| |
Aktuálne
Podujatia
Archív
Redakcia
História
Knižná edícia
Predplatné
Kontakty
Časopis
Fragment / F. R. & G. (fan page)
|
|
Fragment
ročník 2003, číslo 3-4
POSTE RESTANTE
Srbská
krátka próza
Radoslav
Petković
Zjavenie
– Zlatko,
ale to je naozaj on! – zvýskla.
– Pst, – povedal, akoby sa blízko nich nachádzalo vzácne plaché zviera,
ktoré sa nepatrí znepokojovať. – Zdá sa, že máš pravdu.
Na komode pred veľkým zrkadlom sedelo čosi, čo by sa dalo považovať
za bábiku – keby mali deti; svojho času sa toho ona bála, a on veľmi
nenaliehal, a potom už bolo zrazu neskoro.
Ale bez ohľadu na tento detail, to, čo sedelo na komode, nemohla byť
bábika, z celkom prostého dôvodu – bolo to živé. Zapálili silnejšiu
lampu a prezreli si ho lepšie: sedel, s bradou opretou o kolená, mierne
zhrbený; naozaj bol veľký ako väčšia detská bábika; bol takmer plešatý,
riedke zvyšky trocha dlhších vlasov sa mu spúšťali ako stužky z temena
až dole na krk – všimla si to v zrkadle, pred ktorým sedel a v ktorom
bolo vidieť jeho chrbát – neskôr sa chválila prenikavosťou svojho zraku
– ale aj riedku, skoro priehľadnú briadku. Mohli vidieť i tenké nôžky
medzi okrajmi nohavíc a topánkami.
– Otče náš, ktorý si... – začala.
– Nie, – prerušil ju. – Toto sa ma netýka. A navyše to tak nie je.
– Vari nie si Boh? – spýtala sa s netajeným rozčarovaním.
– Som, – odpovedal boh. – Ale nie ten. Nie ten, čo je na nebi. Tiež
som o ňom veľa počul. Ja som boh, čo je ľuďom bližší – bližší väčšine
ľudí – takých, ako ste vy.
Obidvaja sa urazili. Nikdy ich nikto nepriraďoval k väčšine ľudí – to
znamená k tým obyčajným, priemerným – a boli považovaní za nezvyčajný,
atraktívny pár s nekonvenčnými názormi, vyvolávajúcimi vo verejnosti
občas aj klebety, ba nezriedka závisť.
On si chcel zapáliť fajku, ale spomenul si, že zostala vo vedľajšej
izbe. Aj keď sa cítil naozaj urazený, predsa len si uvedomoval, že spred
boha – nech už je akýkoľvek – sa nepatrí odísť, tobôž pre fajku.
Ona sa urazila navyše aj preto, že si vôbec niekto mohol myslieť, že
nepozná Otčenáš. Čas od času sa predsa aj postila.
– Len či nie si diabol, – spýtal sa muž a zároveň si pomyslel, že teraz
je tá pravá chvíľa niečo urobiť. Bol známy ako človek, ktorý vie v pravej
chvíli povedať pravé slová.
– Nie, – odvetil vyplašene boh. – Ale aj o ňom som počul.
Ona vykročila dopredu, do svetla lampy. Neurobila to celkom vedome,
ale kdesi v podvedomí jej svitlo, že je v priesvitnej nočnej košeli,
pod ktorou je nahá a že svetlo lepšie prežiari jej telo. Napriek rokom
mala ešte dokonalú postavu.
Podľa užasnutého božieho pohľadu pochopila, že jej pohyb priniesol želaný
efekt. To jej vrátilo istotu.
– Aký si ty boh? – spýtala sa. Cítila, aká je tá otázka presná a bola
so sebou navýsosť spokojná.
– Váš, – odpovedal boh a ohúrene zízal na chlpatý trojuholník medzi
jej nohami. Riedka briadka sa mu triasla.
Ako muž nebol vôbec príťažlivý, pomyslela si. Dokonca aj hlas má piskľavý.
– Nikdy by mi ani na um neprišlo, že náš boh vyzerá takto, – povedal
muž.
Boh pokrčil plecami.
– Čítali ste, že On povedal: kto hľadá, nájde.
– A?
– Našli ste, – povedal boh a zmizol.
Zostal len prázdny priestor na komode pred veľkým zrkadlom, v ktorom
nebolo vidieť ani bábiku, ani boha.
Kristus
nad Zemunom
Jej nohy
vyzerali naozaj úžasne, kolená mala mierne zdvihnuté, lebo sedela vtlačená
medzi stolom a stenou; mala na sebe čiernu minisukňu a čierne pančuchy.
A vôbec, všetko bolo prísľubom, že večer bude stáť zato.
A perfektne vyzerala, aj keď si natiahla rifle, keď deň predtým stopovala
na konci Brankovej ulice, pri moste; našťastie, nešiel som rýchlo a
nebola tam obvyklá tlačenica, takže som mohol ľahko pribrzdiť a zastať
skoro pri nej. Otvorila dvere, nastúpila a povedala:
– Do Zemunu.
Znelo to, akoby vošla do taxíka.
Obzrel som si ju takmer pobúrene – a potom som si všimol, že vrchné
dva gombíky na blúzke má rozopnuté a že nenosí podprsenku.
