijúc tón telefónneho signálu PTT Juhoslávia ako referenčný tón pre notu A. Myslím, že by sa dalo povedať, že ho to všetko tešilo, hoci to veľa neznamená; jeho tešili najroztodivnejšie veci, dokonca aj žúr študentov, čo práve ukončili medicínu. Iste netreba zdôrazňovať, že nebolo veľmi o čo stáť. Brat s nami sedel, napriek tomu, že ho, okrem mňa, skoro celý večer nikto neoslovil. Neskôr mi povedal, že si užíval tú anonymitu. Akoby som existoval, povedal, ale nemal ego. Vráťme sa však ku kongresu v Japonsku, ktorý bol témou večera, leitmotívom spomínaného soaré. Zaujímajú nás iba údaje o poslednom dni toho sympózia. Ak máme byť celkom presní, iba oných niekoľko minút pred odchodom autobusu, ktorý mal unavených hostí previezť na letisko. Pri povinnom preratúvaní vedenom vedúcim zájazdu – mám na mysli ten druh preratúvania, ktorý sme všetci zakúsili na školských exkurziách: učiteľ nastupuje do autobusu, opiera sa jednou rukou o sedadlo šoféra, kým druhú zdvihne do vzduchu ako dirigent a ukazovákom a prostredníkom ukazuje na páry sedadiel, striedavo, mrmlúc pri tom „dva, štyri, šesť...“ takmer nečujne, zahľadený do diaľky, akoby odriekával nejakú modlitbu v očakávaní, že sa na konci káry plnej barbarov môže zjaviť sám Kristus – tak z tohoto preratúvania vyplynulo, že je jeden z členov delegácie bezdôvodne neprítomný. Môžeme si predstaviť, že po kratšom čakaní strávenom nevkusnými komentármi nastalo všeobecné mrvenie, pohoršovanie pridusené šušťaním nákupných tašiek, a že sa tá predtým koherentná grupa nesystematicky rozpadla. Najprv sa najpravdepodobnejšie iba niekoľko z nich odvážilo „ísť si zafajčiť“ vedľa autobusu. No čoskoro sa k nim pridali ďalší, s návrhom, že by sa, prípadne, niečo mohlo popiť. Tak vo foyeri hotela, neďaleko od šenku, započala minikonferencia zasvätená osudu zatúlanej ovečky. Mystérium sa čoskoro vyriešilo. Vedený zrejme nejasnou ideou, že by bolo vhodné niekam ísť, zišiel do dvorany hotela. Všetci očití svedkovia tohto mýtického zostúpenia z hory Fudži, bez ohľadu na isté protirečenia, ktoré vrhajú tieň pochybnosti na celú epizódu, sa zhodujú v jednom: vyzeral, akoby sa mu načisto pomútil rozum. Údajne sa pokúšal prítomných presvedčiť, že je nejaká hluchá gejša. Krátkymi, rýchlymi krokmi obchádzal dvoranu hotela, a ukláňajúc sa na všetky strany, falzetom prespevoval: Á ja táká čárná, hlúuchá géejšíca. Keď ho vedúci zájazdu, istý Žikić, prednosta kliniky, na ktorej pracoval nešťastný hrdina tohoto príbehu, upozornil, že je najvyšší čas, aby zvážnel, lebo inak celá skupina zmešká lietadlo, a keď Žikić svoju anatému doplnil – tónom, ktorý musel zavanúť nejasnou hrozbou budúceho aktivistu istej politickej formácie – že práve takéto incidenty narúšajú dobré meno našej krajiny vo svete, ten mu vraj odpovedal: Koničiva, Žikić-sen. Nemali na výber, nechali ho v Japonsku. Myslím, že nie je dôležité, či je ten príbeh vierohodný. Predložil som ho možno príliš detailne (ale s tým sa už nedá nič robiť), aby som jeden príklad mentálnych schopností svojho brata vložil do príslušného kontextu. Na našom sedení bol mýtus o psychotickom chirurgovi hlavnou, jedinou témou. Každý z prítomných „mladých doktorov“ mal objasnenie, hypotézu, teóriu. Môj brat si trpezlivo vypočul všetky alternatívy. Aj