| |
Aktuálne
Podujatia
Archív
Redakcia
História
Knižná edícia
Predplatné
Kontakty
Časopis
Fragment / F. R. & G. (fan page)
|
|
Fragment
ročník 2003, číslo 3-4
Šesťkrát podľa Fernanda Pessou
Fernando
Pessoa (1888-1935), lisabonský rodák s anglickým vzdelaním, autor mnohých
básnických zbierok, dodnes nevydaných rukopisov z pozostalosti, majster
textových fragmentov, ktoré sú čiastočne zhrnuté v jeho diele Kniha
nepokoja. Z nej sme vybrali šesť ukážok, ktoré interpretujú Ivan Kadlečík,
Ján Litvák, Daniel Hevier, Andrej Hablák, Juraj Mojžiš, Peter Michalovič,
Jozef Kelemen, Peter Zajac.
Šesť myšlienok
portugalského básnika a spisovateľa Fernanda Pessou:
1.
Literatúra je umením spájajúcim sa s myslením a realizácia nepoškvrnená
realitou zdá sa mi byť cieľom, ku ktorému by malo smerovať celé ľudské
snaženie, ak je skutočne ľudské, a nie živočíšne nepodstatné. Nič nie
je v živote také skutočné, ako to, čo bolo dobre opísané.
2.
Hľadanie pravdy, či už subjektívnej pravdy presvedčenia, objektívnej
pravdy skutočnosti alebo sociálnej pravdy peňazí a moci, nesie vždy
so sebou – pokiaľ sa o to snaží niekto, kto má nárok na odmenu – najkrajnejšie
poznanie jej neexistencie. Veľkú životnú výhru dostane iba ten, kto
si kúpil lós náhodou.
3.
Ustavičná analýza našich pocitov vytvára nový spôsob cítenia, ktorý
sa zdá byť umelý pre toho, kto analyzuje iba prostredníctvom inteligencie,
a nie priamo pocitom.
4.
Zbožňujeme dokonalosť, pretože ju nemôžeme mať; hnusila by sa nám, keby
sme ju mali. Dokonalé je neľudské, pretože ľudské je nedokonalé.
5.
Všetky problémy sú neriešiteľné. Podstatou existencie problému je neexistencia
riešenia. Hľadať nejaký fakt znamená, že žiadny fakt nie je. Myslieť
je neschopnosť existovať.
6.
Sme smrť. To, čo považujeme za život, je spánok skutočného života, smrť
toho, čo v skutočnosti sme. Mŕtvi sa rodia, neumierajú. Máme prehodené
svety. Keď si myslíme, že žijeme, sme mŕtvi; ožijeme, keď sa blížime
k smrti.
Ivan
Kadlečík
Keby
neboli pasce, načo by boli myši?
1
Nevidím tu, milý Fernando, nijaké otázniky, a teda neviem, či sú to
z kontextu vytrhnuté definície, vojenské povely, alebo slovné hry v
intelektuálnych abstrakciách. Každá abstrakcia je pravdivá a nedá sa
poprieť ani vyvrátiť, ani jej nemožno protirečiť, lebo nejestvuje. Preto
pojem realizácie nepoškvrnenej realitou možno stotožniť s pojmom dokonalosti,
ktorá je vraj neľudská. Aj toto, čo píšem, je naozaj skutočnejšie než
v živote a skutočnosti.
2
Jeden Číňan povedal, že všetci Číňania klamú. Teda aj on klamal a veta,
že každý Číňan klame, nie je pravdivá. Teda mal pravdu, že všetci Číňania
klamú, nuž aj on klame. A tak ďalej. Je to tuším príklad sofizmu z učebnice
logiky pre základné školy. Vážený Fernando, najmúdrejšie je nekupovať
si nikdy nijaký žreb, aby človek nevyhral náhodou nejakú zbytočnú pletku.
3
Nie je analýza pocitov pocitmi, ctený Fernando, nejakou logickou chybou,
na ktorú možno prísť analýzou prostredníctvom inteligencie? Nie je takáto
analýza živočíšne nepodstatná?
4
Ako môžeme vedieť, že dokonalosť by sa nám hnusila? To by sme vedeli
povedať, keby sme ju mali. Možno by sme ju aj zbožňovali, veľactený
Fernando. Ale aspoň sa nám podarila elegantná slovná hra, dobre sa počúva
a máme z nej poetickú radosť, takže nijako nám neprekáža, že vo formálnej
logike je to tautológia. Ale nič nie je v živote také skutočné ako to,
čo bolo dobre popísané.