Nechápte ma zle. Vôbec nepatrím k tým, čo v prvých krajších jarných
dňoch naháňajú polovyzlečené stopárky. Vlastne zastanem stopárkam a
stopárom len zriedkakedy, a ak zastanem, vždy sa správam slušne. Podistým
nielen preto, že som slušný fakticky aj v každodennom živote; možno
si uvedomujem, že by bolo zbytočné správať sa inak, možno som jednoducho
hanblivý, ale vyjde to narovnako. A v podstate ani priliehavé rifle,
ani mierne odhalené prsia neboli príčinou, že som sa nesprával tak,
ako by som sa správal zvyčajne – jednoducho by som ju odviezol domov
alebo na nejaké kompromisný bod medzi jej domovom a miestom, kam som
mal namierené – príčinou bol ten poburujúci príkaz: do Zemunu! Neznel
pritom bezočivo ani panovačne, naopak, znelo to celkom prirodzene, a
to ma akosi uvoľnilo, zmenilo mi to náladu, takže mi zrazu pripadalo
prirodzené aj kadečo iné. Všetko sa mi páčilo – skoro ako keby som to
nebol celkom ja.
Spýtal som sa, kam presne ide, najprv povedala meno neznámej ulice,
potom sa ukázalo, že ide o opačný koniec Zemunu, v každom prípade to
bolo oveľa ďalej, než kam som sa pôvodne vybral; hneď za mostom som
však zahol k Zemunu, už som sa iba spýtal:
– Toto vám vždy vychádza?
– Čo?
– Že vás ľudia odvezú tam, kam chcete?
Pozrela sa na mňa úprimne zaskočená ako niekto, kto sa pýta, či neurobil
nejakú chybu.
– No...zastali ste, - povedala.
Potom som sa rozhovoril a ona sa hneď pridala; rozprávali sme sa o obyčajných
veciach; okraj Zemunu sa už nebezpečne približoval a tak som sa zrazu
– takmer som ju prerušil uprostred vety – spýtal:
– Nezájdeme niekam na kávu?
Povedala, že sa ponáhľa, ale že to rada urobí inokedy; zaznelo to stroho
dôstojne, lenže práve v tej chvíli mi začala tykať; zavolaj, povedala
a zarecitovala mi telefónne číslo, vystupujúc z auta; čau, povedala
a zabuchla dvierka až sa auto zatriaslo a ja som si opakoval to číslo
v obave, aby som ho nezabudol – na čísla mám mizernú pamäť. Ozval som
sa jej na druhý deň a ona hneď súhlasila so stretnutím v ten večer.
A tak sme teraz sedeli v možno najvyššie položenej kaviarni v Zemune,
na terase veže Sibinjanin Janka. Tak sa to aspoň volá – ale vôbec to
nemá súvislosť so stredovekým hrdinom; v škole nám profák rozprával,
že ju postavili Maďari kedysi koncom minulého alebo začiatkom tohto
storočia, pri príležitosti nejakého svojho výročia, aby označili posledné
hranice svojej ríše, postavili ešte ďalšie, myslím, že ich nazývali
„miléniové“ veže, neviem presne kde všade, ale ktosi iný mi zase povedal,
že medzitým sa už zbúrali. Po prvej svetovej vojne sa totiž ani jedna
neocitla medzi maďarskými hranicami a tu sa zachovala len táto, aj keď
bola premenovaná.
Na tom vlastne nezáležalo – na tomto mieste bolo opäť niečo z dôležitých
stôp minulosti, hoci i tej novšej. Terasa bola síce slabo osvetlená,
no na tehlách veže sa dali prečítať výrazné zápisy, ktoré tam vyryli
niekdajší návštevníci. Istý Jan N. sa podpísal – alebo vyryl svoje meno
– prvý raz roku 1928, potom 1935 a na konci roku 1947. Vo všeobecnosti
zápisy prestávali kedysi v tých rokoch, možno preto, že potom bola veža
zatvorená alebo už neboli nijaké voľné tehly, neviem. Ale svoju pozornosť
som spravodlivo delil medzi tie zápisy a jej nohy – povedal som, že
sedela vlastne vtlačená medzi stolom a stenou.; stačil som sa trocha
pozerať aj na nočné nebo nad vežou. Bolo jasno, ale nebolo vidieť veľa
hviezd. Po chvíli som to povedal nahlas.
– Takto je to vždy nad veľkými mestami, – dodal som. – Možno kvôli odlesku.
– Áno, - povedala. – Umelé svetlá zo zeme môžu prekryť nebeskú žiaru.
Páčilo sa mi, čo povedala. Bola to zaujímavá veta, určite jedna z najzaujímavejších,
aké predo mnou niekto vyslovil, aj keď verím, že jestvujú miesta a ľudia,
kde a od ktorých možno podobné veci počuť oveľa častejšie. A neznelo
mi to vtedy neobyčajne – mám na mysli nie nepríjemne neobyčajne – aby
ma zmiatla alebo vystrašila, možno som si v jej spoločnosti začal zvykať
na nezvyčajné ako na prirodzené. Ak vôbec existujú také veci ako prirodzené
a neobyčajné.
Rozmýšľal som, čo budeme robiť ďalej. Nebezpečne už dopíjala, mohol
som síce ešte niečo objednať, ale chýbal mi tak trocha text, myslím
si, že som už nevedel, čo mám rozprávať, a ona bola akási mlčanlivejšia
než v aute. Zľakol som sa, že si vyčíta, že si dala so mnou rande, že
som pre ňu nudný a pochopil som, že niečo treba urobiť. Nenapadlo mi
nič lepšie, iba zmeniť miesto, kde sme sedeli a rozhodol som sa jej
navrhnúť niektorú z rybárskych reštaurácií pri Dunaji – nevyzerala ako
niekto, kto má rád jedlá na ražni alebo jahňacinu.
Vtedy sa stalo niečo nezvyčajné. Na nebi sa zablyslo: nie tak ako keď
zažiari blesk, aj keď to mohol byť aj blesk, bolo už dosť teplo, alke
na druhej strane by to bolo čudné, lebo aj keď bolo vidieť málo hviezd,
nebo bolo predsa len jasné. A zdalo sa mi, že záblesk je celkom inakší,
žiarivejší, akoby zrazu a prudko zažiarila nejaká hviezda.