moju ideu, že za všetko môže nejaký druh japonského blenu, ponechal bez komentára. Tú veľkú myšlienku som vyslovil s dávkou strojeného humoru, čím som sa pokúšal zakryť nedostatok vedomostí. Som si istý, že mu to neušlo. Keď tieto erupcie márnomyseľnosti napokon začali poľavovať a prechádzať do nehateného tárania, spýtal sa, akoby naivne: Jedol škeble? Ako skúsený herec, veterán, ktorý inštinktívne vycíti pravý okamžik, keď má padnúť zmienka o Yorickovej lebke, pokračoval, až keď si bol istý, že sa na neho sústredila všetka naša pozornosť. „Tie zvieratká dokážu byť hnusné, jedovaté ako fras. Smrť môže nastať do dvanástich hodín. Kto prekoná tento čas, je dobrý. Otravy sa vyskytujú sezónne, v Pacifiku aj Atlantiku, a najčastejšie v Karibiku, v Kalifornii, na Aljaške a v Britskej Kolumbii. A, pravdaže, v Japonsku.“ Tie miesta spomínal celkom ležérne, akoby hovoril o Karlovciach, Kamenici, Apatine, Koviľačských kúpeľoch, Jagodine. „Je tu celý rad možností“, povedal. „Predovšetkým, jestvuje niečo, čo sa nazýva Minimotova choroba. Môže ju spôsobiť konzumácia plodov mora nasiaknutých ortuťou z priemyselného odpadu.“ Zapálil si cigaretu. „Avšak“, hovorí potom, ako vtiahne dym (takže teraz, keď hovorí, mu vychádza z úst modrosivá hmla), „predpokladám, že v prípade vašej nahluchlej gejše ide o inú samurajskú špecialitu. Podľa mňa neborák naďabil na lahôdku zvanú Babylonia Japanica. Tie škeble samy produkujú neurotoxíny. Západné druhy spôsobujú menšie poruchy zraku, kým východné spôsobujú všetko možné. Častá je strnulosť, závrate, dvojité videnie alebo dokonca oslepnutie, problémy so sluchom a časopriestorovou orientáciou, poruchy vedomia, ťažká motorická inkoordinácia. V prípade ľahšej, veľmi ľahkej otravy symptómy možno popísať, ako sa ľudovo hovorí: pojedol bláznivé huby.“ Tieto údaje, ako mi neskôr povedal, našiel v americkej učebnici, ktorú som si niekoľko rokov predtým, bohvie prečo, požičal z fakultnej knižnice. Mal absolútnu pamäť. Po tomto krátkom vstupe do diskusie mu jedno z prítomných dievčat, Nina „Partonovna“ (jej otec bol Rus, a stavaná bola ako Dolly Parton) venovalo pohľady, ktoré by niekoho iného prinútili povedať ešte niečo; on čušal a usmieval sa ako drevený Budha. To ani nebol úsmev, to len ja tak tlmočím drobné vrásky okolo očí, ktoré sa zviditeľnili v určitých okamihoch. Povedzme, keď pochopil, že otcova pozícia na šach ´de čušal. Vtedy iniciatívu prebrali iní. Šmarení nie celkom diskrétnymi pohľadmi Niny Partonovny do víru onanickej horúčky, rozpracovávali teóriu Babylonie japoniky s nefalšovanou vášňou. Jeden z týchto novopečených zanietencov pre vedu o morskom živle dokonca telefonoval svojmu otcovi (váženému novosadskému lekárovi), či by nemohol nájsť v encyklopédii prepotrebné údaje. V priebehu tejto pracovnej debaty brat zhasil cigaretu, chytil gitaru a začal hrať. Zdalo sa mi, že vyzerá ako chlapec, ktorý v bleskurýchlej diverznej akcii úspešne vhodil smrdúcha do výťahu, a to tesne predtým, ako domový dôverník stlačil číslo desať a zavrel za sebou dvere. (Pre prípad, že niektorí z čitateľov tohto čtiva vyrástli na Marse, dodávam, že „smrdúch“ označuje kopec rozdrvených stolnotenisových loptičiek zabalených v staniole a že táto mocná zbraň, keď sa zapáli, produkuje