|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page) 
|
Fragment
ročník 2003, číslo 3-4
1970 Svet je čoraz smutnejší. Prejdeš sa v nedeľu popoludní po Štrkovci – chladnom, sychravom – a vrátiš sa smutnejší ako si vyšiel. Panely, panely... špina, prostredie, ktoré deprimuje a ubíja; v tom žijeme. Znesiteľný je Štrkovec iba večer a v noci, keď nevidno tie šedivé panely a to množstvo ľudí. Keď je tma alebo svietia iba okná. Tá úzkosť z ľudí! – Kto toto sídlisko plánoval, kto je zaň zodpovedný?! Asi nikto; alebo anonymný kolektív. Ako vo všetkom...Vinníkov niet. Svet je
čoraz smutnejší... „Podívej se, jak na světě začíná být chladno...“
(Dost.). Život sa mi vyvíja k čoraz väčšej bolesti. Vymykám sa asi z
pravidla, ktoré pobehuje a podľa ktorého najcitlivejší, najvnímavejší
je vraj človek v mladosti. Najvnímavejší, azda. Ale najcitlivejší –
nie vždy. Denne mávam depresie; variácie na depresie. Dokedy ich vydržím?!
Využijem ich aspoň na postavy (Abrahám, Jób, Hamlet, Don Juan, Ahasver,
Don Quijote atď.)? Isté dispozície a stavy sa neopakujú... Všimol
som si, že výzor, charakter môjho rukopisu, písma, zodpovedá stavu,
psychickému položeniu. Mávam rozdielne rukopisy! Až sa toho desím. Napríklad
teraz nie som v sebe urovnaný. Vyhýbam
sa redakciám, tzv. literárnym spoločnostiam, rozhovorom a flámom; žijem
osamele. Zaujímavé, keď je človek v nešťastí, nik (alebo málokto) k
nemu nezavolá, nepríde. Slovenská, lepšie povedané bratislavská literárna
spoločnosť, lepšie povedané branž, mi nič dokopy nedáva. Niekedy, chvíle
zriedkavé – a so zriedkavými ľuďmi. Nie sú však nevyhnutné. Podstatne
do mňa nezasahujú; ľahko by som sa zaobišiel bez nich. „Modravé dálky světa spí v mojí paměti...“ Dívam sa na viedenskú televíziu a závidím oným vyvoleným, ktorým je dožičené spoznávať svet. Nikdy to všetko neuvidím... Stepi, polárne kraje, džungle, dávne kultúry, farebných ľudí. Žije kdesi v človeku dávny sen puberty o divočinách a dobrodružstvách. Ale život sa čoraz viac redukuje... Snu je dovolené zostať iba snom... Ale to je strašné! Čím viac človeku pribúda rokov – mám 35! – tým určitejšie cíti, ba vie, že sa približujú hranice, závory času, vlastných možností, vlastnej, len neúprosnej konečnosti. V nedeľu – 3. mája – sme boli na Bradle. Bolo tam asi 300-400 ľudí, ale stále prichádzali a odchádzali, od rána do večera. A boli tri sviatky, nedeľa bol tretí; štvrtého bolo až v pondelok – aj vtedy iste boli tam ľudia. Všetko neoficiálne, tri vence: od JRD Brezovej, z Košarísk (MNV?) a z ktorejsi kopanice. A drobné kytice a kvety od jednotlivcov. Žandárov bolo v sobotu hodne, aj so psami. Večer sa kládli na mohyle ohne – ako vždy, tradične, tak ako v päťdesiatych rokoch. Tento kraj je úžasný; z neho Štefánika nevymazali, ani nevymažú. V 1968-om roku tam boli "iba" premávkoví žandári. Teraz nepremávkoví so psami! Hustli vraj k večeru, keď sa mali klásť ohne. Štefánik – a psy! Dnes som
telefonoval s Rapošom; povedal, že mi nepredĺži termín. Knižku o Barčovi
musím odovzdať do 30. júna. Hnusník byrokratický! To bude fuška. A bude
to na úkor hodnoty roboty. Potreboval by som čas tak do konca augusta.