Zdvihol som zrak, ale hviezdy už žmurkali tak ako zvyčajne. Potom som
sa pozrel na ňu a videl som, že aj ona sa díva na nebo, ibaže som zrazu
bol istý, že sa naň pozerala o niečo dlhšie ako ja, akoby očakávala,
že sa niečo stane o nejakú sekundu skôr, než sa to naozaj stalo – nech
sa už stalo čokoľvek.
– Niečo sa tam zablyslo, – povedal som, uznávam, že pomerne hlúpo.
Chvíľu sa ešte pozerala na nebo, potom spustila pohľad na mňa, na sekundu
ho nechala na mne spočinúť a povedala:
– Videla som.
– Čo by to mohlo byť?
Opäť sa na mňa mlčky zahľadela.
– Čo myslíš ty? – spýtala sa.
Najprv som chcel povedať, že to bola padajúca hviezda, ale akosi som
tušil, že to by sa jej nepáčilo a vlastne som padajúcu hviezdu nikdy
nevidel takto žiariť. Aj keď je možné kadečo.
– Kométa, – povedal som.
Vždy som chcel vidieť kométu a rád o nich čítam v novinách. Ale vyzeralo
to tak, že som netrafil.
– Kométa, – zopakovala akosi rozčarovane.
– Viem, čo to je, – vyhlásil som triumfálne. – Vesmírna loď. Chcem povedať,
lietajúci tanier.
– Lietajúci taniec, – opäť zopakovala po mne, teraz však už evidentne
nespokojná.
– Veď vieš, to, čo píše ten Nemec... Myslím, že Däniken. O tom, že ľudia
vídavali v dejinách kadečo, mysleli si, že videli rozličných bohov,
mnohým sa zdalo, že ide o Krista, ale v skutočnosti...
– Ale v skutočnosti?
– V skutočnosti to boli kozmonauti, Prirodzene, z iných planét. Z civilizácií,
ktoré sú oveľa rozvinutejšie ako tá naša. Také rozvinuté, že ichnemáme
šancu pochopiť. Oni sa môžu pohybovať rýchlosťou vyššou, než je rýchlosť
svetla, a nielen to, sama dráha ich pohybu...
Chvíľu som ešte pokračoval a usiloval som sa byť presvedčivý.
– To je pravda, – prerušila ma.
– Že je to lietajúci tanier? – spýtal som sa s nádejou.
– Že nemáme šancu pochopiť ich.
Zrazu som strašne zatúžil byť doma a pozerať sa na televízor – akurát
mali dávať celkom dobrý film. Opäť som sa pozrel na nebo, na ktorom
aj ďalej svietili pokojné a nezmenené tie nespočetné hviezdy.
– A ty chápeš?
Pokrútila hlavou a pozrela sa na mňa – vlastne ani neviem – ľútostivo
či posmešne, možno jedno i druhé zároveň.
– Je toho tak veľa, čo existuje, čo je vedľa nás a my to nevidíme, –
povedala. – A keď aj vidíme, nechápeme. Lenže jestvuje aj niečo ešte
horšie.
Zmĺkla, akoby váhala, či má pokračovať.
– Keď sa to ani nepokúšame pochopiť. Nechceme pochopiť...
– Chceš povedať, že ľudia naozaj...
– Naozaj – čo?
– Vídavali rozličných bohov... Chcem povedať, že to všetko naozaj existuje?
– Myslíš si, že to, čo nevidíme, neexistuje? – odpovedala. – Nie je
to azda tak ako s hviezdami nad mestom?
Opäť sa zadívala na nebo nad vežou. V duchu som sa pýtal, či v tejto
chvíli niečo vidí – niečo, čo nevidím ja, ani nikto iný na veži alebo
okolo nej, či niekde veľmi ďaleko.
– Neviem, – povedal som.
Verte mi, že som bol v tej chvíli naozaj úprimný, ale ona – keď ku mne
obrátila svoju tvár – vyzerala ako niekto, komu je strašne ľúto, že
povedal to, čo povedal. Alebo akoby kvôli tomu celkom zosmutnela. A
možno sa mi to len zdalo.
Mlčali sme. Bolo mi jasné, že už je v keli celá večera a všetko ostatné,
ale nevedel som, ako jej mám navrhnúť, aby sme sa rozišli každý svojou
cestou.
– Dáš si niečo na pitie? – spýtal som sa jej.
– Áno, – povedala. Teraz sa mi videlo, že chce čo najviac predĺžiť naše
stretnutie. Dokonca zdvihla trocha vyššie kolená nad okraj stola, možno
aby som jej lepšie videl na nohy.
Ale ďalší pohárik sme vypili celkom mlčky, len podchvíľou sme sa neúspešne
pokúšali pokračovať v rozhovore... Odviezol som ju domov a je vám hádam
jasné, že som jej už nikdy nezatelefonoval.
Neviem. Možno je trafená, možno si chcela urobiť blázna zo mňa. Lenže
nemyslite si, že som taký hlúpy, že by som na to neprišiel a že v tom
môže byť ešte kopa takýchto všelijakých, nezvyčajných „možno“.
Ibaže – odvtedy už stopárkam nezastavujem.
Zoran
Ćirić
Vari som ti niekedy klamal?
Život je ťažký, ale smrť je ešte ťažšia. Lebo čo keď človek zje dalmatínsku
panzetu a zostane mu ešte zopár olív? Hlce sa ďalej, to je jasné!
Poznal som dievča, ktoré tvrdilo, podľa všetkého nielen mne, že hralo
v pornofilme. Neviem, čo tým chcelo dokázať – odvahu, prispôsobivosť
práci, liberálny charakter, sebavedomú individualitu alebo univerzálnosť
smilstva – presvedčil som sa však, že neklamala. Pozvala ma na premietanie
vo dvojici. Ako milovník subverzívneho umenia som pozvanie prijal
a prišiel som v dohodnutom čase. Bez akéhokoľvek úvodu spustila video.