veľké množstvo dymu a, ako naznačuje názov, smradu.) Hral Satieho, variácie na „Gimnopedies“, potichu. Keby ho niekto okrem mňa počúval – ale nepočúval, azda s výnimkou Niny – mohol by dosvedčiť, že sa Satieho harmónia v rukách môjho brata takmer nebadateľne pretavovala do macedónskej ľudovej piesne, meno ktorej si teraz, žiaľ, nevybavím; pretápala sa a utápala sa v nej, a potom sa vracala, bez predelu, do Satieho. Syn váženého lekára zložil slúchadlo a dôležitým hlasom oznámil, že sa nešťastný chirurg, tá bláznivá gejša, napokon vrátil z Japonska. Posledné, na čo sa pamätá: ryžová pálenka a nejaké čertovsky dobré škeble. Pozrel som sa na brata, ktorý medzičasom Satieho odviedol z Ochridu na prechádzku po Andách. Povedal som mu, polohlasne: smrdúch. Smiali sme sa, akoby rožky boli posypané namiesto rasce konopím. Bol som si istý, že nikto nevie, prečo sa smejeme, ale čoskoro sa k nám pridali. Tak kúzlením môjho brata z jedného a priori mŕtveho stretnutia mladých snobov skrsol takmer príjemný večer. Nie: nepokúšam sa stvoriť legendu podľa vzoru nejakého treťotriedneho životopisu svätca. Môj brat, pokiaľ viem, nešiel okolo a nevylizoval rany malomocným. I keby mojím cieľom bolo spraviť z neho svätca, ktorý na konci týchto memoárov ožiari svet svojím bezhriešnym duchom a odfrčí k nebu, držiac sa za ruky s Mojžišom a Mohamedom, s Ježišom a Budhom, neviem, prečo by to niekomu malo prekážať. Ak sa tak predsa len stane, stane sa to navzdory mojim zámerom. Možno teda nie je od veci zaznamenať niekoľko kacírstiev, takých, s ktorými sa zriedka stretneme v kanonických textoch. Predovšetkým, môj brat bol každopádne jedným z najvášnivejších prívržencov čítania v histórii moderného, a možno aj postmoderného sanitárneho zariadenia. Pri jednej príležitosti som ho prichytil, ako leží vo vani a číta Chazarov Judu Halevyho, so slúchadlami na ušiach (na okraji vane bol walkman), spieva duet z opery Lakmé a odbavuje sa. Neskôr som sa pokúšal vyprovokovať ho priehľadnými poznámkami o jeho walkman-e, opere a Chazaroch, ale on nijako neprezradil, že vie, na čo myslím. Brat Hovnivál sa zaujíma o Chazarov? spýtal sa. Potom pokračoval hovoriac o Halevyho knihe. Tá kniha je úžasná, povedal. „Je písaná dokumentárnym štýlom, ale pojednanie, ktoré zaznamenáva, je možno iba fikciou. Traja mudrci, predstavitelia judaizmu, kresťanstva a islamu, sa snažia priviesť chazarského kráľa k prijatiu tej ktorej viery. Prečítaj si, neuškodí ti. Starý Halevy je pri tom tvojom Pavićovi tatko.“ Nikdy som nezistil, či to bolo šikovné zvrtnutie témy – Pavića nechaj na pokoji, vykríkol som, Pavić je inštitúcia! – alebo jednoducho nevedel, že som ho prichytil in flagranti. Druhý incident hodný spomenutia v kontexte výpočtu hriechov proti svätému duchu je jeho nokturno s Ninou. Totižto, väčšina hostí na mojom diplomovom žúre odišla okolo polnoci do disko-klubu na Petrovaradínskej pevnosti. Hovorím, väčšina, keďže môj brat nikdy nešiel na disko, takže zostal doma, a Nina tvrdila, že je unavená a nemôže ísť s nami. Podľa slov môjho brata, o nejakých desať minút nato zazvonila a oznámila, že podľa všetkého tu niekde stratila náušnicu, a tak ďalej. Podrobnosti mi nie sú známe, hoci ma vždy živo zaujímalo, ako došlo k tomu, že sa môj brat a Nina ocitli v posteli, keď to tak mám povedať, prsia na prsiach. Nie je to rozprávanie, ktoré by znieslo záťaž prípravy a rozpracovávania, a tak, ako aj jeho hrdinovia, idem hneď na vec. Môj brat sa v sekunde rozhodovania, keď mu Nina prikázala „Miluj ma!