5
Hrajme sa ďalej, drahý Fernando, teda zabudnime na formálnu logiku a
pripusťme na chvíľu, že literatúra, umenie, tvorba, veda a tak ďalej
nie sú schopné existovať, lebo myslia. Alebo aj človek nejestvuje, lebo
myslí? Možno má človek schopnosť existovať, lebo nemyslí.
6
Na toto sa už dávno pýtal Hamlet a odpovedal tak múdro, že neodpovedal
nijako. Pomocné pojmy, prípadne pocity ako život a smrť jestvujú len
v našich hlavách, takže je jedno, či sme smrť alebo život – tak či onak
z toho vesmírneho kolotoča nevystúpime a nevyskočíme. Niekto by teda
mohol tvrdiť, že smrť nejestvuje, lebo ide len o inú formu a spôsob
večného pohybu hmoty a energie v kozme. Azda je to preto, lebo sme dokonalí
ako súčasť dokonalosti Kozmu. Keby kozmos a univerzum neboli dokonalo
integrovaný systém, v ktorom aj poruchy a chyby a nedostatky sú naprogramované
ako systémové opravy, nemohli by trvať, fungovať, regenerovať sa, zanikať
a obnovovať sa. Myš je dokonalá, lebo jestvuje a pasca je dokonalá len
vtedy, keď myš chytí. Keby neboli pasce, nebolo by myší. Ale to je len
taká hra a zábavka so slovami, ktorá znamená, že všetky problémy sú
riešiteľné. A keď sa dajú vyriešiť, nie sú to problémy. Každý Číňan
to predsa dobre vie, milý Fernando.
Ján
Litvák
Udalosti, ktoré sme neopísali, akoby sa ani nestali
1
Aj tak sa to dá povedať. Dadadži Jožko Mihalkovič so svojím triezvym
trnavsko-modranským vinárskym prízvukom raz pri čaji na rovinu povedali,
že udalosti, ktoré sme neopísali, akoby sa ani nestali.
2
Ten trochu bezdôvodný, ale húževnatý Pessoov pessimizmus tam kdesi za
slovami akoby nadbiehal cieľom, ktoré sú známe len málokomu. Akoby nielen
on mal niekedy dosť svojej totožnosti, ale zároveň akoby pritom niekto
ešte menej ochotne bol ním samotným. To jeho hľadanie pravdy mohlo chvíľkami
vyzerať aj ako paranoidné hľadanie a nahlodávanie samého seba... ale
podľa mňa to iba trošku prehnal.
Keď našli mŕtvolu génia banality Karola Péma, vo vrecku saka mal na
lístku zapísané čísla športky z poslednej svojej aprílovej nedele. Len
podľa nich so spätnou platnosťou stanovili približný čas jeho smrti.
Podľa polčasu rozpadu nádejí, na ktoré si nesmelo robil nárok. Nevyhral
ani náhodou. Po tomto pánovi panicovi zostalo z jeho donkichotovského
súboja s večnou témou zachytené na konci veršov len niečo z toho nedostižného
chvíľkového pocitu veľkého životného víťazstva beznádejného smoliara.
3
Je len málo ľudí, z ktorých mám zreteľný pocit. S Jánom Ondrušom sme
raz sedeli v stupavskej krčme. Tíško vypil viedenskú kávu a potom kolu.
Bolo to v ten deň, keď sa ku mne v jednej chvíli znenazdajky nahol a
vyjavil: „Všetci básnici boli zavraždení.“ Žiaľ, mnohým sa to stalo
skôr, než prestali písať.
4
Odkedy som podľa starých máp portugalských moreplavcov našiel isté miesta
v Indii, viem hovoriť o dokonalosti len v súvislosti s nimi a s tamojším
mierumilovným obyvateľstvom. Keď portugalskí moreplavci ešte len objavovali
tento svet, keď ešte len stlali súradnicu vedľa súradnice (vrahovia
našich starejších pochopili zemepisné dĺžky a šírky ako mreže, za ktorými
našich prapredkov uväznili do splošteného tvaru málo poznaného sveta)
mali toľko viery, že ju mohli vyvážať. Nebolo Afriky, ktorú by neoboplávali
a nedali jej tvar. S tmou objaviteľov v očiach a s lampášom zvedavosti
za bieleho dňa hľadali Afričanky, ktorých kypré boky ešte nepooblápali,
takí boli: túlaví a prítulní. Nechytili, nezotročili a nevykrstili len
toho domorodca, ktorý pred nimi neušiel do džungle. Básnici mali priamy
prístup ku kľúčovým prístavom a najrozšírenejším žán-rom bol palubný
denník. Lodivodi vedeli, že pomýliť sa o dva a pol stupňa znamená minúť
kontinent a hoci vtedajší kartografovia tvorili mapy dosť dobrodružným
spôsobom, boli obdarení takou dokonalou predstavivosťou, že sa dodnes
môžeme na ich kresby na vodu spoľahnúť.