Pozeral som sa, pozerala sa aj ona. Štandardná domáca výroba. Jebačka
a rozhovory, ktoré nahrádzajú dej bez zápletky. Na tom všetkom sa zúčastňovala
aj ona – aktívne a veľmi prirodzene. Ako dieťa, ktoré sa tak ponorí
do hry, že na seba napokon celkom zabudne a začne vytvárať nové formy
života okolo seba, nepociťujúc ani vlastnú ani cudziu bolesť z toho,
čo robí.
Striedavo som zazeral na ňu a civel na mihotavú obrazovku – dúfal som,
že spoznám niekoho z „našich“ medzi hercami. Nepodarilo sa mi to, možno
preto, že ich tváre sa nikdy nedostali do detailného záberu. Napokon,
tí ľudia ani nehrali, iba plnili normy – boli to baníci bez odborového
zväzu. Keď som – kresťanským tónom – komentoval pachtenie pohlavných
spolubratov, moja známa ma upozornila na jeden umelecky relevantný detail:
hlavný hrdina nosil slipy MARKS AND SPENCER. Podľa jej autentického
názoru to bol dobre zvolený scénický efekt pre všetkých tých, ktorých
vzrušuje „kvapka vznešenosti v mori všeobecnej špiny“.
Toto povedala s výraznou, nadradenou iróniou, akú by som vyňuchal v
rozhovoroch s prezretými herečkami. Ruku na srdce, jej vysvetlenie malo
spoľahlivé žánrové pokrytie – hlavný hrdina si vyzliekal a obliekal
tie elitné oranžové slipy viackrát počas filmu, čo naozaj nie je zvyčajné,
dokonca ani v amatérskom hardcore.
Pri agátovom likéri a olivách plnených kyslou kapustou som si nemohol
nevšimnúť, že scéna z grupensexu je chudobná a nejasná. Ale zato „fajčenie
na kolenách“ (so zasneným pohľadom obráteným k nebu) realizované v štýle
Ginger Lynn aj pripomínalo úvodnú scénu z filmu „Smilníčka v univerzitnej
knižnici“. Keďže som nezaváhal pochváliť jej praktickú predstavivosť,
moja známa sa mi zdôverila, že najzábavnejšie je fajčenie v sandáloch
DIEGO BELLINI z krokodílej kože, aj keď i plátené modely SALAMANDER
obsahujú poriadnu dávku zmyselnosti. Keďže som nechcel byť pochopený
nesprávne, vycedil som iba úprimné, neblazeované „mmm“.
Naliehal som, aby sme si znovu pozreli adrenalínové pasáže. Prevíjali
sme a prevíjali, tlačili sa jeden k druhému, preskakovali z chvály na
kritiku. Chcel som jej navrhnúť nové riešenia niektorých scén. Ale napriek
líščiemu úsmevu, ktorý jej nemizol z tváre, nechcela to so mnou robiť.
Kvôli čomusi nepripustila moju fantáziu k tomu, aby ožila a rozvinula
sa. Surový bol tvorca tohto živočíšneho, intímneho umenia – sotva sa
mi podarilo nahovoriť ju, aby mi pomohla aspoň rukou. Keď sme s tým
skončili, povedala: „Nezagratuloval si k narodeninám môjmu dieťaťu“.
Pohľadal som niečo, do čoho by som sa mohol utrieť.
„Ach, čarovný môj,“ povedal som si, keď ma chýrna umelkyňa odprevadila
až na koniec tmavej chodby, „všetci ľudia okolo teba niečo robia: dôležité,
užitočné, vážne, ľudia sa jebú, ničia, tvoria, zarábajú, vedia si poradiť...
A ty? Nevieš vymyslieť ani vlastnú poviedku.“
Keď som sa vrátil domov, posadil som si syna do lona – šteklil som ho
a hojdal na škrípavom kolene – zatiaľ čo myšlienky mi blúdili kdesi
medzi hltanom a žalúdkom. Nestačil som ani pobozkať ženu na líce; ničím
nedávala najavo, že by čosi také odo mňa očakávala, aj keď nemožno vylúčiť
jej nádej, že urobím niečo podobné, niečo, čo je dôkazom dobrej manželskej
výchovy.
Vizuálne
vzdelanému človeku je celkom jasné, že neexistuje nijaký mimoriadny
rozdiel medzi pohlavným aparátom mojej ženy (vydatej, matky môjho dieťaťa)
a pohlavným aparátom mojej známej (rozvedenej, matky cudieho dieťaťa).
Ba čo viac, obidve sú – v otázke sexu – ambiciózne jezuitským spôsobom.
Neverím, že by táto moja natáčala takéto diela, ale určite ich robila.
O tom som vôbec nepochyboval; sama mi šepkala horúce epizódky zo svojej
minulosti, obyčajne v tých zriedkavých chvíľach, keď nemohla adekvátne
zvlhnúť. Posmeľoval som jej spovede tak, že som sa jej priznal, že som
skúšal každú možnosť nahradiť hymen nejakou inou blanou – či už živočíšneho
alebo rastlinného pôvodu. Nepreveril som si síce schému imitácie hymenu,
v ktorej by sa použil materiál ľudského pôvodu – prešiel som týmito
nápadmi ako lyže „elánky“ vlaňajším snehom. V raných dňoch nášho vzťahu
sme sa vedeli sladko vyrozprávať, a tak prebrodiť ospanlivosť, ktorá
prepadáva aj mladých milencov po pohlavnom styku. Možno sme sa báli,
aby sme niečo neprepásli, ale občas sme zabúdali, čo by to tak mohlo
byť.