“, nevynašiel najšikovnejšie. Údajne jej povedal „Milujem ťa“ a pobozkal ju na oko. Keď mi to rozprával, doslova som padol na riť. „Ninu, na oko? Človeče, ty nie si normálny.“ Nemyslím, že ho to nahnevalo, ale odmietol mi vyrozprávať, čo sa dialo potom. Niečo sa určite dialo, pretože Nina v nasledujúcich dňoch často telefonovala; po tých telefonátoch brat urýchlene opúšťal byt na tri alebo štyri hodiny. Podľa opisu, ku ktorému som sa neskôr dostal – sprostredkovane, cez jednu Nininu známu – v tých hodinách sa odohrávali bizarné sexuálne rituály, o ktorých poviem len toľko, že mi pripadali veľmi podobné niektorým smelším pasážam Panarionu svätého Epifania. Možno ide o najbanálnejšie klebety. Ibaže, bezpečne viem, že brat čítal s veľkým záujmom Epifaniove správy o gnostických sektách. Tu, povedal, je viac šťavy ako v Millerovi. Ale dosť, dosť už o tom. Chcel som iba povedať, že podľa dnešných kritérií kanonizácie mal môj brat k svätcovi ďaleko. Náboženstvo ho hlboko zaujímalo: možno až prihlboko. Mohol by som povedať, že ho tá obsesia stála život, ale on by so mnou, verím, nesúhlasil. Problém religióznej skúsenosti ho zamestnával do tej miery, že časom vytvoril vlastné vierovyznanie, galimatiáš všetkých možných mystických tradícií, pozliepaný z učenia begardov, beginov, bogomilov, budhistov, donátistov, ebionitov, fraticelov, hermetikov, paracelziánov, rozenkruciánov, pravoslávnych isichastov (obzvlášť sa zaujímal o mystiku srdca); bolo v tom všetko, od katarizmu a kabaly po aztécke legendy, s prímesou gnosticizmu a patripasianizmu, súfizmu, tantry, taoizmu, vúdú a neviem čoho ešte. Svojho času som minul väčší obnos na jeden z ťažko dostupných kusov Cliffordovej Encyklopédie kacírstva kvôli snahe vniesť do toho chaosu nejaké usporiadanie. Knihu som si úspešne zadovážil, nie bez ťažkostí, ale musím priznať, s rekonštruovaním bratovej doktríny som sa veľmi nepohol. Pri každom ďalšom pohľade sa mi javila inak, a pritom istým spôsobom rovnako; podobná farebným sklíčkam v kaleidoskope. Možno bude lepšie, keď prejdem ku krátkemu opisu jedného z jeho zriedkavých praktických projektov. Keď bol v siedmej triede, pokúšal sa skonštruovať muzikantskú aparatúru zo sporáka. Na balkóne nášho bytu stál starý sporák, ktorý mu poslúžil ako základ pre tú nezmyselnú konštrukciu. Druhým fundamentom onoho projektu bol gramofón Tosca 10. Rodičia ten zázrak súčasného dizajnu považovali za klimax technickej sofistikovanosti: držali ho v obývačke, slávnostne vystavený, ako by išlo o Rád Bieleho Leva. Brat ten gramofón jednoducho, ako neskôr hovoril, „dekonštruoval“, pílkou, kliešťami, skrutkovačmi a iným náradím, a vložil gramofónový kotúč na miesto veľkej platničky. Repráky postavil do trúby. Kúpil nové gombíky na sporák, namontoval ich a vedľa nich tlačenými písmenami cyriliky vypísal slová: VOLUME, BACC, TPEBLE, BALANSE. Namiešal si studenú nesku – málilinko vody, plno mlieka a štipku cukru, podľa možnosti nevybieleného – nastavil prvý album Clash na svoj sporákofón, a