Povedal
som si, že o istých ľuďoch – vieme o ktorých – raz napíšem, treba si
o nich robiť poznámky. Nové „portréty slovenských spisovateľov“. (Zostavil
som Antidialógy – prečo by som nemohol napísať Antiportréty? – dodatok
alebo kapitolu z tragických dejín slovenskej literatúry.) Ján Kostra
vraj, keď išlo na výbore zväzu (minulý rok) o zastavenie KŽ (LŽ), použil
svoj výbornícky hlas na takýto prejav slovenského spisovateľa: že cenzúra
dobre vie, čo má robiť, že my sa o tých veciach vysloviť nemôžeme, že
nepoznáme, na čom všetkom sú založené, komu a čomu dopomáhajú. My nič
kompetentného nevieme. J. Bžoch mu povedal: Jano, to hovoríš ty, ako
slovenský spisovateľ? Najstrašnejšie je, že už ani nevieme, kto sú naši nepriatelia. Všetko je nejasné; nepolapiteľné ako hlien; beztvaré a hnusné ako blato. Každý
si svoju odpornú a nemožnú mienku subjektívne a existenčne podoprie,
vie si ju takto v rozhovore, pred ľuďmi aj odôvodniť, dokonca „brániť“;
všetko, aj najhnusnejšie pchanie sa do zadku, zaujímanie funkcií (dnes!),
účasť v previerkových komisiách, verejné sebakritiky, piate či ktoré
prezliekanie kabátov, vyhadzovanie zo zamestnania druhých – je správne,
rozumné a – slovenskej kultúre? – prospešné. Oni, tí hore, povedal mi
„súdruh“ Šmatlák, myslia, držia chrbty za nás; minister („Mirko“) myslí
aj za teba! DOKONÁNO,
DOKONÁNO! Niektoré
situácie slovenských dejín, spoločnosti, politiky, kultúry a literatúry,
ako sa opakujú! Tie prekerné, zauzlené, tragické. Vzpierame balvan tragickej
myšlienky; akísi slovenskí sizyfovia. Do úmoru. Do zúfania. Či ťa
niekto pochopí alebo uzná, závisí od rovnakej generačnej skúsenosti,
ale ešte viac od spoločne alebo podobne konzumovanej literatúry, najmä
však od podobného či rovnakého duchovného typu. Blízkosť duší rozhoduje;
obdobná vnútorná tónina. Ináč vždy budú ľudia, čo ťa budú zatracovať,
nenávidieť, ironizovať, ktorým budeš nepochopiteľný, a ľudia, ktorým
budeš blízky, možno aj drahý. Začínam to už pociťovať. Ale netreba sa
nechať ničím znervózňovať. Ak to, čo som napísal, malo význam alebo
sa páčilo dvom-trom ľuďom, nepísal som nadarmo. V mestských
– bratislavských a najmä štrkoveckých – rodinách sa rozšírilo chovanie
psov: psíkov aj psísk najrozličnejších sort. Ideš sa večer prejsť, a
brešú do teba psi; tak ako na dedine. Psi na špacírkach, na retiazkach
i bez nich. J. Bžocha
vyhodili z Ústavu literatúry, aj M. Nadubinského. Bžoch nie je v láske
pána ministra kultúry. Zdravé jadro u nás to vycítilo, a postupovalo
podľa toho. Nohsledi! Tak sa to robí: vyhovieť vrchnosti, zalíškať sa,
jednať podľa toho, ako zdvihnú mihalnice, ako sa prepytujem uprdnú.
Vyčítať im kádrovú politiku z očí. Všetci hovoria, že všetkému je na
vine naše „zdravé“ jadro (bližšie o ňom pár listov dozadu): bolo zbabelé,
posralo sa. „Súdruh“ Veľký vraj: „Tlačili na nás, čo sme mali robiť?“
Zbabelci. Nie sú schopní riskovať, držať sa svojho, ísť prípadne k lopate.