Odjakživa to isté prevrátené satori: malí ľudia žijú v službe veľkej
myšlienke, veľkí zas v službe malej myšlienke. Aha ho, prichádza: môj
nafúkanec, moja malá sila. Počujem ho, ako prikazuje: „Vy, ženy nehodné,
zastaňte si do radu!“ A ja som už pripravený. Zízam na mapu podzemných
vôd južnej Jávy, prilepenú na vitrínu. Je to dobrá skrýša. Prečo som
ju prezradil?
Jalovo vzrušený si obhrýzam nechty, aby som neškrabal po múroch nášho
bytu. Prestanem cvakať zubami, až keď sa dostanem k mäsu: cmúľanie prsta
nie je nič pre mňa. Napodobňujúc nemravné tance som sa ešte raz presvedčil,
že nie som celkom márny. Aký mám krok, sestra? Námornícky alebo boxerský?
Jive alebo bump? Ča-ča-ča, naveky.
Takže čo nasleduje teraz? Popolievať kvety a ostatný rastlinný svet,
preskúmť pozadie polámaných kociek z lega, vymeniť batérie v diaľkovom
ovládači, naukladať plastické tašky za skriňu do škatule s umelým dnom
z priehľadného plastu, prestať sa hrať. Rozhodnem sa večerať kukuričné
vločky nasucho, chrúmať ich ako pukanú libido-kukuricu alebo falošné
prsia z lunaparku.
Pri pátraní po vylúčených hormónoch som si, takto rozžuvaný, spomenul
na fotografiu, ktorú som dávno stratil, lebo som uveril, že som ju niekomu
daroval. Mircea Eliade v Tibete, v tridsiatych rokoch: veľké chlapské
balkánske fúzy, dobre stavaná figúra, štíhly pás. Nikto mu neveril,
že odišiel tam hore fotiť a správne dýchať. Posledný mirceanec s tvárou
mučeníka – začiatočníka... Odgrgol som si a vzdialil som sa od strohosti
kuchynského stola, pričom som stále držal ruku pred ústami. Nechcel
som vybafnúť niečo, čo by ma pripravilo o pokoj bez umývania a hundrania
hrubých slov, ktoré signalizujú únavu a ustarostenosť.
Bol som – ako obyčajne – existencialista bez existencie; to nie je to
isté, čo kohút bez sliepky, rázne som skoncoval so svojou znudenou roztúženosťou
tak, že som podal ruku zvädnutým vajciam. Chlpy okolo slabín zostali,
aké boli: nezježené, priľahnuté k sadlu na stehnách. Našťastie, moji
blízki vedia, že aj ja mám svoje problémy.
Vyzliekal som sa so stisnutými kolenami, zimomravo som si šúchal brucho,
ktoré som sa ani nepokúšal vtiahnuť. Dýchol som alkoholický obláčik
na syna, aby čím skôr zaspal a aby sa mu nesnívali sny, čo sú súce na
prerozprávanie či na analýzy. Ženuške, sústredenej na šitie a strihy,
som zaželal, aby dokončila novú sukňu skôr, než sa začne Zvestovanie
Panny Márie. Pri prenikavých, ale rytmických zvukoch ukradnutého stroja
Singer (nie toho, čo píše tak božsky o ľuďoch, ale toho, čo štepuje,
obšíva a zadrháva) som mohol krásne precítiť, ako sa nepokoj vytráca
z nášho domu, ako keď zo steny spadne gobelín, na ktorom objímajúci
sa muži jedným dychom hovoria jeden druhému: „Vari som ti niekedy klamal?“
Pripravený položiť svoje telo na nerozložený gauč, prdol som potichu,
len sám pre seba, aj keď som už vôbec nemusel dávať pozor.
Nesmieš
miešať Bourbon a Scotch
Myslím
si, že som sa zbláznil v ten deň, keď som svojho šesťročného syna vyhlásil
za jeho prítomnosti za superstar rockandrollu deväťdesiatych rokov.
Nebolo to celkom vhodné, ale malo to štýl. V noci pred týmto vyhlásením
som prvý raz – úplne nepripravený – okoštoval Chivas, len zopár plastických
pohárikov, a ráno som sa zobudil dočúraný. Žena mi nechala odkaz na
lístku: hanbi sa, a poskytla mi radu, kde, čo a ako s mokrou posteľnou
bielizňou, vrátane vankúša a prikrývky. Bol som ohúrený, zmimomriavky
hanby mi prešili pomočené, rozpálené telo, ktoré zo seba vydávalo výpary
zahusťujúce už vytvorenú hmlu naokolo. Premknutý smútkom odchádzajúceho
rána pozhŕňal som poškvrnené handry a nevšimol som si svojho syna, ktorý
prerušil dokresľovanie a domaľúvanie už nakreslených a domaľovaných
komiksov, aby mohol – mlčky a postojačky – pozorovať neporiadneho otca,
ako sťahuje polovicu spálne do kúpeľne. Keď som ho zaregistroval, bol
som ešte stále v mokrých trenírkach, ktoré obliepali moju scvrknutú
pýchu. Keďže cez pomočené sieťovanie bolo vidieť chlpy, poprosil som
ho, nech zapne kazeťák a dá tam kazetu s našimi skladbami. Boli to veci,
ktoré sme napísali, skomponovali, hrali a spievali spoločne. Na jeho
naliehanie sme ich raz nahrali na jednu chrómku. Kazeta bola pustená,
hudba znela a ja som sa ako staničný nosič tackal do kúpeľne. Myšlienky
mi kamsi odtekali ako nevyčerpateľná zásoba moču do záchodovej mušle.
Musel som si pohládzať obličky, aby som sa presvedčil, či mi nespuchli,
či sa nepotrhali alebo nepremenili na slepé črevo. Ulica ma nič nenaučila.