Posaďme našich dnešných kapitánov – ktorých musíme všetci od svitu do
mrku stále počúvať, takí sú dokonale otravní – na vodný bicykel a nechajme
ich chvíľu križovať jazernú hladinu na Zlatých pieskoch. Podľa mapy,
ktorú by zhotovili, by sme nenašli ani bufet s langošmi.
5
Myslieť je jeden z najhlúpejších spôsobov, akým používať rozum. Bledé
tváre doviedli tento spôsob sebatrýzne k dokonalosti.
Spoluobčan sa dnes pechorí so zrakom upretým k Západu, ale nedovidí
už na najzápadnejší výbežok Európy, kde pri svojich pruhovaných domoch
a člnoch, v hojdacích sieťach zavesených medzi stromami driemu spokojní
Portugalci, potomkovia tých, ktorí kedysi kontrolovali svet. Kedysi
bol ten svet nedozerný. Prešli ho krížom-krážom a vedia o ňom svoje.
Niet mysliteľa, ktorý by dostal lepší nápad ako zavesiť si hojdaciu
sieť medzi dva stromy a tam pokojne vyčkať na vyvrcholenie všetkých
nápadov. Z našich spisovateľov to zatiaľ došlo len Duškovi Mitanovi,
ktorý do Portugalska vydal svoju dcéru – chcem tým povedať, že to bolo
prezieravé, a pritom určite nešlo o sobáš z rozumu.
6
Je to tak. Živí nie sú všetci, ktorí sa za takých vydávajú. A mŕtvi
už vôbec nie.
Daniel
Hevier
Napísané je skutočné ...
no áno,
mal pravdu chudák Pessoa. Nič nie je v živote také skutočné, ako to,
čo bolo dobre opísané. On, ktorý za život takmer nič skutočné nenapísal.
(Treba dať slovo skutočné do úvodzoviek?) Všetko, až dodatočne, odzadu,
zrkadlovo, napísala jeho smrť (keď ho o takmer 20 rokov predbehol jeho
milovaný Sá-Carneiro, ktorý spáchal samovraždu). Pessoa spáchal samovraždu
písmenami. Mýlia sa biografi: Pessoa sa neupil na smrť, on sa na smrť
upísal. Bolo v ňom vraj 70 básnikov, ktorí neskôr dostali prízračný
názov heteronymy. Pessoa zomrel 47-ročný a ja v jeho veku píšem
tieto riadky. Nikdy som si nekúpil žreb, aby som vyhral. Pretože viem,
že náhoda je zlomyseľná sviňa a ja by som naozaj vyhral. Je dosť pravdepodobné,
že s naozajstným básnikom mám spoločné iba to, že viem: v živote nesmiem
vyhrať. (Básnik nesmie vyhrať.) No áno, mal pravdu chudák Pessoa. Všetky
problémy sú neriešiteľné. Vo chvíli, keď máme iluzórny pocit, že ich
premáhame, sa zatvára dôkladná pascička, do ktorej nás úhľadne zatvára
realita. Z tohto sveta niet úniku, nedá sa z neho ani vypísať, iba nekonečne
unikať ako veverica v kolese. Mŕtvi sme už boli. Teraz, tu, nakrátko.
Konečne si zaslúžime, aby sme boli živí nadlho. Vlastne nastálo. Chudák
Pessoa si to odžil na vlastnej (ako paradoxne to v súvislosti s jeho
básnickými schizofréniami znie) koži. Mŕtvy bol za života. Teraz je
nekonečne živý. Oslobodil sa od seba vo chvíli, keď umieral. A keď umieral
pre svet, stával sa nesmrteľný pre literatúru. Znelo by to pateticky,
keby to nebolo také obyčajné a samozrejmé. Napísané je skutočné. Preto
píšeme, lebo nevieme vyriešiť problémy s vlastnými životmi. Preto čítame.