V podstate všetko toto sú existenčné problémy. Celá kolaborácia, všetko
menenie kabátov, všetko prisluhovanie. Strach: holý, existenčný, to
je podstata nášho socializmu. Nemám
rád akadémiu. Zdá sa, že to bude len moje životné provizórium. Vedec
zo mňa nikdy nebude – to som vedel už skôr, ba hneď. Ale o to nejde;
koľko tam nie je vedcov; koľko nielen pseudovedcov, ale hlupákov! Neznášam
tú inštitucionálnosť, tú hierarchiu hodností: „Vedecká“ komédia! Dúfam,
že mi raz bude dožičené všetko to dôkladne a zásadne jedného za druhým,
posprdávať! Nie je možné, aby bolo v kultúre, dokonca v jednej inštitúcii
toľko, toľko pseudohodnôt, politickej servilnosti, lži! „Ľudský
život sa začína na rube zúfalstva.“ J. P. Sartre Páči sa
mi, čo povedal Št. Zweig o Leninovi v Hviezdnych hodinách ľudstva: že
v prechodných, neistých dobách najnebezpečnejší sú pre panujúci poriadok
veľkí samotári. (Leninov pobyt vo Švajčiarsku; knižnica.) „Človek sa často žení z náhleho zúfalstva, a potom to ľutuje celý život.“ Moliere „Intelektuálne“
rozhovory s priateľmi, debaty po kaviarňach považujem za zbytočné tratenie
času. Pociťujem naliehavosť roboty; pálčivú potrebu roboty. Možno je
to moje osobné štádium; ale treba ho naplniť, využiť. Treba počúvať,
treba byť verný imperatívom v sebe. Dávno sa už nedívam na naše televízne noviny; nedajú sa počúvať, nedajú sa vidieť. „Svet“ pre nás predstavuje územie Varšavského paktu. Iný svet sa objavuje, presvitá pomedzi drôty našich hraníc zriedka. Keď spomínam na rok 1968 a porovnávam vtedajšie informácie, je mi nekonečne smutno. Bôľ premiešaný s odporom, hnusom a zlosťou. Ja si isté veci uvedomujem nie v náraze prvej chvíle, ale dodatočne; potom sa to pretriasa, obracia, mokvá vo mne dlho, bolestivo; vari každý deň depresie. V akej nevýslovnej gebuzine, strašidelno-bláznovskej dileme to žijeme! Čo vedia ľudia na západe, čo to je štát, sloboda, demokracia! Zdá sa, že len náš, východný, postihnutý sektor ich bude vedieť naplniť novým pozitívnym obsahom. Možnože princíp paradoxu, uskutočňovanie či regenerovanie hodnôt cestou naruby, bude platiť aj tu. Možno je to zákonité; možno sme súčasťou akéhosi plánu. Ale odtrpieť si to všetko, to je „to strašlivé“. Nevrátené – nikdy – nespravodlivé! V týchto dňoch chytajú sa ma depresie, pocity velikej márnosti, zbytočnosti ľudského života špeciálne u nás, v tomto štáte a národe. Aj pomery v kultúre sú vlčie. Budeš mať ľudí, ktorí ťa budú nenávidieť, ktorí ti budú hádzať polená pod nohy, vysmievať sa ti, neuznávať tvoju robotu. Takých má aj Rúfus, aj Matuška; aj tí najlepší a nesporní. Aj Tatarka, aj Bednár. V tomto národe vypínavosť, chvastúnstvo, netolerancia, veľké reči a kaviarenská geniálnosť rozkvitajú; každý sa veľa chvasce a zastrája, kritizuje druhého a hovno robí; možno povedať, že sa realizuje kritickými, sprdávajúcimi rečami o druhom. Reči v kuloároch zväčša nie sú rečami o problémoch, ale klebetenia, ohováračky. A, pochopiteľne, veľa sa pije; veľa hodnôt sa v tomto národe už prepilo. Píšem
ako hlupák tieto poznámky; neviem pre koho a na čo; ešte môžem mať pre
ne zle. Všetko je absurdné – nech je aj toto! Hygiena osobná, vnútorná,
psychická a dokonca nervová – to je najväčší dôvod. Toto sú moje súkromné
noviny – pre mňa samého – moje neuverejniteľné myšlienky, úvahy a články.
Cítim, že človek potrebuje sa od čohosi dištancovať, oslobodiť: a pomenovaním,
sformulovaním toho nadobúdaš nad tým všetkým vrch, získavaš nadvládu;
aspoň v sebe, pochopiteľne. Tam väzí kdesi aj veľký hygienizačný, sebautvá-račský,
oslobodzujúci význam pomenúvacieho aktu. Používam
– nezvykle – aj vulgárne slová; nech, veci treba nazvať pravými menami!
Tento národ má talenty, ale nemá charaktery. Pozmenil by som Škultétyho: Daj nám, Bože, talentov, ale v rovnakej miere aj charakterov. Lebo nad mnohými našimi „talentmi“ chce sa vracať. A propos:
Keď som 29. septembra vyšiel po previerke večer o pol ôsmej pred historickú
budovu ústavu, začalo ma naťahovať: i vyvracal som sa. Doslova symbolicky
– pred tabuľou s pamätnými menami. „Život ve lži, bez práv a spravedlnosti je snesitelný jenom ve znamení víry v život lepší a důstojnější.“ (Josef Čapek, Psáno do mraků) Cítim,
že na všetko šialenstvo sveta, či zo sveta, ktoré v sebe nosíme, s ktorým
sa každodenne stretávame, je ešte najlepší alebo posledný alebo najúčinnejší
liek: modlitba. Sú priestory v človeku, ktoré zaplní iba modlitba. A
zaplní ich aj keď všetko zlyhalo; zaplní ich, po tom všetkom. (Je to
liečivý kontakt s Bohom, Božia intervencia; alebo len ilúzia o takom
kontakte?) Páči sa
mi a hlboko tomu rozumiem, že sa Josef Čapek v rokoch 1936-9, vo svojej
knihe Psáno do mraků bránil prichádzajúcej temnejúcej dobe práve
hlbokým, vzdorným, životodarným zostupom do seba. Do vlastného nedobytného
hradu, v ktorom osídlil trváce hodnoty a nepremennú pravdu. Doba, ktorá
potom prišla, našla ho pripraveného. V Hrade prepevnom. Robil
práve to, čo nikdy nerobili ani teraz nerobia slovenskí spisovatelia.