Ani dvor. Ba ani vlaky. Vypil som len máličko whisky vo svojom smutnom
živote, ale nemalo zmysel rozprávať sa o tom s modrookým synom. Kde
si bol, synak môj modrooký? Tlačil som tatka do Svätonikolského kopca,
postrkával som ho a podopieral zozadu, aby nepadol, aby sa naučil sám
udržať na nohách. Stúpaj, tatko, stúpaj, syna nepostúpaj. A prečo nie?
Otcovia sú tu nato, aby sa váľali, aby sa plazili a kľačali pred svojimi
synmi, ktorí všetkému rozumejú, ale nechcú nič vidieť. Bohužiaľ, neexistujú
slová, čo by nepatrili aj ufrflancom. Každé musí slúžiť nenávidenému
slovníku. Darebák, ničomník, okysličený hnoj – to som ja. Negatívny
gén v ušľachtilom semene, tri bodky vo vete nekonečného rozsudku. Existujú
len ľudia, čo ťa chcú odvrátiť od akejkoľvek cesty. Len aby si bol nahádzaný
do bielizníka. Záležitosti osobnej hygieny, mizerné záležitosti mizerne
obhospodarované. Otcovstvo sa ešte má čo učiť. Potrvá to ešte dlho po
skončení rodinného života... Prerušil som svoj falošný exorcizmus: môj
syn spieval spolu s kazeťákom. Súladne, dôrazne, na plné hrdlo – znelo
to ako spomínanie klimakterického anarchistu. Zatúžil som po tom, aby
to dieťa prežilo príjemné popoludnie, a tak som mu jasným, obdivným
hlasom povedal, že je nová – ale skutočná – rockandrollová superstar
deväťdesiatych rokov. Syn neprestal spievať, akoby si ani nevšimol moje
chvastúnske, hlučné proroctvo, ktoré sa predsa len týkalo jeho života.
Ale to bolo vedľajšie, ja som si svoje povedal. Howgh. Howgh je môj
kamarát. Kohútí vodca. Kotkodákanie som nechal za sebou. Vôbec sa mi
neuľavilo, ale predsa len som zomrel bez hysterických scén, ešte včas
schovaný pred jediným blížnym, ktorému sa predo mnou nepodarilo ujsť.
Ljubica
Arsić
Ľúbostný príbeh
Jeanette
a Malcolm, obidvaja spisovatelia, sa zoznámili raz večer v letnej záhrade
hotela Európa. Manželské páry sa vytratili zo scény, zapaľujúc si cestou
cigarety a zanechávajúc svetu iba tri farby, fialové nočné oblaky, sivotu
horúčavy a dlhú čiernu plátenú cestičku, ktorá vedie z javiska do improvizovanej
šatne. Jeanette v tých dňoch očakávala, že jedna postava z jej najnovšieho
románu umrie, a to čakanie, kedy sa osobnosť premení na dym znášala
veľmi ťažko, najmä cez deň; ako bojovať s toľkými spomienkami! Napokon,
každý má právo splynúť s anonymným davom, stať sa postavou charakterizujúcou
masu, anonymnou tvárou človeka, ktorý sa kúpe.
Malcolmovi hrdinovia boli dezertéri, prechádzali cez rieky, menili jazyk
a vieru, len aby sa vyhli uniforme. Jeanettini hrdinovia nosili uniformu
na vojenských cvičeniach a maškarných plesoch, aby tak zakryli svoju
bezmocnosť či prehnané ambície. Malcolmovi hrdinovia chodili do verejných
domov, odkiaľ sa vracali so syfilisom. Chodievali do kina po ceste,
ktorá páchla lacnou a zlou pálenkou, aby si tam pozreli scénu vyzliekania
la Parisienne alebo aby sa v tme sami ukojili mysliac na mohutnú,
ale vrtkú zadnicu istej Mimi. Aj jej hrdinovia chodievali do verejných
domov, ale oni sa vždy zaľúbili do kuriev. Chodievali do kina, ab si
osamote poplakali, aby ešte raz precedili slzy s neuveriteľnou námahou,
po ktorej zostáva prázdnota bez očí alebo vlhké ústa, na ktoré nie sú
schopní za nič na svete zabudnúť. A tie ústa ich prenasledujú, plávu
po nebi ako satelit, najmä vtedy, keď tam nie sú fialové oblaky.
O niekoľko dní neskôr si vyšli na dohodnuté stretnutie ich hrdinovia,
ona, malá akrobatka nejakého provinčného cirkusu a on, premietač v kine,
večne smutný filmový fanatik, ktorý pripustil, aby ho určité zvyky urobili
šťastným. Pil víno, lebo ono je cennejšie ako Mozart, ktorý podrezáva,
škrtí, gniavi, znásilňuje, privádza do nešťastia. Okrem vína mal rád
malú akrobatku, ktorej muž zhorel pri požiari a ona musela prevziať
aj jeho číslo – hltanie plameňa. Má ju rád určitým spôsobom, aj keď
si mohol po obede trocha zdriemnuť a až potom jej bez pretvárky priznať
pravdu, pravdu bez príkras, banálnu a špinavú pravdu svojej práce. V
tme svojej kinooperátorskej kabíny vyzliekal oblečené ženy – vždy sa
pritom bránili a vrieskali. Niet silnejšej túžby ako tá, keď si v tiesni,
znehybnený a stuhnutý. Občas sa mu podarilo niektorých sa aj spýtať:
čo tak vrieskaš, čo sa ti môže stať, som chlap, mohli by sme si troška
užiť. Tie ženy sa mu vysmievali a on tŕpol, aby im neurobil syna, ktorý
by mu určite neodpustil, aj keď sa nikdy nevie ako v deťoch fungujú
kľúče zabudnutia.