Všetky tie kostrbaté, zajakavé, rozťahané, zamotané, stokrát popreškrtané
miesta. Nie, nemal pravdu chudák Pessoa. V živote je najskutočnejšie
iba to, čo nemohlo byť dobre opísané. Dobre písať vedia zruční výrobcovia
historiek. Keby bol Pessoa dobre písal, nemusel by tak utekať pred úspechom,
ktorému by neunikol. Všetko, čo chce byť pravdivejšie ako realita, sa
musí vyjachtať, prebiť cez škrty a preklepy, predriapať na druhú stranu
papiera. Nič sa nedá dobre napísať. Dobré sú iba deti a zvieratá.
Andrej
Hablák
Možno toto by som nazval nádejou
Ak začnem
od poslednej sentencie, musím spomenúť, že protiklad snového a reálneho
sveta sprevádzal dejiny filozofie už odnepamäti. Stredoveký spor nominalizmu
a realizmu ho po platónskych ideách vyšpičkoval do krajnosti. Vo východnej
tradícii je život naozaj len snom, neskutočným preludom, májou. Ak by
som priznal takémuto niečomu opodstatnenosť, neviem si stále poradiť
povedzme s informáciou, že Jaro Filip pred svojou smrťou, podľa vyjadrenia
jeho astrologičky, stretával živočíšne druhy, o ktorých sa mi tu písať
nechce. Každopádne, ide skôr o to, ktorej a najmä akej informácii priložíme
akú relevanciu.
Pessoovo
písanie aj v slovenskom preklade je skvostné. Práve šiesta sekvencia
je vetou, ktorá sa mi páči najviac, kedže moje príbehy z detstva mi
dnes, jednoducho a prosto povedané, pripadajú ako keby naozaj vôbec
neexistovali. Pritom ale viem, že existovali až príliš reálne a ja mám
dnes neuveriteľný pocit šťastia a extázy, keď sa nejaká z týchto spomienok
vynorí aj dnes. Neočakávane, pravdaže, náhodne. Ako osudový sen, ktorý
vlastne ani nebol. Stáva sa mi normálne, že som si z dvoch, troch snov
za noc som v prvých dvadsiatich minútach po prebudení schopný spomenúť
na všetky, v rámci dňa ale už len na jeden. Možno toto by som nazval
nádejou.
Pravda
je podľa mňa skutočnou kategóriou, najlepšie, keď je popísaná v skutočnom,
sústredenom slove, najlepšie vybuchujúcom naozaj len na papieri. A už
preto len stručne. Detské hlasy v oknách aj za nimi a v nás stále trvajú.
Či je to zlo a krik prostredníctvom neho, ja naozaj verím skôr v nebo.
Neviem, či presun medzi mužským a ženským, dokonalým a nedokonalým,
živočíšnym, ak to tak Pessoa naozaj aristokraticky a možno aj paradoxne,
ak to porovnáme dnes postmoderne v rámci „chladnej“ (preto?) coolness
poetiky nazval, je tým, prečo sa oplatí žiť. Mám pocit, že práve niekde
medzi, v tejto diferencii, bude zakliate to zlatnúce diamantové prázdno
presúvajúcich sa plošín dnešnej postpostmodernej postindustriálnej spoločnosti.
Dusno, v ktorom máme aj s básnikom prítomnosti a konkrétnosti možnosť
zažiť tú extatickú chvíľu tmy a jagavého svetla, pričom som si naozaj
nie istý, či to vlastne nie je to božské prapodstatné Jedno. Analýza
pocitom, mysľou, vedomím je jediná možná forma postavenia sa k skutočnosti,
v ktorej sa práve nachádzame. Každé ráno od začiatku – až kým hádam
naozaj nezačneme žiť naozaj. Ale o tom už prvý a poslednýkrát povieme
naozaj asi málo na tomto svete. Tešiť sa ale na to môžeme určite. Myslím
preto rád, aj keď až raz zomriem, možno sa už vôbec nenarodím. V tom
by som s Fernandom trochu zapolemizoval – totiž nemyslieť je cesta do
skutočného reálneho pekla – tam tomu by sme sa mali apoň pokúsiť v tom
halucinačnom čase a priestore tečúcom okolo nás vyhnúť. Možno práve
tým, že odpúšťaním a pomocou naň nebudeme myslieť. A v tom by som sa
opäť priklonil na Pessoovu stranu. Ak nemyslieť znamená nebojovať zámerne
so zlom, rád odblokujem aj túto poslednú „čakru“ svojho vedomia a sebavedomo
to zlo budem len sledovať. Ahinsa a agapé nie sú také nepreložiteľné
pojmy v dnešnej rodiacej sa spoločnej Európe, podobajúcej sa čoraz väčšmi
na slobodu a uvoľnenosť proveniencie s menom USA.