sadol si na červený umelohmotný štokerlík. Ja som zostal v kuchyni (v tom byte sa na balkón vychádzalo z kuchyne), zo strachu, že by ma jeho mašina mohla stiahnuť niekam do horúcich pekiel. Z aparátu sa za chvíľu vyvalil rámus a na hodinku-dve z našej terasy odplašil vrabce, ktoré môj brat napriek matkinmu zákazu pravidelne kŕmil. Nikdy viac sa nepokúšal uplatniť na poli techniky. Myslím, že sa o ňom dá povedať, že bol umelec, hoci to je výraz, ktorý už nič neznamená a ktorý preto nerád používam. Umelec, ktorý o všetkom, čo stvoril, hovoril, že to nemá cenu a že sa to musí zničiť. Skicáre, pokiaľ sa pamätám, hodil do Dunaja. V nich boli dokonalé – miniatúrne, ale dokonalé – reprodukcie Ingresa, Moreaua, Blakea a iných maliarov, ktorých práce som vídaval v knihách o histórii umenia. (Doma sme mali väčší počet takých kníh, ako aj diapozitívy Univerzity pracujúcich „Radivoj Ćirpanov“ s výberom zo zbierok známych múzeí.) Poznámky, to jest to, čo z nich zostalo, sa nachádzajú tu. Mal som iba jeden z jeho piatich alebo šiestich zošitov, ten, ktorý sa mi podarilo ukradnúť, keď matka rozhodla, že je čas vymaľovať a pri tej príležitosti vyhodila všetky bratove veci do predsiene. Na obale bol nadpis Eseje z okultnej anatómie. Keď som sa ho pýtal, prečo sa svoje eseje nepokúša vydať – prelistoval som iba jeden zošit, aj to letmo, ale bol som presvedčený, že sa v nich nachádza niečo prinajmenšom kolosálne – mávol rukou. Keby bol Brod počúvol Kafku, povedal som, ale on ma prerušil. Ja sa pýtam čie to je a Fridrich, že ničie, povedal. Dobre si pamätám ten rozhovor. Stáli sme na plošine nad tunelom za mostom a fajčili trávu dopestovanú v lesíku na okraji Kamenického parku; tam zablúdia iba túlaví psi a botanici- amatéri. Večer bol teplý, lepkavý a vlhký. Svetlá na moste boli obostreté oranžovkastými aureolami. Tie aureoly na mňa pôsobili komicky, či tragicky, nie som si istý; asi ako anjeli strážni, ktorým je súdené bdieť nad maketou sveta, jalovou konštrukciou stvorenou podľa predstáv tvorcu, ktorý od nej dal dávno ruky preč, ale ktorá aj tak ďalej pláva, nesená tupou inerciou matérie. Rád by som, povedal som mu, začal odznova. Mal som dojem, že som v niektorom rozhodujúcom momente urobil chybný krok a ocitol sa na ceste, ktorá nevyhnutne vedie stále hlbšie do blata a bahna. Často som sa tak cítil: ako že chcem nový počiatok celého príbehu, ako že túžim zaklapnúť ušmudlané dosky knihy Stvorenia a prejsť do nejakej inej skutočnosti. Môj brat tvrdil, že príbehy žijú v skutočnosti, ale nie sú skutočnosťou; že nič nemá počiatok ani koniec; že existujú teórie, podľa ktorých každé rozhodnutie, každá myšlienka, zapríčiňuje rozvetvovanie nových skutočností, paralelných svetov, v ktorých sa stvárajú nové možnosti. „Každý okamih“, povedal, „obsahuje v sebe nekonečno svetov, a preto nejestvuje nijaký počiatok ani koniec, mimo bájí farárov a fyzikov. Len si všimni všetky tie doktoráty, monografie – človeče, celé vedecké inštitúcie – náboženstvá a filozofie, ktoré sa pokúšajú zaonačiť ako príbeh niečo, čo je iba amorfným oparom možností.