Pili červené víno a pozerali si do očí. Jej zelené oči sa pýtali: čo
sú to podľa teba muky? Ako to čo, samozrejme, bodnutie nožom, výťah,
zvracanie na rozbúrenom mori. Pchal si do úst obrovské listy zeleného
šalátu a prskal olej a ocot na jej ohorky. Prekladal si vidličku z ľavej
do pravej ruky a napichoval šľachovité kusy mäsa.
Najprv sa porozprávame ako dvaja chlapi, povedala, potom ako dve ženy,
a potom, ak nám ešte príde na um hľadať jeden druhého, ako muž a žena.
Akrobatka ho nútila, aby popri zelenom šalátr a víne vdychoval aj jej
spomienky. Oheň, v ktorom zhorel jej muž, zachytil aj drevený kontajner
so žirafami, ktorých krky boli pevne pripútané ku kovovým mrežiam. Hranica,
na ktorej horí človek, praskoce rovnako ako tá z dreva. Ešte vždy cíti
jeho zhorené vlasy a nechty. Teraz, keď už pomaly zabúda na jeho telo
a chrlí pritom na visutú hrazdu plameň, ktorý aj on nosil vo svojich
ústah, plná sily, čo prospieva jej svalom, vie, že už je načase chytiť
za ruku iného muža. Chytila ho za ruku a zatvorila oči.
Raz ráno, keď sa prebudila, uvidela čiernu ligotavú mačku. Vyzerala
ako karikatúra mocných tigrov, ktorých korbáčom hnali skákať cez obruč.
Ležala nehybne, zatiaľ čo mačka sa dvíhala a klesala v rytme jej dýchania,
neschopná urobiť jediný pohyb. To miesto na jej bruchu je teraz prázdne.
Keď otvorila oči, bola rozrušená vlastnou vykoľajenosťou. Na nič si
nepamätala. Na stole bol chaos tanierov, pohárov a pokrčených servítok.
Kinooperatér ju netrpezlivo pozoroval a pokúšal sa preniknúť do jej
amnézie. Radšej nech na ňu striehne muž než mačka. Malá akrobatka, odnedávna
aj hltačka plameňov, napomína opitého premietača, aby nežongloval lakťom
a odsúva ho do priepasti za stolom. Nejestvuje nijaký rozdiel medzi
jej ohňom, ktorý blčí hore na visutej hrazde a jeho cigaretovým dymom,
ktorým sa pokúša paralyzovať mačacie vedomie, aby s ňou potom mohol
robiť to, čo s rozšanteným blondínkami vo svojej kabíne.
Prerušili večeru kdesi uprostred, nechali nedopité víno a on ju odniesol
ako balík do svojej temnej skrýše. Hrýzol ju na krk, priťahoval ju k
sebe, bozkával ju na ústa. Najťažšie je žene zapchať ústa, lebo, aj
keď sa podarí nasilu vtisnúť do nich jazyk, predsa len je schopná kričať.
Malej vdove-akrobatke sa zdvihol žalúdok od jeho slín, lebo nevybral
to správne víno, víno, čo by malo najprv v jeho a potom v jej ústach
chuť nekonečnej stŕpnutosti. Zrazu ju pustil a využívajúc momentálne
rozrušenie postrčil ju k oknu, kde je strašne horúce. Pritlačil ju celou
váhou k tej horúčave a očakával od nej, že sa napokon podvolí a prestane
sa brániť. Nahmatal jej prsia, aha, veď tam aj niečo má. Všetko je vlhké,
spotené a zvlhnuté. Jeho krk, do ktorého mu zúfalo zarýva nechty; vystiera
ruku a necháva ju klesnúť, zatiaľ čo on prekvapene konštatuje, že tričko
má celkom mokré a možno aj prechladne. Obrana jej tela povolila. Keď
ju nepríčetne prevracia a rozťahuje jej nohy, zbadá čosi ako kŕč na
celej jednej strane tváre, tváre, ktorá sa evidentne dvíha a vracia
sa na svoje miesto. Všetko ostatné je jednoduché, lebo sa už nebráni,
môže ju takto, zarytý do nej, posúvať po podlahe, zdvihnúť sa nad ňou,
oblizovať jej jazykom uši a potom, ešte vždy neukojený, fajčiť nad ňou
cigaretu.
Mierne sa vystiera, no drží ju pevne v rukách, neschopný ešte trocha
sa uvoľniť, teraz, v tejto chvíli, keď jej už nebude prekážať, že sa
chce dostať skôr k sklenému popolníku na kraji stola, ešte chvíľku,
niečo ho pichlo v hrdle, možno pálenie zahy z vína, potom skĺzol dolu
po jej bruchu.
Malá akrobatka sa panicky oblieka, lebo o hodinu sa začína jej číslo
v cirkuse, medzi povrazmi. On jej nervózne pomáha navliecť cez hlavu
ružovú blúzku, pozapínať gombíky na chrbte, uhladiť vlasy za ušami.
Ona je ľahostajná, takmer sa ani nehnevá, len sa vyplašene náhli, aby
dnes večer, tak ako každý večer, otvorila pomocné dvierka, ktoré vedú
k vratkým rebríkom.
Kinooperatér nevie, čo si má myslieť. Suka jedna. Moja milovaná. Hanblivo
ju odprevádza až po námestie. Našťastie, na rohu naďabia na taxík. Obidvaja
sa usadia na sedadlách a premietač nevie, čo si má naozaj myslieť, keď
sa pozerá na jej tvár, bledú, bez krvi. V spätnom zrkadielku zaregistruje,
že sa mu vlasy v strede rozdelili a vyzerá teraz ako milenec z nemých
filmov.
Keď dorazili na miesto, cirkus bol ešte prázdny. Ona sa odbehla prezliecť.