Raz sa už musí robiť politika tak, že budú na ňu ľudia kvalifikovaní;
predovšetkým odborne, vzdelanostne a mravne. Nie, že dakto, hocikto,
akýsi povie si, že začne kvákať, trepať frázy v duchu panujúceho a požadovaného
– a stane sa aparátnikom. Verejná kritika, verejná kontrola! = Soľ zeme.
Raz príde. Práve
som počul – náhodou zachytil – televízny prenos z Viedne: slávnostné
bohoslužby z príležitosti pamiatky reformácie. Dýchlo na mňa čosi z
normálneho sveta a čosi autentického z nemeckého protestantského sveta.
Myšlienka žijúca v ľuďoch: bolo to na nich vidno. Na kazateľovi – senior
Jakub Wolf – na spievajúcich, vyznávajúcich a počúvajúcich ľuďoch. Kázal
bez pompéznosti, bez patetiky, bez lacného kazateľského efektníctva,
ale zato pokojne a z presvedčenia. Medzi kázňou spieval spevokol a v
záverečnej pokázňovej liturgii, začatej prvou slohou Der feste Burg
ist unser Gott, vyznávali v laviciach, tam, kde sedeli – starší
i mladí – myslím, že úryvky z augsburského vyznania. Hovorili spoločne
nahlas, postojačky, i Otčenáš. Hrad prepevný spievajú rýchlejšie a spevavejšie
ako my: u nás dostal mohutnejšiu chorálovú, patetickú dikciu: obrana
a vzdor. Sympatickí boli títo protestantskí Viedenčania; akoby mi boli
pomazali dušu mliekom a medom. Videl
som z viedenskej televízie prenos z pohrebu Charlesa de Gaula: z Notre
Dame a z rodného Colomby. Generál-prezident. Takto asi by bol účinkoval
náš generál M. R. Štefánik... Generál-prezident. Zdá sa, že aj nátury
to boli podobné; veľkorysé, univerzálne, integrálne, celoeurópske, ba
svetové koncepcie, rozhodnosť, vojenskosť, ráznosť v uskutočňovaní.
De Gaule mal vraj prísť v lete 1968 – pri návšteve Československa –
pokloniť sa na Štefánikovu mohylu na Bradle; vraj poznal Štefánika z
1. svetovej vojny. To by bol býval génius miesta a génius chvíle...
Čítal
som si večer trochu v Masarykovom Husovi a v Čtení o TGM
od K. Čapka; vyšlo 1969. Koľko krásnych, vzácnych kníh vtedy, pred nedávnom
vyšlo... Akoby boli vydavateľstvá vedené nielen pohotovou, ale aj prezieravou
rukou. Že to stihli dať do tlače! Isté veci museli byť pripravené: napríklad
preklady. Česi sú vytrvalí, Česi pracujú; nemajú gestá – ako my – ale
drobnú dôkladnú robotu. („Svět stojí na práci, ne na náladách...“,
TGM.) Ten brezinovsko-fašistický
ústav tzv. vedy o literatúre je neznesiteľný. S takou vedou nebudem
mať teda nič spoločného. Je to odporné. Neznesiteľné. Dnes som videl A. Matušku v televíznych novinách v spoločnosti ministra Válka, Eugena Suchoňa, plešivého (fyzicky aj názorove) M. Andráša v Budmericiach (tom dome darmožráčov), ako vstali a „zotrvávali v srdečnom rozhovore s predstaviteľmi sovietskej kultúry“. Ako viaceré veci, zarazilo ma to, skoro zamrazilo. Ako mám s Matuškom robiť knihu rozhovorov, ktorá sa už rozbehla? Nemôže takúto záležitosť odmietnuť? Čo sa mu stane? Nie je národný umelec? Pravdepodobne pred udeľovaním tohto degradovaného titulu dôkladne preskúmajú, či ten ktorý pán kandidujúci bude schopný a ochotný liezť pri takýchto a podobných podnikoch do zadku. E. Suchoň sa v rozhovore rozplýval. Národní umelci – národní panáci. Národný umelec by mal stelesňovať aj čosi z národného charakteru; pravdepodobne ho aj stelesňuje – je taký posratý a prispôsobivý ako tento národ. |
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|