Juraj
Mojžiš
Výzva podľa Fernanda Pessou
Dvadsaťosemročný
Fernando Pessoa napísal (1916) spriaznenej duši, tete Anici,
že práve teraz rozvíja „nejen schopnosti média píšícího, ale i média
vidícího. Začínám mít to, čemu okultisté říkají ‘astrální vidění‘,
a také takzvané ‘éterické vidění‘. (...) Je to zatím nedokonalé a omezené
jen na určité chvíle, ale v těch chvílích to existuje.“ 1. Cudzojazyčný
korešpondent firiem a prekladateľ, autorsky zmnožený v rade avantgardných
časopisov pod vlastným menom i pod radom mien fiktívnych autorov, v
tom čase písal – až do konca života nedopísanú – Knihu nepokoja,
a v nej aj príznačnú maximu: „Umět ustavičně vstupovat mezi sebe a věci
je nejvyšší stupeň moudrosti a opatrnosti.“ 2. Miesto medzi sebou
a vecami považujeme teda za ideálne v priestoročase, kde sa básnikovi
ozrejmovalo umenie, ktorého realizáciu nepoškvrnila realita, kde hľadanie
pravdy bolo najkrajším poznaním jej neexistencie, kde sa potvrdzovala
neľudskosť dokonalosti či prebývanie v prehodených svetoch: Keď si myslíme,
že žijeme, sme mŕtvi; ožijeme, keď sa blížime k smrti.
Aspoň toľko z knižných vedomostí. Napadlo mi, že výzva oboch, Olega
Pastiera i Fernanda Pessou, by sa dala zľahčiť korešpondenčne. Takže:
Vážení,
nešťastné sú sny, ktoré neboli snívané, ale čo je a kde je dnes pessoovské
rozpomínanie sa na to, kým sme neboli? Myslím tým ono dnes, v ktorom
spomínaním znechutení pamätníci predlžujú krok a zrýchľujú tempo zabúdania.
Čotamponich. Ale krčí sa tu vôbec ešte niekde hlad hľadať miesto medzi
sebou a vecami? Nekrčí, ale poriadne sa vystiera v subžánroch sci-fi,
v tých „nesmiernych“ mixoch originálnych vízií i archetypálnom i konvenčnom
i mytologickom i parodickom i klišeovitom zmnožovaní perspektív.
A ich príbehy? Sú presýtené manipulatívnymi situáciami a padajú na kolená
pred svetom, v ktorom nápadne prevláda piktoriálny model nad textuálnym.
Svet sa stáva obrazom bez predobrazu. Zostáva v ňom ešte kúsok priestoročasu
medzi sebou a vecami? A spánok, ktorý by nás nenechal spať? Pravdaže
zostáva, ale bude to ako za Vašich čias, pán Fernando Pessoa – snové
priznanie márnosti a bolestné, neplodné zúrivosti snívania. A ešte čosi.
Ani v týchto príbehoch nestratí platnosť Vaša maxima: Nič nie je v živote
také skutočné ako to, čo bolo dobre popísané.
1. Pessoa, Fernando: Za noci našeho bytí. Praha, Torst
1995, s. 116.
2. Pessoa, Fernando: Kniha neklidu – druhá. Praha, Český spisovatel
1995, s. 46.
Peter
Michalovič
Ľudská dokonalosť = absolútna nuda
Pokúsiť
sa interpretovať Pessoove myšlienky sa mi zdá byť najkratšou cestou,
ako prísť ku katastrofe. Komentovať tieto myšlienky je už o niečo menej
riskantný podnik, ale tiež sa nemôže skončiť dobre. Najlepšou stratégiou
narábania s nimi je skromne replikovať, pričom význam má len taká replika,
ktorá sa bude dotýkať len jednej myšlienky. Napríklad tej o dokonalosti.
Fernando Pessoa má pravdu, že dokonalé je neľudské. Dokonalosť sme totiž
vždy prisudzovali Bohu. My, ľudia, sa musíme uspokojiť s nedokonalosťou.