Na piesočnej aréne stál vrhač nožov, cvičil svoje číslo, zapichujúc
nože do rámu z čerstvého gitu. Zaskakujúcim pohybom zápästného kĺbu
vrhol vždy nôž, ktorý sa vo vzduchu otáčal ako propeler; jagavé ostrie
sa chvelo ako zlatá rybka v lúčovitom snope svetla, v pohybe spomaľovalo
a potom sa zabodlo do gitu. Vtom sa zjavila aj malá akrobatka na visutej
hrazde v trblietavom kostýme, so zmeneným účesom, s vysoko vyčesanými
vlasmi, skoro prilepenými ku hlave, zachytenými sponkami na temene.
Vykĺzla spoza závesu a rýchlosťou pantera sa vyšplhala hore, prepočujúc
výstrel zo štartovacej pištole. Kinooperatér civel na jej nohy, nevzdrušuj
sa, bejby, raz sa to musíš naučiť, nedovoľ mi opäť padnúť do tej čiernej
priepasti. Veľké zrkadlo na vrchole šiatra odrazilo hladkú, nevýraznú
tvár, akési handry, cíp košele, ktorý vytŕča z nohavíc. Akrobatka mu
dala znamenie a on vykročil za ňou.
Na polceste pocítil závrat, ale pokračoval ďalej, hoci i na hlinených
nohách. Všetko vyzeralo čertovsky zle, útechou mu bolo len to, že bude
prvý premietač, ktorý sa vyšplhal na visutú hrazdu. Pozrel sa dole a
striaslo ho od strachu. Publikum zaplnilo všetky miesta a v tichu pozorovalo,
čo sa to deje. Niekto vykríkol, na čo čakáme, prečo už nezačneme a vtedy
ústa malej akrobatky vychrlili prvý plameň.
Mala naozaj poriadne pľúca, lebo troma ohnivými ťahmi mu spálila rukáv
a časť vesty, oškvrkla mu vlasy a obočie a začmudila kovový náramok
hodiniek. Len raz v živote zažil takýto strach – keď ho uhrovitý chlapík
z pokladnice vydieral, aby mu zohnal marihuanu. Takže tomuto sa hovorí
svetlá rámp. Ohnivý bič mu osmahol tvár, zažiaril v zreničke, ktorá
sa rozšírila na prasknutie, akoby sa z nej nevedela pretlačiť nejaká
všela. Otočil hlavu, aby sa tak chránil, ale práve to bolo nešťastie
– oheň totiž nahradila priepasť. Skurvená malá cirkusantka, prekliata
podpaľačka, prosím ťa, prosím ťa, už na jedno oko nevidím.
Medzi divákmi vstal nejaký záchranca, podišiel bližšie k povrazom a
zreval ako na hory. Premietač spoznal hlas svojho autora Malcolma.
Idiot, kto ti kázal špolhať sa tam hore. Všetko si pokazil, ty blázon,
pokazil si mi rande. Pricestoval som dokonca až z Normandie, nechal
som svoju starú matku, len aby som sa mohol stretnúť s istou ženou,
najprv v cirkuse, a potom možno v posteli, na teba som ani nepomyslel,
veď ťa ani poriadne nevidím. Čo to tá idiotka tam hore robí, vari cirkus
nemá dosť peňazí na to, aby najali nejakého ozajstného hltača ohňa.
Jeanette, poďte sem, poďte sem, prosím vás, obrátil sa k žene, ktorá
už k nemu mierila, čo to tam stvára tá ženská, nevraveli ste, že je
agresívna.
Naozaj neviem, povedala Jeanette zmierlivo, museli ju vyprovokovať pred
vystúpením.
Čo teraz urobíme, rozčuľoval sa Malcolm. Som z toho nervózny, musím
si trieť ruky, ako keby boli špinavé. Napokon, urobte čo myslíte.
Ak môžem, a teda, ak mi ho naozaj dávate, zdá sa, že je to delikátna
záležitosť, čo urobiť s oškvrknutým premietačom, ktorý už na jedno oko
nevidí... Jediný spôsob je vyliečiť ho ľúbostným príbehom, ku ktorému
sa šplháme, šplháme sa pomaly, dvere sú zamknuté, za tými dverami je
jeden chlap, ktorý vyskakuje z postele a pchá si hlavu do umývadla,
púšťa vodu, utiera sa, hojdá sa, akoby plával v lepkavej vode, už ju
necíti vo svojom objatí.
Teraz budem myslieť na teba, milovaná, len na teba, celú noc. Budem
na teba myslieť. To je jediný spôsob, ako ťa udržať v sebe ako nejaký
rozvetvený grécky krík, zbaviť sa uzlovitých konárov a začať sa opatrne
vznášať okolo teba, ohmatávajúc vzduch každým lístkom.
|
|
Obálka
čísla:
Kresba Ivan
Csudai
Obsah
čísla:
Ivan Kadlečík
Z diára
str. 3
Daniel Hevier
Sonety
str. 7
Andrej Blatnik
Hladina
str. 19
Mariusz Grzebalski
Negatív
str. 29
POSTE RESTANTE
Srbská krátka próza
Radoslav Petković
Zoran Ćirić
Ljubica Arsić
str. 47
Andy Turan
Hviezda, oko ohňa
str. 73
Peter Michalovič
Nič nezostáva bez premeny II.
str. 79
Ivan Kolenič
Bar Apolón
str. 93
Július
Vanovič
Zápisky z mŕtveho času
str. 97
Šesťkrát podľa
Fernanda Pessou
Ivan Kadlečík
Ján Litvák
Daniel Hevier
Andrej Hablák
Juraj Mojžiš
Peter Michalovič
Jozef Kelemen
Peter Zajac
str.
203
ARCHÍV
Giovanni Papini
Eseje
str. 215
|