“ Zapáčilo sa mi to. Predstavoval som si, že vykračujem zo seba a túlam sa prázdnotou vesmíru v ľahkom priezračnom tele, ktoré sa na každom kroku oddeľuje, vzniká a rozplýva sa ako zimný dych. Pes farby zeme, s papuľou kojota, vykukol z krovia a ľahostajne si nás obzrel. Pozorne oňuchal vzduch, zodvihol nohu a označil najbližší krík ako svoje neodcudziteľné teritórium, a potom sa odkolembal k parku. Predtým, ako zmizol v polotme, sa k nám otočil a pozrel sa na nás ešte raz. Brat sa vybral za ním. Neviem prečo. Nedokážem to vysvetliť. Potĺkali sme sa parkom, čušiac, dlho (alebo sa mi to len zdalo), až kým sme nedorazili na miesto zasvätené opilcom, ktorým začne na moste prituhovať, takže zbehnú schodiskom dole, aby sa s univerzálnym výrazom úľavy vymočili a pokračovali vo svojej odysei. Rovnako nečakane, ako sa pohol za psom, môj brat zastal a zahľadel sa na cestičku. Zohol sa a zdvihol zo zeme telo mŕtveho vrabca. Zdalo sa mi, že sa mu v očiach zbierajú slzy, ale možno to bol iba odraz oranžovkastých aureol. Vrabca v dlaniach si pritúlil k hrudi. „Ježiši Kriste, zmiluj sa nado mnou“, šepkal, „Syn boží, zmiluj sa...“. Pobral sa k mostu, šiel najprv pomaly, potom stále rýchlejšie a rýchlejšie, až som mu viacej nestačil. (Vždy bol rýchlejší ako ja.) Videl som ho, keď som sa vyhupol na most a zastal som, aby som lapil dych, ako beží k mestu. Chodil som nejaký čas prázdnymi ulicami, Bulvárom 23. októbra, Bulvárom AVNOJ-a; Prešiel som popri kníhkupectve pri súde; vyliezol na priestranné námestie pri SPENS-e. Bulváry, ulice, námestia: možno neboli prázdne, ale to je dojem, ktorý vo mne zostal. Ak som v ten večer niekoho stretol, moji súpútnici sú teraz viditeľní iba ako bledé siluety, nestáli duchovia, ktorí sa púhym svojím pohybom vygumujú v hmle expozície na nekonečno. Vyfajčil som cigaretu na schodisku Športovo-obchodného centra a pohol som sa k Limanu. Doma som vypil dva alebo tri poháre vody. Keď som si líhal, z bratovej izby bolo počuť iba nepokojné kroky. Chvíľu som počúval ten zvuk, a potom som zaklopal na stenu, ktorá oddeľovala naše izby. (Naše znamenie, pozvanie na rozhovor.) Kroky na okamih zastali, ale hneď zase pokračovali. Zajtra mu poviem, že zneli ako zajatá puma; to bolo, ak sa dobre pamätám, posledné, čo som si pomyslel predtým, ako som zaspal. Nedá sa s istotou povedať, kedy odišiel. Vtedy som to nevedel – že odíde – no tá možnosť, tak sa mi vidí, vždy visela vo vzduchu. Natískal sa dojem, že je tu na krátkej návšteve. Možno sa mi to teraz zdá, možno ide o optický klam, ilúziu retrospektívy. V každom prípade, jednoducho nás opustil. Jeho odchod najprv zblížil matku a otca a mňa, akoby sme na základe nejakého zákona zachovania rodinnej energie museli zhustnúť, zhluknúť sa. Tá kontrakcia rýchlo dosiahla kritický bod a prehupla sa do nezadržateľnej štiepnej reakcie. Teraz ju vidím ako spomalený záber big bangu, ktorý nás rozoseje po nebi, niečo ako novoročný ohňostroj, nie, niečo ako blší trh, smetisko spomienok nesených búrlivým vetrom. Nechcem zachádzať do detailov pátrania, ktoré potom nastalo, do jednotlivostí nepríjemných pozvaní z vojenskej správy a častých návštev profesionálnych tupohlavcov, ktorým nebolo možné vysvetliť elementárnu skutočnosť, že keď sa nejaká osoba stane nezvestnou, potom tá nezvestná osoba, štatisticky vzaté, nepreukazuje sklony znenazdajky sa vrátiť, len aby neprišla o sedemdňové bivakovanie s hordou ožratých záložákov, ktorí