Byť dokonalým v našom svete znamená len ideál, ktorý nemôže nik zo smrteľníkov
dosiahnuť. Inak povedané, usilovať sa o dokonalosť neznamená úsilie
vopred odsúdené na neúspech, ale aj dotyk s nudou. Keď si predstavíte
človeka, usilujúceho sa o dokonalosť, tak potom si môžete predstaviť
aj to, ako vyzerá esencia nudy. Preto sa nepokúšajme stať dokonalým
a tvoriť dokonalé veci, ale neustále hľadať spôsoby zdokonaľovania,
čo vlastne znamená nenudiť sa. Možno je to málo, ale niekomu to bohato
stačí na to, aby vytvoril veľké dielo. Nie dokonalé, v každom prípade
také, že sa pri jeho čítaní nenudíme a trochu sa aj zdokonaľujeme. Avšak
nie tak, aby sme sa ani náhodou nestali dokonalými!
Jozef
Kelemen
Interlúdiá k šiestim myšlienkam Fernanda Pessou
1
Literatúra je umením spájajúcim sa s myslením. Preklenuje priepasť
medzi skutočnosťou a pojmami, ktoré pomenúvame slovami. Odstraňuje odlišnosť
medzi tým, na čo sa dívam, čo počúvam, čoho sa dotýkam, a tým, čo vidím,
počujem a pociťujem. Zo slov spriada myseľ poľahky svoje zvláštne siete
a chytá do nich všeličo. Aj sirény a jednorožce. Toto je realizácia
nepoškvrnená realitou. Vznikla z nej kultúra – tá podstatná odlišnosť
medzi naším ľudským spoločenstvom a každým iným spoločenstvom tvorov
v nám známom univerze. Mala by teda byť aj cieľom, ku ktorému by
malo smerovať ľudské snaženie, ak je skutočne ľudské, a nie živočíšne
nepodstatné. Literatúra z takto všeobecne a široko pojatej kultúry
premieta niečo do linearity textu. Ak to robí majstrovsky, poľahky vznikne
dojem, že nič nie je v živote také skutočné ako to, čo bolo dobre
napísané. Ale aj maliari maľujú svoje sny do farebných plôch svojich
obrazov, aj sochári ich vtesávajú do tvrdej nemennosti kameňa! Hudobní
skladatelia nám ich nechávajú počuť v postupnostiach súzvukov...! A
čo inžinieri? Tí predsa (ak si správne vysvetľujem genealógiu ich názvu)
vnášajú do predmetov ducha. Potom takto „oživené“ predmety púšťajú do
nášho sveta a tie v ňom fungujú! Preto traktor, počítač, raketoplán
či robot sú skutočnejšie, než literatúra. Raz budú možno rovnako skutočné,
ako sa dnes zdáme sami sebe.
2
Z pojmov spriada myseľ poľahky svoju sieť a chytí do nej napríklad aj
pojem pravdy. Hľadanie pravdy, či už subjektívnej pravdy presvedčenia,
objektívnej pravdy skutočnosti alebo sociálnej pravdy peňazí a moci,
nesie vždy so sebou – pokiaľ sa o to snaží niekto, kto má nárok na odmenu
– najkrajnejšie poznanie jej neexistencie. Myseľ sa s chuťou (a
bezmocne) prevaľuje v sieti pojmov, ktorú si upriadla: Ak neexistuje
pravda, existuje poznanie? Ako rozumieť vete o hľadaní pravdy? Možno
je to inak: V konečnom dôsledku je pravdivé to, čo z týchto sietí –
z našich myslí – vypadne späť do sveta skutočnosti a začne tam fungovať.
Ako text, videorekordér,... alebo japonský robot-psík AIBO. Veľkú
životnú výhru dostane iba ten, kto si kúpil lós náhodou. Filozofi
pravdu hľadajú, vedci ju nachádzajú a umelci s inžiniermi ju vytvárajú.
Nikto nič nedostáva...
3
Myseľ sa bezmocne zmieta v popletenej sieti pojmov: Ustavičná analýza
našich pocitov vytvára nový spôsob cítenia, ...Nie je nový. Ten
spôsob cítenia, ...ktorý sa zdá byť umelý pre toho, kto analyzuje
iba prostredníctvom inteligencie, a nie priamo pocitom je veľmi
starý. Analýzou pocitov bez inteligencie by sme sa pravdepodobne dodnes
tmolili v malých skupinách kdesi po trávnatých rovinách mierneho zemepisného
pásma a nič zvláštne by nás neodlišovalo od iných stád. A nie je ani
celkom umelý, hoci dnes by už hádam aj mohol byť. Veď dnes inžinieri
už skonštruujú robotov, ktorým púha analýza ich pocitov (a možnosť umelej
evolúcie) poskytuje napríklad schopnosť obchádzať jednoduché prekážky.
Tam kdesi vznikajú zárodky ich inteligencie. Básnik má pocity aj svoju
zázračnú sieť slov. Uplatňuje teda pocity inak než robot a (možno práve
preto) pritom občas zo schopnosti obísť prekážku čosi obetuje pohode
v sieti slov. Ale prečo na úkor svojej a našej druhovej výnimočnosti?
4
Aj všetko dokonalé je výsledkom rozmarnej hry mysle so sieťou pojmov.
Sveta našich tiel sa však táto hra nedotýka. Preto tak ...zbožňujeme
dokonalosť, pretože ju nemôžeme mať. Keby sme ju mali, hra mysle
by zrazu stratila svoje podmanivé čaro. Stratili by sme sny o dokonalosti,
hnusila by sa nám, keby sme ju mali, stalo by sa s ňou to, čo
so všetkým, čo máme: prestala by byť predmetom túžob a snov. Dokonalé
je neľudské...? Práve naopak: Dokonalé je výsostne ľudské! Sme z
toho však občas trochu v rozpakoch, pretože ľudské je nedokonalé.
5
Keď si predstavíme, ako sa veci majú a ako chceme, aby sa mali, je to,
ako keby sme v sieti pojmov v našej mysli potiahli uzlíkmi, ktoré vyjadrujú
fakty o svete aký je, a našu predstavu o tom, aký by sme chceli aby
bol. Akonáhle to urobíme, pohnú sa nielen tieto uzlíky, ale aj nitky,
ktoré k nim vedú a tie pohnú mnohými ďalšími uzlíkmi a rozsiahlejšou
časťou siete. V sieti sa pohne všetko, pomocou čoho je v nej vyjadrená
súvislosť toho, čo je, s tým, čo chceme, aby bolo. Ak sa nám niečo spočiatku
javilo ako problém, tak tento objaviaci sa súvis ukazuje vysvetlenie.
Ak ide naozaj o vážny problém, na riešenie ktorého nám (zatiaľ) chýbajú
potrebné pojmy a súvislosti pojmov, o problém, ktorý je v rámci našej
siete neriešiteľný, tak sa takýto súvis v našej mysli neobjaví. Všetky
problémy sú neriešiteľné. Podstatou existencie problému je neexistencia
riešenia. Hľadať nejaký fakt znamená, že žiadny fakt nie je. Tomu,
čo sa deje v sieti pojmov, keď sa rozochvejú najprv niektoré uzlíky
a potom sa vlákenkami súvislostí postupne rozochvieva jej väčšia či
menšia časť, tomu môžeme hovoriť myslenie. Ak nám však prestane záležať
na tom, čo na začiatku rozochvieva niektoré uzlíky, rezignujeme tým
na to, aby bola sieť pojmov mysle spojená so svetom tela. Tak naozaj
platí, že bez vnímania výlučne iba myslieť je neschopnosť existovať.
Telo umožňuje dotknúť sa sieťou pojmov sveta mimo siete.
6
Sme tým, čo nás odlišuje od všetkého ostatného. Civilizačne sme ľuďmi
aj preto, lebo si na rozdiel od zvierat uvedomujeme nevyhnutnosť nastatia
našej individuálnej smrti. A tak je pravda: Sme (aj) smrť.
To, čo považujeme za život, je spánok skutočného života, smrť toho,
čo v skutočnosti sme. V skutočnosti sme ľudia: Vďaka mysli, ktorá
neúnavne spriada svoju sieť pojmov, si prítomný okamih ako najpodstatnejšiu
(„toto!“), najreálnejšiu („tu a teraz!“) časť svoj život neuvedomujeme.
Náš život, odkedy sme ľuďmi, prestal byť tým, čo práve prežívame. Preto
sa naše radosti, starosti a útrapy tak podstatne odlišujú od tých, ktoré
prežívajú zvieratá – nemé tváre, mysle bez pojmov votkaných do sietí
súvislostí. To iba my si dokážeme predstaviť, že radosti ani útrapy
nie sú. Iba náš život je tou pestrou mozaikou zloženou z toho, čo si
pamätáme, čo chceme, v čo dúfame a čoho sa obávame. To, čo bolo, je
však v skutočnosti mŕtve a to, čo bude, sa ešte nezrodilo, je ešte mŕtve.
Máme prehodené svety. Až keď v povestnej „perspektíve topiaceho
sa“ uvidíme, čo bolo, ale už prestá-vame chcieť, dúfať a hádam sa aj
obávať, asi až vtedy si začneme uvedomovať podstatnosť prítomného okamihu.