o pár rokov, na nejakom veľmi podobnom bivakovaní, zahynú alebo budú zmrzačení alebo skončia s chronickou sračkou a nespavosťou. Nechcem sa, hovorím, do toho zamotať. Nie je to moja vec, moja, aby som tak povedal, realita, keďže aj ja som čoskoro odišiel a tak unikol jednej trápnej kapitole trápnymi kapitolami oplývajúcej srbskej histórie. Prijal som ponuku práce v Centre pre simuláciu človeka (to je firma, pre ktorú pracujem aj teraz; s jej predstaviteľom som sa zoznámil minulé leto v Dubrovníku). Dostal som vízum a letenku a, skrátka a jednoducho, bolo to. Už bolo treba iba odísť na vojenskú správu a tým istým lokajským ksichtom, ktoré v našom byte popíjali kávu a marhuľovicu, tým istým typom, ktoré drásali duše mojich rodičov kydmi o nenahraditeľnosti ich syna v systéme celonárodnej obrany a (nezabúdajme na to) CO, vysvetliť, že opúšťam štát; a o tomto rozhodnutí upovedomiť rodičov. Raz ráno, niekoľko týždňov po jeho odchode, vytiahol som zo skrine bratove topánky. Matka ich tam uložila, úhľadne, akoby sa brat mohol každú chvíľu vrátiť a oznámiť, že si odskočil na šachový turnaj do Subotice. Prečo som si zobral jeho topánky? Veril som, ak sa nemýlim, že sa v nich budem cítiť istejší; hoci boli o pol čísla-číslo väčšie. S povzdychom, akoby hovorila sama so sebou, akoby sa neobracala na mňa, matka povedala: zase tie škrpále. Spenserky, opravil som ju. Bagandže, povedal otec, tak sa to nazýva. Sedeli v kuchyni a pili prvú rannú kávu z maličkých šálok, ktoré kúpili ešte v sedemdesiatomšiestom v Bratislave. Svietila iba pomocná lampa na odsávači nad šporákom, bezdôvodne. Zhovárali sa ticho, v dyme. Modrastá hmla im dodávala vzhľad sprisahancov, vodcov nejakého hnutia odporu, ktorí sa stretli v kúte staničného bufetu, aby si vymenili posledný pozdrav. Myslím, že sa zhovárali o mne. Tak vyzerali iba keď sa zhovárali o mne alebo o bratovi, ale myslím, že o bratovi sa vtedy už nerozprávali; ak nerátame občasné pokývania hlavou. Možnože sa mýlim, ale teraz sa mi zdá, že mihotanie žiarivky potiahnutej patinou výparov hovädzej polievky a guláša sa podobá priškrtenému poskakovaniu plameňa petrolejky alebo praskavému ohňu polienka zhárajúceho na ohnisku. (Strašné slovo: ohnisko. Malo by mi pripomínať oheň, archetypálny plameň v peci jedného archetypálneho domu, ale namiesto toho mi napadá akési ohavné erdžanie.) Obul som si topánky a ukradol matke hlt kávy. Kvapku-dve som náhodou vylial na stolík. Vrátil som šálku na tanierik a pozrel som sa na sklenenú nádobu so striebristým vekom, kde boli kúsky v cukre naloženého melónu. Keď sa naň človek pozrie z určitého uhla, svetielkuje ako jantár. Ako dieťa som sa prejedol toho svetielkujúceho jantáru tak, že mi ešte aj dnes príde zle pri samom pomyslení na jantár, melóny alebo malé sklenené nádoby so striebristým vrchnákom. Počul som sám seba, ako hovorím: odchádzam do Kanady. Matka čušala. Otec siahol po svojej šálke, podniesol ju k perám, prudko; som si istý, že prehĺtal kávovú usadeninu. Keď prehovoril, jeho ústa vyzerali menšie než zvyčajne. Múdro, povedal. Matka sa na neho pozrela, ale neprehovorila.
Preložila Katarína Petríková. Krátené, celý text nájdete v tlačenej podobe časopisu FRAGMENT. | Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|