A tak: Keď si myslíme, že žijeme, sme mŕtvi; ožívame, až keď sa blížime
k smrti.
Peter
Zajac
Osamelosti životného minimal artu
Fernando
Pessoa píše o tom, čo je nedosiahnuteľné, a čo sa usiluje dosiahnuť
každý umelec: dokonalosť a nekonečnosť. Pomenovaním pre to je v modernom
umení irónia, ako ju objavili romantickí estetici a sformuloval Friedrich
Schlegel: zmysel pre nekonečnosť.
V knižke Obraz a slovo, ktorá je dvojportrétom obrazov Rudolfa
Filu a slov Miroslava Petříčka, to posledne menovaný napísal takto:
„Pomocí ironie se pak vyjevuje základní svár moderního světa i moderního
umění. Umělec nemůže než prezentovat empirickou skutečnost, která je
konečná, kauzálně podmíňená a rozdvojená, avšak v ironickém odstupu
od svého díla naznačuje, že není zajatcem této skutečnosti, protože
zákon jejího předvádění určuje sám.“ Základom irónie je dvojlomnosť,
ustavičná prítomnosť jedného elementu v druhom, ktorý narušuje podkladovú
štruktúru prvého, rozlišuje ju alebo člení, znejasňuje a zašifrováva,
interpretuje pomocou rastra, ktorý sa vkladá či prikladá do podkladu
(aby som parafrázoval list Igora Zhořa na margo Konvergencií Mariána
Mudrocha).
To je nekonečnosť v podobe konečnosti nasvecovanej nekonečnosťou. Ona
stojí pri základe estetiky vznešenosti. Edmund Burke rozlišuje kozmicko-elementárnu
a umelú nekonečnosť. Medzi reakcie, ktoré vyvolávajú vznešenosť, zaraďuje
Burke v prvom prípade privation, nedostatok, neprítomnosť vyvolanú
prázdnotou, tmou, osamelosťou a mlčaním; v druhom prípade vzniká ako
dôsledok zoradenia a rovnakosti častí. V prvom prípade je podľa Wernera
Hoffmanna prítomná v modernom umení ako land art, v druhom ako
minimal art.
Franz Kafka či Fernando Pessoa boli autormi prázdnoty, tmy, osamelosti
a mlčania, životného minimal artu, či infámneho života (myslím,
že do tohto slova zakódoval Michel Foucault vedomú ambivalenciu nepatrnosti
a hanebnosti).
Ich problémom bolo to, ako ožiť v smrti. Franz Kafka to urobil príkazom
Maxovi Brodovi, aby po jeho smrti zničil texty, ktoré ukryl pred zverejnením.
Návod na to, ako sa dostať ku skrýšam, bol zároveň ironickým návodom
na to, ako ich vyňať z osamelosti, zverejniť a nasvietiť pohľadom „toho
druhého“, pred ktorým ich Kafka skrýval. Fernando Pessoa zase vie, že
až neexistencia života je podmienkou existencie textu. Lebo: „Myslieť
je neschopnosť existovať“. Paradoxným problémom Pessou, ale aj Kafku
bolo vedomie, že dokonalosť a nekonečnosť textov by mohli dosiahnuť
len tak, keby ich nenapísali, zničili, alebo utajili. Tak by sa ich
texty stali dokonalým a nekonečným tajomstvom. Obaja však tento tlak
nekonečnosti nevydržali. Texty napísali a zanechali k nim stopy, a tým
aj k ich konečnosti, nedokonalosti a infámnosti.
|
|
Obálka
čísla:
Kresba Ivan
Csudai
Obsah
čísla:
Ivan Kadlečík
Z diára
str. 3
Daniel Hevier
Sonety
str. 7
Andrej Blatnik
Hladina
str. 19
Mariusz Grzebalski
Negatív
str. 29
POSTE RESTANTE
Srbská krátka próza
Radoslav Petković
Zoran Ćirić
Ljubica Arsić
str. 47
Andy Turan
Hviezda, oko ohňa
str. 73
Peter Michalovič
Nič nezostáva bez premeny II.
str. 79
Ivan Kolenič
Bar Apolón
str. 93
Július
Vanovič
Zápisky z mŕtveho času
str. 97
Šesťkrát podľa
Fernanda Pessou
Ivan Kadlečík
Ján Litvák
Daniel Hevier
Andrej Hablák
Juraj Mojžiš
Peter Michalovič
Jozef Kelemen
Peter Zajac
str.
203
ARCHÍV
Giovanni Papini
Eseje
str. 215
|
